Od čias sv. Cyrila a Metoda až po Bernolákovcov

Príchodom sv. Cyrila a Metoda začína sa nový život medzi Slovákmi. Vtedajšia reč slovenská stávala sa vznešeným nástrojom pre náboženské a kultúrne povznesenie Slovákov. Sv. Cyril a Metod povýšili našu reč za reč bohoslužobnú, v ktorej sa konala sv. omša a odbavovali sa obrady sv. sviatostí. Prvý preklad sv. evanjelia do tejto reči preložili a čítavali pri bohoslužbách, lebo sv. bratia chceli, aby pospolitý ľud čím lepšie porozumel Kristove náuky. Zavedením nového písma, písma glagolského (glagolské písmo je zostavené z malých gréckych písmen) položili základ pre rozvoj náboženského a kultúrneho života. Slovenská reč ozývala sa v kostoloch a slovenský spev vznášal sa pri bohoslužbách ako obláčky tymianu na oslavovanie Boha. Požehnané účinkovanie sv. Cyrila a Metoda otvorilo živý prameň národnej reči, ktorý mal zvlažovať a povznášať duše Slovákov k vyššiemu životu náboženskému a národnému.

Po zániku Veľkej Moravy prenikanie slovenskej reči sa zastavilo. Latinská reč, ako všade v Európe, tak aj u nás stala sa nielen rečou bohoslužobnou, ale aj úradnou. Jednako Cirkev ani vtedy neopovrhovala rečou ľudu, ale živou rečou jeho hlásala slovo Božie, dovoľovala jej uplatnenie pri obradoch sv. sviatostí a najmä v kostolnom speve a v náboženských hrách pri najväčších sviatkoch cirkevného roku. (Napr. pastierske hry na Vianoce).

V dobre katolíckej reformácie a najmä za čias trnavskej univerzity slovenčina si kliesni cestu vždy vyššie a výraznejšie sa zjavuje v knihách katolíckych vzdelancov. Slovenský ľud bolo treba nábožensky poučovať a dvíhať z biedy hmotnej a duchovnej. Dostať sa k ľudu a ľud si získať bolo možné iba rečou slovenskou – rečou ľudu, ktorému česká reč stávala sa cudzou a nezrozumiteľnou.

Národné povedomie katolíkov

Rovnobežne s láskou k slovenskej reči prejavuje sa u slovenských katolíkov aj hrdé národné povedomie. Národné povedomie rastie a mocnie tým, že si uvedomujú spolupatričnosť všetkých Slovákov k jednému rodu a že si pripomínajú dávnu minulosť, keď sv. Cyril a Metod požehnano účinkovali medzi Slovákmi a keď slávne panoval na Veľkej Morave kráľ Svätopluk.

Kým slovenskí evanjelici pridržali sa húževnato češtiny a poukazovali na spojenie s husitizmom, slovenskí katolíci pripomínajú si dobu staršiu a slávnejšiu, dobu sv. Cyrila a Metoda. Najstaršia kniha katolícka „Cantus Catholici“, Piesne katolícke, ktorá bola vydaná v Trnave r. 1655, takto spomína slovenský národ a slovenskú minulosť: „Náš národ panónsky (slovenský), ktorého slávu pripomínajú od najdávnejších dôb mnohé pamiatky, po prijatí kresťanstva – stalo sa to za kráľa Svätopluka, sídliaceho na Velehrade – pôsobením apoštolov Cyrila a Metoda vynikol nad ostatných v prejavovaní zbožnosti, najmä v duchovnom speve.“

Národný duch a hrdosť vždy s väčším povedomím sa prejavuje u katolíckych vzdelancov, najmä kňazov.

Alexander Máčaj (1660 – 1722), člen rádu paulínskeho v Marianke napísal prvú zbierku kázni „Chleby prvotín“ r. 1718, aby slovenskí kazatelia nemuseli siahať po cudzích knihách.

Učený jezuita Samuel Timon (1675 – 1736), rodák z Turnej pri Trenčíne, v diele „Obraz starého a nového Uhorska“ r. 1733 zaoberá sa so slovenskou minulosťou, podobne ako kňaz a správca univerzitnej tlačiarne:

Martin Szentiványi (1633 – 1705) píše svoje Rozličnosti (Miscellá – neá) r. 1691. Obidvaja dokazujú, že Slováci sú najstarším národom v Uhorsku a tým posilňujú ich práva a záujmy.

Ján Baltazár Magin (1682 – 1735) rím. – kat. farár v Dubnici n/Váhom napísal r. 1723 prvú „Obranu“ slovenského národa proti nešetrným útokom profesora Jána Bencsíka. Magin napísal svoj spis po latinsky na žiadosť uvedomelých trenčianskych zemanov a dokazoval, že slovenský národ obýva slovenské kraje od pradávna, že osobitným životom žil na tomto území a preto je rovnocenný s národom maďarským. Spis bol vytlačený v Púchove r. 1728.

Martin Hugolín Gavlovič (1712 – 1786), františkán v Pruskom pri Ilave vydal r. 1755 veršované dielo „Valaská škola mravov stodola“. Svojim dielom Gavlovič chce slovenský ľud povzniesť a vychovať, aby sa zbavil svojich chýb a pokleskov.

Jozef Ignác Bajza (1754 – 1836), rím. – kat. farár v Dubovej preto píše slovensky, aby slovenský národ videl, že i jeho reč k literárnemu umeniu slúžiť môže, aby cudzie knihy, keď svoje mať môže, nepožičiaval.

Katol. kňaz Juraj Papánek (1738 – 1802) vydal latinský spis „O kráľovstve a kráľoch Slovákov“ a Juraj Sklenár (1745 – 1790) písal „O najstaršej polohe Veľkej Moravy“ r. 1784. V obidvoch dielach odráža sa hrdé povedomie národné, ktorým chcú zapáliť Slovákov proti rastúcim nežičlivcom slovenského národa. Národné povedomie sa rozprúdilo, ale bolo potrebné zachytiť toto prúdenie, aby sa neroztieklo a nevyschlo. To urobila škola Bernolákova.

Použitá literatúra:

František Nemec: Cirkevný dejepis. Učebnica cirkevných dejín pre nižšie triedy stredných škôl a pre mešt. Školy, Trnava : Spolok sv. Vojtecha , 1937, s. 143 – 145.