Včelárstvo má na území Slovenska viac ako tisícročnú tradíciu. Najstaršia písomná zmienka pochádza z roku 1075 a hovorí o tom, že kráľ Gejza I. daroval novozaloženému kláštoru v Hronskom Beňadiku včelárov. Chov domestifikovaných včiel nadviazal na staršie brtníctvo. Základným krokom k domácemu včelárstvu bolo prenášanie častí kmeňov s včelími hniezdami do blízkosti ľudských obydlí, kde sa ohradzovali plotmi alebo umiestňovali do zastrešených včelínov. Za krádež včelstiev a medu sa udeľovali prísne tresty. Včelárstvo sa v 11. – 12. storočí stalo súčasťou poddanského hospodárstva. Svedčia o tom údaje o odovzdávaní medu a vosku zemepánovi. V rokoch 1775 a 1776 cisárovná Mária Terézia vydala včelárske patenty, ktorými monarchia podporovala rozvoj včelárstva. Med a vosk sa stali v Uhorsku dôležitým obchodným a vývozným tovarom. Vosk má zaujímavé vlastnosti a má dodnes má bohaté využitie. Využíval sa napríklad pri výrobe pečatí, sviec, bŕd na tkanie, ale i na povrchovú úpravu dreva. Dnes sa používa napríklad na vykrývanie vzorov pri maľovaní kraslíc. Pre neopakovateľnú vôňu, typickú farbu, hebkosť a tvárnosť sa najčastejšie používa na výrobu sviečok... V súčasnosti si našiel miesto nielen ako liek pri rôznych chorobách, ale je neoddeliteľnou súčasťou mnohých kozmetických prípravkov. V areáli Včelárskej paseky v Kráľovej pri Senci sa nachádza včelárske múzeum. Návštevníci múzea si môžu pozrieť jedinečné starobylé úle, kláty, dlabáky a koše, ktoré sa používali už v 17. storočí, ale aj novšie figurálne úle, rôzne včelárske nástroje a pomôcky. Veľkej obľube sa teší aj ochutnávka medoviny a medu.

(Monika Srnková: Naše Slovensko, Nesvady: Foni book. 2015, s. 49)