Na nedeľnom (1. 9. 2024) stretnutí poslancov SNR z roku prijímania platnej slovenskej ústavy (1992) a „vzácnych hostí“, spolu asi 80 ľudí, sme sa ocitli v sále bývalého „Župného domu“ (dnes „Stará budova SNR“), kde 14. marca 1939 vyhlásil vtedajší Snem Slovenskej krajiny Slovenský štát (od 21. júla 1939 Slovenská republika), kde 1. septembra 1992 prijali súčasnú Ústavu Slovenskej republiky. Ale zároveň aj v sále, v ktorej 15. mája 1945 prijala nikým nevolená Slovenská národná rada nariadenie č. 33/45 Zb. nar. SNR O potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a kolaborantov a o zriadení ľudového súdnictva. A tiež v sále, v ktorej 29. septembra 1992 na návrh piatich poslancov postkomunistickej SDĽ schválila SNR 29. august za štátny sviatok. Vtedy z prítomných 128 poslancov za hlasovalo 89, proti bolo 12, zdržalo sa 26, nehlasoval jeden poslanec a neprítomných bolo 22. Zo známych, resp. súčasných politikov za hlasoval Ľubomír Fogaš, Robert Fico, Vojtech (dnes Béla) Bugár, Peter Weiss, Milan Ftáčnik, Pavol Kanis, Albín Bernaťák, Gabriela Rothmayerová. Proti bol o. i. Anton Neuwirth, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Mikuláš Dzurinda, Ján Figeľ, Ján Slota. Zdržali sa napr. Pavol Hrušovský, Augustín Marián Húska, Ľudmila Mušková, Pál Csáky, Ladislav Pittner, Ľudovít Černák. Nehlasoval Ivan Gašparovič a neprítomní boli aj Jozef Prokeš, Marián Andel, Gabriela Kaliská, Milan Kňažko, Vladimír Mečiar, Štefan Kvietik, Anton Hrnko. Stalo sa tak vtedy napriek tomu, že skupina historikov vyhlásila, že „prijatie takéhoto návrhu je predčasné, kým udalosti súvisiace s povstaním nebudú vedecky prehodnotené a kým si naša spoločnosť neutvorí pravdivý obraz o povstaní.“ Toto stanovisko svojimi podpismi potvrdilo jedenásť historikov, medzi nimi aj Ladislav Deák, Imrich Kružliak, Robert Letz, Stanislav Májek, Ivan Mrva, Peter Mulík, Belo Polla.
Pravda je taká, že prechod Slovenska od Hitlera k spojencom bol nevyhnutný, avšak uskutočnil sa tým najlepším možným spôsobom? Existoval totiž aj iný variant, ako ten, ktorý sa napokon udial. Minister obrany Čatloš a jeho spolubojovníci (s vedomím prezidenta) mali pripravený nazvime ho „národný variant“. Presvedčili Nemcov, že Slováci si sami doma udržia poriadok. A do Moskvy odleteli začiatkom augusta – po neúspešnom pokuse Štefana Jurecha preletieť front a pristáť vo Vinici, kde ho čakal maršal Žukov – dve lietadlá. V „Čatlošovom“ odletel major Lisický a komunista Šmidke, v „Golianovom“ nadporučík Korecký a podplukovník Ferjenčík s takmer identickými ponukami Stalinovi: prechod cez Slovensko bez boja. Mali to zabezpečiť dve východoslovenské divízie umiestnené v Prešove v čase, keď sa Červená armáda dostane v Poľsku ku Krakovu a v Maďarsku k Miškovcu. S týmto variantom však zásadne nesúhlasil Beneš, v tom čase samozvaný šéf „československého štátneho zriadenia“, sídliaci v Londýne. Ak by sa udial „národný variant“, vyšli by totiž nazmar Benešove zámery s obnovením unitárneho „Československa“. Ako agent NKVD prehovoril Stalina, aby vyslal v lete 1944 na Slovensko, kde sa „chystá buržoázna revolúcia“, viac partizánov. A Stalin dostal prísľub pripojenia Podkarpatskej Rusi k ZSSR. Stalo sa.
Pripomeňme si v tejto súvislosti slová Evy Kristínovej, v mladosti partizánky: „14. marec 1939 a 29. august 1944 sú dva medzníky, bez ktorých by sme neboli. Bez prvej Slovenskej republiky by nebolo mohlo vzniknúť Slovenské národné povstanie, lebo by nebola armáda a zbrane. A bez SNP by sme neboli prežili Benešovu povojnovú pomstu.“ A pripomeňme si aj fakt, že prezident Tiso odmietol koncom júla 1944 zatvoriť organizátorov Povstania s tým, že pre Slovensko bude lepšie, keď mu bude vládnuť Husák a nie Beneš.
V auguste 1944 sa udiali viaceré provokácie Nemcov. Jednu, 27. augusta, zorganizoval najmladší z bratov Veselovcov, major Miloš Vesel, keď dal v Ružomberku rozkaz vojakom a partizánom obsadiť mesto, v ktorom mali Nemci továreň a sklady na výrobu lafiet, preto jeho obsadenie nemohli nechať nepovšimnuté.
Druhou provokáciou bola streľba na dvore martinských kasární 28. augusta 1944 ráno. Postrieľali pri nej nemeckých vojakov a civilov (dve ženy, dve deti, dvaja muži v civile vrátane dvoch lekárov a veterinára), v celkovom počte 24 ľudí, vracajúcich sa z misie v Rumunsku. Streľbe velil npor. Cyril Kuchta, ktorý za boje na východnom fronte bol vyznamenaný ministrom Čatlošom. A tak Nemci začali s okupáciou Slovenska.
V deň, ktorý oslavujeme ako SNP, 29. augusta 1944, bol v Banskej Bystrici relatívny pokoj, akurát večer o 20.00 hodine odznel rozkaz pplk. Jána Goliana, ktorý podľahol tlaku Edvarda Beneša z Londýna a troch bratov Veselovcov (okrem mjr. Miloša, aj pplk. Mirka a mjr. Milana Vesela), ktorí podvečer prišli do Banskej Bystrice: „Začnite s vysťahovaním.“
Keď na druhý deň, 30. augusta, o jedenástej hodine Mirko Vesel prečítal v rozhlase proklamáciu k vojakom a následne Jozef Styk proklamáciu k národu, Gustáv Husák i Laco Novomeský nevedeli, o čo ide. Keď sa minister vnútra Šaňo Mach ponáhľal za Novomeským, či je to, o čom počul z rádia, už „toto povstanie“, dozvedel sa: „Nie, naša akcia ešte len príde!“ A keď sa na Golianovu výzvu pridala trnavská posádka k partizánom, komunistická bunka v trnavských Coburgových závodoch na otázku, či sa už povstanie začalo, počula Husákov odkaz: „Neprepadajte panike, toto nemá s našou akciou nič spoločné!“ Po strastiplnej ceste prišli do Banskej Bystrice jeho hlavní organizátori na čele s Gustávom Husákom až o na obed 31. augusta a až 1. septembra 1944 vznikla Deklarácia SNR o cieľoch Povstania.
Podrobnosti sú v knihe Beneš – umieranie intrigána, ktorá vyšla vo vydavateľstve Torden.
Boje povstalcov s Nemcami trvali dva mesiace, vojenská pomoc zo strany ZSSR, ktorý otvoril 6. októbra Karpatsko-dukliansku operáciu s množstvom obetí, meškala. Po obnovení „Československa“ bez pomlčky 4. apríla 1945 v Košiciach, po menovej reforme k 1. novembru 1945 a po troch Pražských dohodách v rokoch 1945 – 1946 prišlo Slovensko o ekonomický potenciál a autonómne prvky v riadení štátu, čo potom priklincovala ústava 9. mája 1948. Už čoskoro sa organizátori SNP ako „buržoázni nacionalisti“ ocitli vo väzení i pod šibenicou.
Udalosti, ktoré ovplyvnili naše dejiny si treba pripomínať. V historickej sále bývalého Župného domu by mala byť pamätná tabuľa na všetky zásadné akty, ktoré v nej boli prijaté. Nájde sa však v nás sila a odvaha pomenovať veci tak, ako sa stali, a nie tak, ako si niekto i dnes praje, aby boli prezentované? Pravde o dramatickom úseku našich dejín uprostred 20. storočia by pomohlo pravdivé posúdenie všetkých s tým súvisiacich udalosti. Zrejme aj zrušenie nariadenia, opakujem, nikým nevolenej SNR z 15. mája 1945, čo by umožnilo nanovo a pravde zodpovedajúco preskúmať a posúdiť aj činy prezidenta Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 1945. A koniec koncov aj udalosť, ktorá až 23. júla 1948 na základe uznesenia predsedníctva SNR dostala oficiálny názov „Slovenské národné povstanie“.
2. septembra 2024.
Marián Tkáč
Zdroj:
