4. augusta neskoro večer vysielali na ČT 2 spoločný slovensko-český dokument o Štefánikovi. Pokiaľ ide o jeho smrť, „nič nové pod slnkom“. Nezasamovraždil sa, nezostrelili ho (strieľali iba akousi puškou, ktorá nemohla lietadlu poškodiť…!), možno fúkal vietor, možno zlyhal pilot. Amen.
Len dve otázky: Prečo sa v ňom ani len nezmienili o liste, ktorým Beneš oznámil, že „se Štefánikem jsem měl konflikt…“ A prečo si nevšimli, že hoci mal pri sebe šabličku na slávnostné privítanie, na letisku ho nikto nečakal.
Poďme teda po poriadku. 25. januára 1919 sa Štefánik vracia do Paríža – to už je Masaryk na Hradčanoch. Zúčastní sa aj na práci mierovej konferencie, naznačí, že má ďalekosiahle plány a iné názory na budúci štát Slovákov a Čechov ako majú Masaryk a Beneš. (Keď v septembri 1919 prišiel do Paríža poloilegálne Hlinka, mal pri sebe podľa svedectva Stephena Bonsala, osobného tlmočníka amerického prezidenta Wilsona na mierových rokovaniach, ktorý sa s Hlinkom stretol, list, evidentne autentický, napísaný len niekoľko dní predtým, ako Štefánik nasadol do lietadla na svoj posledný let. Stálo v ňom: „Urobte to, čo môžete pre mojich priateľov. Dúfam, že sa k nim čoskoro pripojím v Paríži… Môžem sa zaručiť za absolútnu pravdu vyhlásení, ktoré sú oprávnení urobiť.“) Štefánik mal v úmysle prísť osobne do Paríža a pripojiť sa k slovenskej delegácii. Vyjadril sa tiež, že chcel byť viceprezidentom pre Slovensko so sídlom v Bratislave. Chcel však niekto okrem Štefánika takýto úrad?
Najväčšmi zrejme ovplyvnilo jeho tragický osud stretnutie s Benešom a spor, do ktorého sa s ním dostal. Chcel vedieť, načo sa použilo 120-tisíc dolárov, ktoré Benešovi na „oslobodenie Slovenska“ poskytli americkí Slováci. Keď Edvard nevedel odpovedať, Štefánik to uzavrel tak, že doma bude národný súd, pred ktorým sa Beneš zodpovie. No kto chcel súd o peniazoch, ktoré Edvard minul možno na svoje výlety do herní v Monte Carlo?
Vyplašený Beneš informuje Tomáša G. Masaryka i Ivana Markoviča, slovenského politika, syna lekára a bankovníka Júliusa Markoviča, že: „… se Štefánikem jsem měl konflikt. Je mezi námi konec – myslím úplně“, čo mali zachovať „výlučně pro sebe“. Kto už len chcel po Štefánikovej smrti „národný súd“ s Edvardom Benešom?
V osudnú nedeľu 4. mája 1919, keď vzlietlo z udinského letiska lietadlo na palube s Milanom Rastislavom Štefánikom, dvoma talianskymi letcami a mechanikom, na vajnorskom letisku ho „čakali“ iba francúzsky major Fournier a poručík Lévis.
Lietadlo však nepristálo, blízko miesta pristátia sa náhle zrútilo, pričom viacerí svedkovia počuli streľbu. Všetci členovia osádky boli mŕtvi. Francúzski dôstojníci zmizli, a všetko, čo sa okolo tohto nešťastia odohralo odvtedy až doteraz, je obostreté hmlou záhad, akoby na pokračovanie.
Šiesteho mája 1919 napísal major Šeba: „Keby sa bol vrátil živý, bolo by v republike pravdepodobne veľmi horúco. Aspoň sa pripravoval, že do všeličoho nahlas prehovorí, a už cestou si vyhŕňal rukávy. Najmä pre Slovensko mal celý rad organizačných námetov.“ Emil Karol Kautský, liptovský rodák, vydal v Austrálii v roku 2004 knihu „Kauza Štefánik – Legendy, fakty a otázniky okolo vzniku Česko-Slovenskej republiky“, v ktorej ponúka odpovede na mnoho „otáznikov“: bola pre Milana Rastislava Štefánika na Slovensku, ovládaného Vavrom Šrobárom, sluhom Prahy pripravená nejaká pozícia? Prečo sa Vavro Šrobár, vládca-diktátor Slovenska, neunúval na ivanské letisko privítať svojho spolužiaka Štefánika? Prečo spolu s generálom Piccionem dali prednosť skalickému rubínu v rámci sadenia líp v Skalici pred slávnostným príchodom Štefánika? Veď ten si vzal do lietadla šabľu v očakávaní privítacej ceremónie. Prečo sa havária lietadla vyšetrila len tak, ako sa vyšetrila? Prečo boli účastníci vyšetrovania poučení, že ich najvlasteneckejšou povinnosťou je „zachovať mlčanie“? Prečo zmizli svedkovia, ktorí tvrdili, že sa na lietadlo s Milanom Rastislavom Štefánikom strieľalo? Bola Štefánikova havária politickým atentátom? Prečo nebol ani na Štefánikovom pohrebe a ani na otvorení mohyly na Bradle Tomáš G. Masaryk?
Jozef Husár, autor knihy „Musel generál M. R. Štefánik zahynúť?“ z roku 2000, odpovedá takto: „Musel preto, aby až do roku 1938 existoval unitárny česko-slovenský štát. Následne aj v rokoch 1945–1968. Dokonca bez pomlčky, ktorá bola pri jeho vzniku samozrejmosťou. Slovenský národ tým stratil štyridsať rokov plnokrvného života modernej slovenskej štátnosti.“ My len pridáme otázku: ako by vyzerali slovenské, ale aj európske a svetové dejiny, keby žil Milan Rastislav Štefánik v rokoch 1938 a 1939? Mal by iba päťdesiatosem rokov. Nebol by prezidentom Slovenskej republiky práve on? A vznikol by vôbec Slovenský štát až 14. marca 1939?
Priatelia, nezaslúžime si pravdu?
Ing. Marián Tkáč PhD.
O autorovi článku:
Ekonóm, publicista, viceguvernér NBS pri jej zakladaní, podpísaný na prvej sérii slovenských bankoviek v roku 1993, predseda Matice slovenskej v rokoch 2010-2017.
Zdroj:
https://blog.hlavnespravy.sk/22061/preco-sa-bojime-pravdy-o-stefanikovej-smrti/
