Počiatky náboženského a kultúrneho života medzi Slovákmi. 3 časť. Slováci za hranicami.
Doba Bernolákova znamená veľké požehnanie pre slk. národ, lebo Slovensko nemalo nikdy toľko vzdelancov a zaslúžilých rodoľubov, ako za čias bernolákovských. No Slováci nielen doma sa honosili vynikajúcimi ľuďmi, ale takými mužmi obdarili aj iné národy, najmä bratský národ chorvátsky. Trojica slovenských mužov získala veľké meno a nehynúce zásluhy u Chorvátov; biskup Alexander Alagovič, kardinál – arcibiskup Juraj Haulík a kanonik Štefan Moyses.
Alexander Alagovič (1760 – 1837), rodák z obce Malženíc, bol kňazom nitrianskeho biskupstva a profesorom bohoslovia v Nitre. R. 1829 stal sa biskupom záhrebským. Kard. Alex. Rudnay bol mu priateľsky naklonený a za jeho podpory dostal sa na vynikajúce úrady cirkevné a politické. R. 1808 stal sa kanonikom ostrihomským a neskoršie správcom ústredného seminára v Pešti. V tejto hodnosti zastával skvelý úrad politický, keď sa stal radcom kráľovskej námestnej rady v Pešti a roku 1828 bol vymenovaný za bána Chorvátska a Slavónie. V tomto vysokom úrade podporoval národné hnutie Chorvátov, ktorých bránil a zastával proti útlaku maďarskému. Do Záhrebu povolal Štefana Moysesa a umožnil mu, aby mohol zaujať katedru na kráľovskej akadémii ako profesor filozofie. Obidvaja zastávali proti natískanej reči maďarskej chorvátsku reč za reč úradnú.
R. 1829 stal sa biskupom v Záhrebe. Vtedy s otcovskou láskou pritúlil sa k národu chorvátskemu pri správe biskupstva a veľkodušne a štedro podporoval dobročinné ciele. Jeho podpore ďakuje svoje jestvovanie nemocnica v Požege. Vynikal ako znamenitý právnik a radca v politických kruhoch a v zákonodarných zboroch a ako starostlivý arcipastier svojho biskupstva.
Kardinál Juraj Haulík (1788 – 1869), rodák z Trnavy. Po skvelých štúdiách vo Viedni bol vysvätený za kňaza a krátky čas účinkoval v duchovnej správe. Veľký kardinál Rudnay povolal ho za svojho tajomníka do biskupského úradu v Ostrihome. V tomto úrade vynikal neobyčajnou usilovnosťou a svedomitosťou. Svojou hlbokou učenosťou získaval si všade dôveru a úctu. Za panovania kardinála Rudnayho stal sa kanonikom v Ostrihome, no neskôr bol vymenovaný za člena námestnej rady v Budíne a r. 1832 za prepošta záhrebskej kapituly. Vtedy správu biskupstva viedol nitriansky Slovák Alexander Alagovič. V tom čase nastal vrelý pohyb medzi Chorvátmi za reč národnú a za práva otčiny. Juraj Haulík mocne zasahoval do tohto hnutia a nadšene ho podporoval. R. 1837 po smrti Alex. Alagoviča stal sa biskupom v Záhrebe. Ako námestník bána Franka Vlašica, ktorý chorľavel, zvolával chorvátsko dalmatínsky a slavónsky snem. Bol vyslancom na krajinskom sneme v Bratislave. Na snemových zasadnutiach zastával sa neohrozene práv chorvátskeho národa proti Maďarom. Jeho pričinením sa stalo, že chorvátska reč dostala sa do úradov. Juraj Haulík zúčastnil sa činne na každom národnom podujatí. R. 1840 bol položený základ národného divadla v Záhrebe, Juraj Haulík obetoval na jeho postavenie 1000 zlatých. Založil prvé katolícke noviny, ktorých redaktorom bol Štefan Moyses. Jeho podporou bolo založené Hospodárske družstvo a mnoho ľudových škôl. Keď bán Jelačič organizoval odboj proti Košúthovmu povstaniu, vtedy Haulík obetoval 2000 zlatých pre vojsko a pre 1000 vojakov dal vyhotoviť celý výstroj.
Za túto jeho starostlivosť a prácu chorvátsky národ s detinskou úctou a láskou sa odpláca svojmu veľkému arcipastierovi. R. 1852 biskupstvo záhrebské bolo povýšené na arcibiskupstvo, na ktorom stolci r. 1856 stál Juraj Haulík, kardinál katolíckej Cirkvi.
Najväčším jeho dielom je založenie „Družstva sv. Hieronyma“ r. 1867. Je to bratský spolok nášho Spolku sv. Vojtecha, ktorého cieľom bolo vydávať dobré knihy pre ľud v jazyku chorvátskom. Dobrou knihou a vzdelaním staral sa o prehĺbenie náboženského a národného života v Chorvátsku. Umrel 11. mája 1869 v Karlových Varoch, oplákavaný celým chorvátskym národom.
Štefan Moyses (1797 – 1869). Narodil sa vo Veselom z chudobných rodičov. Rodičia mu umreli ako malému dieťaťu. Úbohej siroty ujal sa panský úradník Andrej Jelenčík a jeho manželka, ktorí mu nahradili rodičovskú lásku svojou starostlivosťou, a nežnosťou láskyplného srdca. Tak sa dostal Moyses na štúdia do Trnavy a za klerika do Ostrihoma. Bohovedné štúdia skončil v Pešti, kde s nevšednou usilovnosťou osvojil si s výtečným prospechom sv. vedy a súkromnou usilovnosťou naučil sa po nemecky, maďarsky a francúzsky. Roku 1819 bol vysvätený za kňaza. Ako kaplán 9 rokov účinkoval v duchovnej správe. Posledný rok bol kaplánom v Pešti v Jozefove medzi Slovákmi. Bol výborným rečníkom, dobrým vychovávateľom a učiteľom a ľudu. Keď zložil doktorát v Pešti, dostal sa za pomoci biskupa Alexandra Alagoviča, vtedajšieho bána, na katedru filozofie. Od 1. jan. 1830 až do 18. okt. 1847 prednášal filozofiu na kráľovskej akadémii v Záhrebe. Popri vyučovaní na vysokej škole pracuje aj za národné práva Chorvátov. Ako cenzor tlače dáva v novinách voľnosť Chorvátom brániť sa proti útokom Maďarov a zastáva sa ich práv živým aj písaným slovom. R. 1834 preložil do chorvátskej reči krásnu hymnu Sama Tomášika „Hej Slováci“, aby ňou rozpaľoval národné povedomie Chorvátov. Pre svoju prítulnosť k Chorvátom mal byť pozbavený cenzorského úradu, ale návrh protivníkov sa nepodaril. Štefan Moyses bol prvým redaktorom prvého katolíckeho listu „Katolicki list zagrebački“, na stĺpoch ktorého bojoval za samostatnosť Chorvátov. Veľké zásluhy si získal aj na poli školskom. On organizoval ľud. a mestské školy a pracoval na tom, aby čím viac škôl chorvátskych bolo založených v krajine. Pre tieto zásluhy bol r. 1847 vymenovaný za kanonika kapituly záhrebskej. V tom istom roku kapitula vyvolila si ho ako svojho vyslanca na snem do Bratislavy. Na tomto sneme mužne bránil práva Chorvátov proti utlačovateľom až do r. 1848, kedy pre košúthovské výčiny opustil snem a s ostatnými vyslancami vrátil sa do Záhreba. R. 1849 pracoval vo Viedni ako dôverník pri cisárskej a kráľovskej vláde a tam vymohol pre Chorvátov povýšenie biskupstva záhrebského na arcibiskupstvo. Týmto Chorváti stali sa cirkevne nezávislými od kaločských arcibiskupov.
Biskup Štefan Moyses medzi Slovákmi (1850 – 1869). Práca na poli cirkevnom a národnom, ako i učenosť priamo odporúčali Št. Moysesa, aby sa zaskvel i na stolci biskupskom. To sa stalo skutkom 30. aug. 1850. Jeho povýšenie znamenalo neopísateľnú radosť u verných synov slovenského národa.
Štefan Moyses ako banskobystrický biskup uplatňoval svoje skvelé schopnosti a skúsenosti aj pre blaho slovenského národa. Predovšetkým staral sa o školstvo. Vymohol založenie banskobystrického gymnázia, kde popri nemčine vyučovacou rečou mala byť slovenčina. Dvoch kandidátov profesorstva na vlastné útraty vydržiaval. Jeho zásluhou bol založený učiteľský ústav s vyučovacou rečou slovensko – nemeckou. Na jeho udržiavanie zložil do mestskej pokladnice 1000 zlatých. S otcovskou starostlivosťou bedlil nad mravnou a národnou výchovou mládeže; žiakom gymnázia a uč. Ústavu udeľoval podpory, štipendiá, zaopatroval učebné pomôcky a okolitým farám posielal knihy pre vzdelanie slovenského ľudu. Svojou štedrosťou umožnil základinu pre založenie vychovávacieho ústavu dievčenského, ktorý po jeho smrti odovzdali mníškam.
Podpora slovenskej tlače.
Štefan Moyses nezabudol ani na slovenskú tlač. Na jeho žiadosť bol založený časopis „Cyril a Metod“, ktorý 5 rokov vychodil v Banskej Bystrici a na ktorého stĺpcoch boli pretriasané časové otázky cirkevné, školské a národné. Na jeho vychádzanie obetoval 3000 zlatých. Korunou jeho zásluh je úsilie o povolanie Matice slovenskej. 12. dec. 1861 viedol Štefan Moyses slovenské posolstvo k cisárovi a kráľovi vo Viedni, aby predniesol požiadavky a ponosy Slovákov proti utlačovaniu a ukracovaniu ich národných práv a súčasne žiadal povolenie Matice slovenskej. Vystúpenie Moysesovo zapálilo oheň nadšenia, radosti na celom Slovensku. Prejavy vďačnosti a lásky posielané boli do Ban. Bystrice tak od katolíkov ako aj evanjelikov. Biskup Moyses stal sa vodcom; celý národ si ho vysoko ctil a vážil, lebo poznal jeho čistú a nezištnú lásku k slovenskému rodu. Odvtedy slovenský národ vídaval ho na matičných zhromaždeniach nielen ako svojho predsedu, ale aj vodcu, kde vzletnými rečami povzbudzoval Slovákov k práci a vytrvalosti v krásnych snaženiach, ktoré si Matica vytýčila za svoju úlohu. Umrel 5. júla 1869.
František Nemec: Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. Školy, Trnava : Spolok sv. Vojtecha. 1937, s. 149 – 153.
