PO RAKÚSKO – MAĎARSKOM VYROVNANÍ
Dňa 21. decembra 1867 bola vo Viedni slávnostne vyhlásená tzv. decembrová ústava, ktorá je v učebniciach dejepisu lepšie známa pod menom maďarsko-rakúske vyrovnanie („Ausgleich“). Znamenala pretvorenie Habsburskej ríše na dualistickú monarchiu pozostávajúcu z dvoch samostatných štátov, Rakúska a Uhorska, spojených iba osobou panovníka a spoločným ministerstvom zahraničia, vojny a financií. Ústava signalizovala koniec absolutizmu a zaviedla celý rad pokrokových ľudských práv a slobôd. Priniesla mnoho výhod a dobrodení jednotlivcom, skupinám i národom monarchie. Nie však rovnakou mierou. Najrozsiahlejšiu emancipáciu dosiahli Maďari, ktorí sa stali vládnucim národom východnej časti monarchie. Už menší osoh priniesla národnostiam rakúskej časti monarchie (Česi, poliaci, Slovinci, Taliani) a najmenej úžitku z nej vyplynulo národnostiam Uhorska: Slovákom, Srbom, Rumunom, Rusinom, Chorvátom.
V politickej sfére „Ausgleich“ bol vlastne dohodou dvoch silných národností na úkor ostatných, slabších. Takto to chápal aj hlavný cisársky vyjednávač F. F. von Beust, ktorý po zakončení porád povedal svojmu maďarskému partnerovi F. Deákovi: „A teraz vy sa starajte o vašich barbarov a my o našich.“
Týmto aktom Viedeň vydala Maďarom na milosť a nemilosť tie národnosti, ktoré v revolúcii 1848-49 bojovali na strane Rakúska proti Budapešti. Pre Slovákov, Srbov, Rumunov... to neveštilo nič dobrého.
Slovenskí politickí vodcovia (V. Paulíny – Tóth, J. Francisci a J. M. Hurban) si s obavami uvedomovali, že slovenský národný program, ako ho formulovalo Memorandum z roku 1861, nebude možné presadiť v atmosfére nového politického vývoja a že budúce politické boje sa povedú nie o rozšírenie slovenských práv, ale o obranu tých prostriedkov národného života, ktoré sme v predchádzajúcich desaťročiach tak ťažko získali.
Maďarská politika v druhej polovičke 19. storočia si vytýčila za cieľ urobiť z mnohonárodnostného Uhorska jednorečový maďarský štát. Národnostný zákon z r. 1868, ktorým sa táto myšlienka jednotného národa („magyar allam eszme“) legalizovala, síce poskytovala určité obmedzené práva aj národnostiam (v oblasti školstva, cirkevnej a civilnej správy), ale tieto práva sa v praxi vôbec nerešpektovali. Nastalo obdobie násilnej maďarizácie nemaďarských národností.
V priebehu tejto maďarizačnej politiky Slováci boli vystavení všestrannému útlaku na poli kultúrnom, hospodárskom, ale hlavne politickom. Na kultúrnom poli sa tento nátlak prejavil zatvorením troch slovenských gymnázií (r. 1874) a matice slovenskej (1875). Na poli hospodárskom sa diskriminovalo proti po slovensky cítiacim jednotlivcom v štátnych a verejných službách, v priemysle a v bankovníctve. Na politickom poli sa proti slovenským vodcom používali brutálne a nemravné spôsoby boja, takže sa stalo prakticky nemožným pre slovenskú politickú stranu vyslať reprezentantov do budapeštianskeho parlamentu.
V slovenských rečových oblastiach bolo asi 45 volebných okresov, ktoré v normálnych voľbách by boli zvolili slovenských poslancov. Ale volebný systém a volebné metódy boli tak bezohľadne manipulované (keď nechcem použiť výraz „skorumpované“), že slovenský poslanec sa dostal do snemu nie spravidla, ale iba výnimočne. Vo voľbách v marci-apríli 1869 kandidovalo 14 Slovákov (Malatinský, Thurzo, P. Mudroň, Blaho, Radlinský, Závodník, Dohnány, Matúška, Uhlárik a Paulíny – Tóth), no z menovaných boli zvolení iba posledný traja. V nasledujúcich voľbách (r. 1872) protislovenská kampaň bola taká zúrivá, že nebol zvolený ani jeden slovenský kandidát!
Slovenskí vodcovia boli týmito deprimujúcimi výsledkami svojich úsilí tak zronení, že ďalší boj pokladali za zbytočný. Vyslovili svoje mravné rozhorčenie nad nehoráznymi spôsobmi maďarských kandidátov a nad vládnymi orgánmi, ktoré tieto spôsoby nielen trápia, ale aj podporujú – a vyhlásili stav politickej pasivity.
Bol to mylný krok, z ktorého mali osoh iba Maďari. Naši vodcovia mali konfrontovať zvýšený nápor ešte húževnatejším odporom. Ale ako teraz, aj vtedy mäkkej slovenskej povahe bola prijateľnejšia pasívna rezignácia než aktívny boj. Národné utrpenie brali fatalisticky a utešovali sa vierou v Boha a nádejou v cárske Rusko. Z vodcov živého národa sa vlastnou voľbou stali vodcovia zomierajúceho národa. Ich postoje – ako ich možno čítať na stránkach „Národných novín“, ktoré vychádzali od r. 1870 v T. Sv. Martine – vyznievajú ako elegické náreky nad otvoreným hrobom. V týchto prejavoch národného bolestínstva vynikal zvlášť Svetozár Hurban – Vajanský, ktorý na adresu maďarských utláčateľov adresoval tieto slová: „My tu prenasledovaní, ale nezlomení, my tu krivdení, ale vždy rozohrievaní nádejou v lepšiu budúcnosť, my tu prichystaní na všetky vaše útoky a buď čo buď, my neľakáme sa vás, verní Bohu, vlasti a slovenskému národu. Ale vedzte, že ľudia v mukách mrúci mávajú prorockého ducha a títo vám volajú: nezadlho v jednej noci leží váš tyranizmus v troskách a vy sa váľate v hromade vašich lží a potuchlých skutkov.“ (Národnie noviny, 1, okt. 1874).
VNUK, František. Dedičstvo otcov. Eseje na historické témy. Toronto - Bratislava: York Press Bratislava, 1991, str. 21 – 23.
