Ak hovoríme o povstaní, dotýkame sa veľmi komplikovanej udalosti, ktorá má množstvo aspektov, v ktorej sa prelínalo množstvo rôznych záujmov a prešla mnohorakými výkladmi. Pokúsim sa preto aspoň stručne, v kocke, podať hlavné črty.
Miesto Slovenskej republiky vo vojnovej Európe
Európu v r. 1944 sa delila na blok pronemecký, protinemecký a tiež neutrálne štáty. Ani jednotlivé bloky neboli jednotné, ale každá krajina v nich mala vlastné záujmy. Viaceré spojenectvá boli vyslovene účelové, ba vynútené. (Napr. vzťah Maďarska – SR; oficiálne boli spojencami v rámci nemeckého bloku, neoficiálne boli vzťahy vyostrené, takmer nepriateľské; v účelovom spojenectve bola aj V. Británia so ZSSR a i.)
Situácia Slovenskej republiky ako štátu bola z hľadiska jeho povojnových perspektív asi najkomplikovanejšia, takmer bezútešná. Chýbalo jej pevné ukotvenie. Bola štátom bez historickej tradície; pre Európu a svet nesamozrejmým. Slabinou SR bolo, že jej garantom bolo iba Nemecko. Ostatné veľmoci sa postavili za jej pripojenie k Česku, za obnovu Československa.
Taliansko bolo kolískou fašizmu, ale nikoho nenapadlo, že po vojne treba Taliansko ako štát zlikvidovať – stačilo vymeniť jeho režim. Ba ani Nemecko, ktoré bolo označené za vinníka novej svetovej vojny nemuselo zmiznúť z mapy Európy. Maďarsko, Rumunsko či Fínsko boli, podobne ako Slováci, tiež na nemeckej strane, tiež vyhlásili vojnu ZSSR, no ich štátnu existenciu nik nespochybňoval.
Možno povedať, že Západ právo malých národov na samourčenie rešpektoval iba selektívne, podľa vlastných, momentálnych záujmov. (Dvojaký meter pokračoval aj v po roku 1948. Americká administratíva financujúca rozhlasovú stanicu Slobodná Európa nikdy nepovolila osobitné slovenské vysielanie, hoci ho povolila viacerým iným národom bez svojho štátu. Podobne to, čo v prípade pobaltských národov začiatkom 90. rokov USA a Západ označovali ako boj za nezávislosť, bolo u Slovákov separatizmom).
V rokoch druhej sv. vojny južné časti Slovenska okupovalo Maďarsko, ktoré si – dlhodobo – robilo plány aj na pripojenie zvyšku Slovenska, na obnovu „Veľkého Uhorska“. Rovnako tak si na slovenské územie však robila nárok aj česká politika, ktorá ho pokladala za integrálnu súčasť ČSR, ktorú chápala ako svoj národný štát, akési pokračovanie českého kráľovstva. Slováci tak okrem prejavov veľkomaďarského šovinizmu museli čeliť aj prejavom veľkočeského šovinizmu.
A tu sa dostávame ku koreňu problému. Najväčším odporcom existencie SR bol Edvard Beneš, býv. prezident ČSR, ktorý cez vojnu sídlil v londýnskom exile. Tomuto politikovi, ktorý Slovákov pokladal iba za jednu z vetiev českého národa, sa podarilo postupne dosiahnuť, že medzi vojnové ciele protinemeckej koalície ako takej sa dostala aj obnova ČSR. Na diplomatickom poli mal teda vyhrané už koncom roka 1943, podpisom zmluvy so Stalinom. Išlo už len o to, dotiahnuť to aj v praxi – vojensky.
Kým boli sovietske a americké armády ďaleko, bola situácia v SR stabilnou. To sa začalo meniť s približovaním sa Červenej armády k hraniciam SR. Z Londýnskeho (i moskovského) rozhlasu zaznievali vyhrážky, slová pomsty na adresu tých, čo slúžia Slovenskej republike a nepridajú sa na stranu ČSR. Službu SR označovali benešovci za „velezradu“ a podľa toho hodlali Slovákov aj trestať. Už od r. 1939 nabádali Slovákov na povstanie proti Tisovi, proti Slovenskému štátu, za ČSR. (Preto aj z 29. augusta mal najväčšiu radosť práve Beneš; bol splnením jeho dávneho volania po rebélií Slovákov; vo svojom pomyselnom politickom diári si mohol odškrtnúť najdôležitejší bod – „Slováci sa prihlásili k ČSR, teda ku mne“; a či povstanie vydrží deň alebo mesiac, či tam padne tisíc alebo sto tisíc ľudí, bolo pre neho už nepodstatné).
V apríli 1944 dosiahla Červená armáda východnú hranicu býv. Podkarpatskej Rusi a v auguste bola už len pár desiatok kilometrov od slovenských hraníc. Bolo teda zrejmé, že krajina stojí na prahu veľkých zmien. To vplývalo na správanie ľudí. Jednak motivovalo všetkých neprajníkov, odporcov SR – vrátane tých, čo z nej päť rokov profitovali – k činnosti. U jej priaznivcov, stúpencov spôsobovalo zas neistotu, obavy a strach. Prudko sa zmenšoval počet a sila tých, ktorí boli odhodlaní republiku a jej záujmy brániť a naopak zvyšoval sa počet alibistov, počet tých, čo hrali na dve strany, alebo ostávali úplne pasívni.
Podstata a charakter povstania
Čo teda bolo ono „SNP“, aký malo charakter?
Ponajprv vojenský. Išlo o vystúpenie časti armády proti existujúcemu štátnemu útvaru a jeho predstaviteľom. Išlo teda o armádny prevrat, keď časť armády, ozbrojených síl, ale aj administratívy, vypovedala poslušnosť orgánom SR, porušila služobnú prísahu a prešla na stranu ČSR, ktorá sa už na diplomatickom poli obnovovala.
Povstanie v armáde pripravila časť vyšších, československy orientovaných dôstojníkov okolo bratov Veselovcov a J. Goliana (tzv. Vojenské ústredie), ktorí už v marci 1944 uznali za svojho najvyššieho veliteľa E. Beneša v Londýne – nie prezidenta J. Tisa v Bratislave. Pochopiteľne, toto armádne vystúpenie by nebolo možné bez výdatnej pomoci ekonomicko-vládnych opatrení pod hlavičkou príprav na prechod frontu (a tiež nečinnosti, prižmurovania očí zo strany bezpečnostného aparátu ako aj vlády a samotného prezidenta Tisa).
Tu treba zdôrazniť, že samotná príprava a realizácia povstania by nebola možná bez existencie Slovenskej republiky – teda bez 14. marca 1939 – i keď tieto dva dátumy sa zvyknú dávať do úplného protikladu, do vylučovacieho vzťahu. SR jednoducho pripravila možnosti pre povstanie, vytvorila mu infraštruktúru.
Politická a vojenská zložka povstania
Povstanie však nebolo iba armádnym prevratom, keďže armáda si politickú moc neuzurpovala. Po stránke politickej si povstalci sformovali ako najvyšší, zákonodarný orgán, Slovenskú národnú radu (SNR). Okrem nej aj Zbor povereníkov ako orgán výkonný. Aby sa tieto aj navonok odlíšili od inštitúcií v Slovenskej republike, zaviedli si vlastnú terminológiu. Ministrov stojacich na čele jednotlivých rezortov pomenovali ako povereníkov, vládu ako Zbor povereníkov.
Po stránke vojenskej bola kľúčovou silou povstania armáda. Jej základ tvorila časť príslušníkov slovenskej armády, ktorá obrátila zbrane proti Nemecku.
Išlo o 18 tisíc z celkového počtu 90 tisíc vtedajších príslušníkov slovenskej armády, teda slovenských vojakov. Časť z nich sa k povstalcom pridala dobrovoľne, s cieľom prispieť k porážke Nemecka, časť nasledovala svojich veliteľov, časť sa sem dostala na základe rôznych falošných či poplašných informácií, aké sa koncom augusta šírili. (Napr. že Nemci odvliekli prezidenta Tisa a pod.). Ďalších vyše 40 tisíc mužov povstalci získali na základe dvoch septembrových mobilizácií: v okresoch stredného Slovenska, ktoré ovládali, museli nastupovať muži do 35. resp. 40. roku života. Práve tieto mobilizácie, robené pod hrozbami najprísnejších trestov, spochybňujú tézu o dobrovoľnosti a spontánnosti celej povstaleckej akcie.
Pokiaľ ide o počty padlých, povstalecká armáda mala za dva mesiace bojov s Nemcami väčšie straty ako slovenská armáda v bojoch proti Sovietskemu zväzu za tri roky (1941 – 1944). Podobne mala povstalecká armáda za dva mesiace povstania oveľa viac dezertérov ako tá slovenská v trojročnom ťažení proti ZSSR. Na rozdiel od „Tisovej“ armády, ktorá zbehov nepopravovala (a to ani v čase stanného práva) však povstalci niektorých svojich zbehov popravili.
Okrem vojakov v SNP pôsobili aj partizánske jednotky. Partizán sa obvykle definuje ako ozbrojený dobrovoľník (i keď, v prípade ZSSR partizánske jednotky boli striktne podriadené armádnemu veleniu). Partizánske skupiny vysadené na území Slovenskej republiky boli pod kontrolou sovietskych veliteľov, a nepriamo aj boľševickej ideológie, ktorá v v ZSSR viac ako dve desaťročia vládla. Povstalecké velenie nerešpektovali, alebo iba vtedy, ak im to vyhovovalo. Povstaleckých dôstojníkov pokladali za „buržujov“, buržoáziu, teda podľa boľševických ideologických kritérií za triednych nepriateľov a iba tzv. dočasných spojencov. Povedané inak, sovietski partizánski velitelia poslúchali príkazy z Moskvy resp. z Kyjeva, nie z B. Bystrice. Bojové úlohy pre nich neboli na prvom mieste. Plnili rôzne špeciálne úlohy, špionážne, spravodajské, represívne a i. Boli tzv. Stalinovými tykadlami. Partizáni pôsobili v SR ešte pred vypuknutím povstania. Ba možno povedať, že povstanie svojimi deštrukčnými až teroristickými aktivitami (mnohonásobné politické vraždy) predčasne vyprovokovali. Partizáni pôsobili aj po porážke povstania a obsadení Banskej Bystrice 27. októbra 1944; ba aj po prechode frontu. (A svojim politickým vplyvom aj po roku 1945, ba aj po roku 1989, pričom vždy patrili k najväčším odporcom myšlienky samostatného Slovenska).
Partizánov bolo v povstaní maximálne 10 tisíc. Na rozdiel od povstaleckej armády, ktorá mala po dvoch mobilizáciách asi 60 tis. príslušníkov, takmer bezozvyšku Slovákov, mali partizánske jednotky veľmi pestré národnostné zloženie (národy býv. ZSSR, Česi, Francúzi, Židia a i.).
Štátoprávne platformy
Na povstaleckom území bola vyhlásená obnova ČSR, vyvesené čsl. vlajky. Povstalecká armáda sa premenovala na „Čsl. armádu na Slovensku“, stala sa súčasťou československých – nie slovenských – ozbrojených zložiek. Takže z hľadiska politickej a štátoprávnej orientácie, možno povedať, že na malom území Slovenska bojovali v jeseni 1944 jednotlivé armády pod rôznymi vlajkami. Kým slovenská armáda (Domobrana, Hlinkova garda) pod slovenskou vlajkou, povstaleckí vojaci pod československou vlajkou, partizáni pod vlajkou čsl. ale i sovietskou.
Ciele povstania
Hlavným cieľom SNP bol boj proti Nemecku; k jeho porážke malo prispieť spojenie sa povstaleckej armády s Červenou armádou. Druhým hlavným cieľom bola obnova ČSR. Z týchto dvoch cieľov sa podarilo (dočasne) naplniť iba ten druhý. Povstanie totiž vojnu nijako neskrátilo, s Červenou armádou sa povstalci nespojili, ba povstanie postup Červenej armády skomplikovalo.
Prvou obcou, ktorá sa vyhlásila za súčasť novej ČSR bola turčianska evanjelická obec Sklabiňa. Mimochodom, práve v tejto obci sa už 21. augusta 1944 začali masové politické vraždy politických oponentov (príslušníkov HSĽS, ktorých sem deportovali z rôznych kútov, tiež slovenských Nemcov, čo nemeckým bezpečnostným orgánom neskôr poslúžilo ako dôvod na kruté represálie).
Dĺžka povstania
Povstanie trvalo dva mesiace – od 29. augusta 1944 do 27. októbra 1944, keď padla Banská Bystrica ako centrum povstania. Povstalci stratili aj posledné územie, ktoré kontrolovali. Na tzv. partizánsky spôsob boja prešla len malá časť vojakov. Väčšina sa riadila v duchu hesla „zachráň sa, kto môžeš“. Niekoľko tisíc povstalcov Nemci deportovali do zajateckých táborov v Nemecku.
Ako štátny sviatok
V r. 1944 sa povstanie označovalo ako puč (tento termín používal aj slovenský exil po roku 1945). Po prechode frontu a návrate ČSR sa písalo spravidla o „národnom povstaní“. Rozhodnutím SNR z jesene 1948 sa pre povstanie zaviedol ako povinný názov „SNP“.
Ako štátny sviatok bolo uzákonené v roku 1951. Tu možno odcitovať zaujímavé slová, s ktorými sa Ivanovi Štelcerovi, politickému väzňovi odsúdenému na doživotie, v r. 1956 v Leopoldove zdôveril Gustáv Husák asi takto: „V roku 1948 sme nemohli povstanie vyhlásiť za štátny sviatok, lebo 80% národa bola za Slovenský štát a za Tisa“. Mohlo sa tak vraj spraviť až potom, keď bude Slovensko socialistické…
Po páde komunistického režimu bolo SNP ako štátny sviatok nakrátko zrušené, no na podnet poslancov Strany demokratickej ľavice (SDĽ, bývalá KSS) koncom septembra 1992 zavedené opäť. Voči tomuto návrhu protestovala 25. septembra 1992 skupina historikov, ktorí zdôraznili, že prijatie takéhoto návrhu „je predčasné, kým udalosti súvisiace s povstaním nebudú vedecky prehodnotené“ a kým si spoločnosť neutvorí pravdivý obraz o povstaní. Takisto zdôraznili, že „najväčším prekrúcaním historickej skutočnosti je tvrdenie zástancov tohto návrhu, že v povstaní išlo o demokratickú obnovu slovenskej štátnosti.“ Ešte ostrejšie s týmto návrhom polemizoval Anton Neuwirth, vtedajší poslanec a čestný predseda KDH. Hoci sám pochádzal zo zmiešanej židovsko-kresťanskej rodiny a v nemeckých táboroch smrti mu zahynulo až 12 príbuzných, v pléne SNR označil 29. august 1944 za deň, „v ktorom sa začala tragédia slovenského národa. Áno, tragédia, lebo v ten deň zdvihol Slovák zbraň proti Slovákovi. Slovák začal zabíjať Slováka. Nikdy predtým to naše dejiny v takej miere nepoznali. Bol to prvý veľký bratovražedný boj v našich dejinách.“
K prijatiu zákona o SNP došlo v čase, keď bolo rozhodnuté o obnove štátnej samostatnosti Slovenska, o vzniku druhej SR. Paradoxne tak nový slovenský štát za svoj najvyšší pamäťový sviatok vyhlásil udalosť, ktorá bola namierená proti myšlienke štátnej samostatnosti Slovákov, a teda voči základom (nového) štátu.
To je nepochybne svetový unikát.
Politicko-konfesionálny aspekt
Keď vezmeme SNP z hľadiska systému politických strán, na jeho území bola zakázaná činnosť vládnucej HSĽS (a pridružených organizácií) ako aj menšinových strán, teda nemeckej i maďarskej strany (Deutsche Partei, Magyár Párt). Politickej moci sa chopili dve strany: Komunistická strana Slovenska (KSS) a Demokratická strana (DS). Teda možno povedať, že tri dovtedy legálne politické strany nahradili v povstaní dve. O konfesionálnom pozadí imanentne protinábožensky ladenej KSS je ťažko vôbec hovoriť, no v DS tvorili drvivú väčšinu evanjelici.
Vrcholné politické orgány povstania – SNR a Zbor povereníkov tvorili väčšinou evanjelici, prípadne nepraktizujúci katolíci či ateisti. Podobne evanjelici tvorili väčšinu i v rámci spomenutého Vojenského ústredia (neskôr veliteľstva povstaleckej armády)..
Katolíci a ich vzťah k SR
Veľká väčšina slovenských katolíkov bola podľa všetkého spokojná ako s politickým stavom (vláda HSĽS), tak aj so stavom štátoprávnym (existencia SR). A to isté možno ešte rozhodnejšie povedať aj o hierarchii rímskokatolíckej cirkvi. Kňazi podporovali SR a HSĽS už dlhšie, ešte z čias prvej ČSR, mnohí aj aktívne, účasťou vo verejných funkciách, či už v HSĽS alebo aj ako starostovia obcí či miest. Viacerí boli i poslancami Snemu SR, i keď neskôr sa mandátov vzdávali. A hoci mali výhrady k politike HSĽS a niektorým jej krokom (najmä riešenie židovskej otázky, deportácie), celkovo nemali dôvod proti vládnucim pomerom, voči vláde HSĽS na čele s katolíckym kňazom, vystupovať. A už vôbec nie proti existencii SR. Samotná cirkev v nej mala veľké možnosti rozvoja; slovami prof. Štefana Šmálika, cirkev počas Slovenského štátu bola „pekne obrobenou záhradkou“.
Trochu inak to bol s postojom gréckokatolíkov. Ich klérus bol aj 20 rokov po zániku Uhorska do značnej miery pomaďarčený. Na ich čele stál biskup Pavol Gojdič, ktorý razil heslo „čo gréckokatolík katolík, to Rusín“. V praxi presadzoval fikciu, že každý gréckokatolík sa má hlásiť za Rusína, čím sa dostával do sporov nielen s vládou SR, ale aj s národne uvedomelými slovenskými príslušníkmi. Dokonca vyhlásil, že je biskupom iba Rusínov, nie Slovákov.
Proticirkevné kroky povstalcov
Pre predstaviteľov cirkvi resp. katolíkov nemohlo byť lákadlom napokon ani to, čo videli na druhej strane barikády, teda na strane československého (českého) odboja. Na jeho čele stál národný socialista, liberál a slobodomurár E. Beneš; v domácom odboji zas predstavitelia protinábožensky orientovanej KSS či evanjelickej DS.
Už v základnom programovom dokumente čsl. odboja na Slovensku, tzv. Vianočnej dohode z decembra 1943, nachádzame formuláciu, že „má byť vylúčený vplyv cirkví na smer a vedenie štátu“.
SNR už na svojom druhom zasadnutí 6. septembra 1944 v B. Bystrici prijala nariadenie č. 5 o poštátnení školstva. Ako čítame v zápisnici, s aplauzom. Pre cirkev to značilo, že má prísť o svoje školy všetkých stupňov, o internáty i o detské opatrovne a útulne. Aj keď v praxi sa nestihlo uskutočniť, jasne prezrádzalo sekularizačné i protikatolícke tendencie.
Vraždy kňazov
Mimoriadne smutnou kapitolou povstania sú vraždy katolíckych kňazov.
Prvou obeťou bol Rudolf Scheda, ktorý mal moravsko-nemecký pôvod. Partizáni z brigády Za slobodu Slovanov ho kruto umučili v Liptovskom Sv. Jáne 6. septembra 1944. Od dva dni nato zastrelili Martina Martinku, farára v Liptovskom Sv. Michale, podľa všetkého za jeho ľudácke postoje.
17. septembra zas skupinka partizánov zavraždila na Hájnickom moste v Sliači kňaza, spisovateľa, poslanca a známeho odporcu boľševizmu Antona Šaláta.
21. septembra 1944 partizáni z prvej part. brigády J. V. Stalina zastrelili a do masového hrobu spolu s ďalšími 180 obeťami vhodili aj miestneho katolíckeho farára Jozefa Pössa. Akoby zázrakom však tento prežil a o celom vraždení vydal v Nemecku aj svedectvo.
Ďalšou obeťou partizánov je Hlinkov blízky priateľ a spolupracovník ešte z čias Uhorska, popradský farár Štefan Mnoheľ. Koncom augusta vtrhla na jeho faru skupina mužov, ktorá ho zbila do bezvedomia, na následky zranení 25. októbra 1944 umrel. Odpočíva na cintoríne v Poprade-Veľkej.
Možno spomenúť aj ostatné dva prípady, i keď k nim došlo po oficiálnej porážke povstania.
17. novembra 1944 partizáni z brigády Čapajev brutálnym spôsobom umučili 33-ročného správcu farnosti v Lieskovci (pri Humennom), kňaza Jána Nemca. Napokon 22. februára 1945 zomrel v dôsledku týrania partizánmi v Rožňave miestny biskup Michal Bubnič, rodák z Borinky (Pajštún).
Kňazi – aktívni účastníci
Ak by sme chceli hovoriť o katolíckych kňazoch, ktorí sa aktívne, teda uvedomele a dobrovoľne, zapojili do československy orientovaného povstania (nerátam tých, čo boli povolaní na základe povolávacieho rozkazu ako vojenskí duchovní), nachádzame ich tu len hŕstku. Z hľadiska cirkevnej disciplíny išlo o problémových kňazov: vojenský duchovný Dezider Kišš-Kalina, ktorý mal problémy s cirkevnou disciplínou i s celibátom; kňaz banskobystrickej diecézy Ľudovít Veselý, ktorý mal okrem žien problém aj s alkoholom a hazardom, za čo ho biskup aj suspendoval; či Jozef Fiala Udavský zo Spiša, ktorý založil tzv. Slovanský výbor, čo bol iba krycí názov pre v skutočnosti komunistický výbor. (Pojem slovanstva sa v tomto období vôbec často zneužíval na šírenie boľševickej, resp. komunistickej propagandy). Podnes neprebádanou a protirečivou osobnosťou ostáva aj chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič (Poglajen), býv. jezuita, ktorý sa v SR v jeseni 1943 zachraňoval útekom do SR; tu pôsobil v akejsi poloilegalite, vytvárajúc krúžky svojich priaznivcov; potom v lete 1944 prešiel na povstalecké územie s cieľom dostať sa do ZSSR).
Pokiaľ ide o biskupov, aj oni boli v neľahkej situácii. Kým povstalecká moc ich tlačila k tomu, aby podporili ich, po porážke povstania ich zas tlačili Nemci s cieľom dosiahnuť vydanie pastierskeho list proti odboju, proti komunizmu i ČSR, no biskupi odolali.
Čo sa týka väčšiny kňazov, po auguste 1944 aktívne na strane SR už nevystupovali; ostali jej však vnútorne naklonení. Ich konanie viedla kresťanská náuka o láske k blížnemu, teda aj k nepriateľovi. Preto kňazi pomáhali, kde mohli; je známych viacero prípadov, kedy zachránili dedinčanov i celé obce pred nemeckými odvetnými represáliami; keď prišiel na faru hladný či ranený človek, vojak, partizán či zajatec, nepýtali od neho legitimáciu ale pomáhali v duchu zákona lásky.
Odkaz a inšpirácia SNP v súčasnosti
Stručný prehľad historických súvislostí zakončím aktualizáciou a niekoľkými subjektívnymi postrehmi. Pokiaľ ide o politické prezentovanie povstania, mám dojem, že sme sa vrátili pred rok 1989. Z politiky i z médií počujeme iba jeden, oslavný názor. Ak má ktosi kritický názor, je automaticky onálepkovaný, a ak by ho náhodou vyjadril historik platený štátom, bol by to koniec jeho kariéry. Z STVR, médií, vrátane tých, čo si hovoria pronárodné či alternatívne, sa vytratila diskusia, priestor pre polemiku. Čo je ešte smutnejšie „démon súhlasu“ ovládol aj také inštitúcie, ako Matica slovenská či katolícka cirkev. Stačí si zapnúť Rádio Lumen či prelistovať Katolícke noviny. Slovenských katolíkov tu „vzdeláva“ český historik, ktorí im vysvetľuje, že povstanie – počas ktorého sa začali masové vraždy slovenských katolíkov – bolo vlastne bojom za spravodlivosť a ľudskú dôstojnosť. Nemá už cirkev vlastných historikov? Resp. oslovujú recipročne české katolícke médiá slovenských historikov, aby im zhodnotili kontroverzné udalosti typu heydrichiáda či zločiny proti ľudskosti na nemeckej menšine po roku 1945?
Zo záplavy prejavov a článkov k 80. výročiu som nadobudol dojem, že čím menšie znalosti o povstaní, tým väčšia glorifikácia. Režim však nepripustí verejnú odbornú diskusiu, lebo v nej by sa ukázalo, že mnohé tézy, ktoré propaguje, sú falošné.
Napokon si kladiem otázku, čím to vôbec je, že povstanie je dnes, keď jeho účastníci už vymreli, politicky a mediálne tak propagované, tak pútavé pre celé politické spektrum – od bývalých komunistov, socialistov, cez tzv. kresťanov až po liberálov a progresívcov.
Myslím, že je to preto, že sa dá využiť na protislovenskú propagandu. Dá sa na ňom glorifikovať ČSR a hanobiť Slovenská republika. Ba spochybňovať už samotné snahy a právo Slovákov na vlastnú štátnosť. „SNP“ je pútavé pre vplyvné sily, ktoré si vznik Slovenskej republiky neželali, neželajú a robia všetko pre jej podrývanie a napokon zánik. Nadnárodná forma štátnosti, ku ktorej sa upli aj povstalci, zapadá aj do súčasných globalizačných tendencií a snáh o vytvorenie novej, nadnárodnej ríše, EÚ.
Boj proti Nemecku je dnes už neaktuálny. Príťažlivým však ostal „revolučný“ prvok povstania, jeho ľavičiarska agenda i ozbrojené vystúpenie proti konzervatívnemu politickému režimu na čele s katolíckym kňazom.
Do tretice, mimoriadne inšpiratívny je pre dnešných neomarxistov (progresívcov, liberálov a i.) ešte jeden prvok – beztrestnosť likvidácie politických oponentov. V povstaní stačilo, že niekoho označíte za fašistu či gardistu a môžete ho beztrestne okradnúť, uväzniť, zabiť. Dokonca máte zásluhy v „protifašistickom boji“. Dnes stačí oponenta označiť za fašistu či extrémistu; on je odstavený a vy máte vyhrané.
To je však veľmi smutné dedičstvo, odkaz povstania a nie som si istý, či by sa k nemu mali Slováci hlásiť…
(Ide o rozšírenú a čiastočne upravenú verziu prednášky, ktorá odznela na pôde občianskeho združenia Slovenskí katolíci k 80. výročiu udalosti, 2. septembra 2024)
