ODVLIEKANIE OBYVATEĽSTVA A OBCHOD S OTROKMI
(Článok nadväzuje na BOJE S TURKAMI A DÔLEŽITOSŤ SLOVENSKA PRI OBRANE EURÓPY)
So sto päťdesiatročnou tureckou nadvládou úzko súvisí aj problém zajatcov. Odhliadnuc od ľudského aspektu – ako je známe, osud vojenských zajatcov bol od začiatku dejín veľmi ťažký – predstavovala otázka zajatcov komplikovaný spoločensko-ekonomický problém. Pritom len na slovensko-tureckom pohraničí išlo ročne o viac ako tisíc ľudí a v čase vojen a veľkých plienení tento počet nezvyčajne vzrástol. Zajatci boli na oboch stranách považovaní za otrokov a zaobchádzalo sa s nimi ako s tovarom, s ktorým majiteľ mohol slobodne disponovať – kupovať, predávať, vymieňať a pod. Vojny s Turkami sa pre niektoré skupiny ľudí stali podnikateľskou činnosťou. Vojna neznamenala vždy iba hospodárske podnikanie, ale aj rôzne nečestné spôsoby zárobku. Jedným za najvýnosnejších zdrojov príjmov bolo odvliekanie ľudí do zajatia a ich predaj, resp. vykupovanie. Obchod s otrokmi kvitol počas celého obdobia tureckej nadvlády v Uhorsku. Pre Turkov predstavovala otrocká práca značný podiel v poľnohospodárskej a remeselnej výrobe, ale aj v rôznych službách. Výkupné bolo najschodnejšou cestou, ako získať drahé kovy vo forme peňazí alebo iné žiadané tovary, vrátane strategických surovín.
V dôsledku tureckej expanzie však rástli dane, zvyšovali sa roboty a poddaní museli zadarmo pracovať na stavbách a obnove protitureckých pevností, prípadne sa z týchto prác vykúpiť. Museli ubytovávať a živiť žoldnierske vojská a v prípade vojny sa časť poddaných musela chopiť zbrane. Toto všetko neboli malé obete, ktoré pri protitureckej obrane podstupovala najpočetnejšia vrstva slovenského obyvateľstva – poddaní.
KONIEC TURECKEJ MOCI NA SLOVENSKU
Turci sa v lete 1682 rozhodli podniknúť výpravu proti Viedni. Tököliho povstanie bolo zrejme len jednou z príčin začať znovu vojnu s Habsburgovcami. Sultán zveril hlavné velenie veľkovezírovi Kara Mustafovi pašovi.
Osmanské vojská prišli k Viedni 14. júla 1683. Začali najskôr mesto ostreľovať delami a potom ho obkľúčili. Medzitým ľahká jazda a Tatári pustošili krajinu na všetky strany. Hlavné útoky osmanskej armády boli namierené na bašty v blízkosti hradu, kde však bolo opevnenie najsilnejšie. Ta smerovali aj zemné práce. Útoky sa obrancom darilo odrážať, aj keď za cenu veľkých strát. Keď sa začiatkom septembra 1683 stretli cisárske a nemecké vojská s poľskou armádou pri Tullne, bola situácia obrancov mesta už veľmi povážlivá. Z posádky zostala bojaschopná sotva tretina a padlo aj veľa mešťanov z domobrany. Osmani vytvorili v hradbách prielom a očakával sa naň sústredený útok.
Dňa 11. septembra 1683 prišlo poľské a cisárske vojsko posilnené oddielmi z Nemecka k Viedni a zaujali pozície na kopci Kahlenberg. Pod vedením hlavného veliteľa, poľského kráľa Jána Sobieskeho, začali ráno 12. septembra útok na osmanské pozície. Najskôr zatlačilo ľavé krídlo spojeného vojska janičiarov a dosiahlo osmanský tábor. Na okraji tohto krídla rozohrali Caprarovi a Lubomirského jazdci Moldavcov a Valachov. Posledné dorazilo na bojisko poľské vojsko, pod tlakom ktorého sa dalo jadro osmanskej armády na útek a medzi treťou a štvrtou hodinou odpoludnia bolo o bitke rozhodnuté. Do rúk víťazov padla obrovská korisť a podarilo sa im oslobodiť tisíce zajatcov. Utekajúcich Turkov nikto neprenasledoval, ale aj tak sa zastavili až pri Rábe. Cisárske oddiely zostali v bojovej zostave až do rána, lebo neverili v také veľké víťazstvo. Až nasledujúci deň ukázal veľkosť osmanskej porážky. Do rúk víťazov sa dostali všetky osmanské delá, 15 000 stanov, nespočetné množstvo zbraní a Turci v boji stratili asi 10 000 mužov.
Po tejto pohrome dali sa Turci na ústup a vojna odohrávala sa z veľkej čiastky na Slovensku. Ešte r. 1683 utrpelo ustupujúce turecké vojsko novú porážku pri Parkane, v tom istom roku padol i Ostrihom, roku 1685 museli Turci opustiť Nové Zámky, r. 1686 stratili i Budín, r. 1687 utrpelo novú porážku pri Moháči a do konca 17. storočia sa skoro celé Uhorsko oslobodilo spod tureckého jarma.
Počas týchto bojov stíhali Slovensko strašné pohromy, nielen preto, že územie Slovenska bolo javiskom ustavičných nepokojov a zrážok medzi odbojnými kurucmi a cisárskymi labancami, ale najmä preto, že jednotlivé kraje a mestá Slovenska prechádzali z moci kurucov do rúk labancov, že jedni i druhí vykorisťovali obyvateľstvo, uvaľovali naň neznesiteľné ťarchy a dopúšťali sa na ňom hrozných ukrutností. Okrem toho severné kraje Slovenska, najmä Oravu a Považie, stihla aj iná pohroma. Pomocné litovské vojská (medzi ktorými bol i oddiel Tatárov) pod vedením Kazimíra Sapiehu tiahli na pomoc Jánovi Sobieskemu k Viedni. Toto litovské vojsko úmyselne postupovalo tak pomaly, že až po viedenskej bitke prekročilo slovensko-poľskú hranicu a vtiahlo na Oravu, kde pod Oravským zámkom sa zrazilo s kuruckým oddielom a potom pustošilo celý kraj. Z Oravy postupovalo litovské vojsko dolu Považím, a keď sa nezúčastnilo na bojoch proti Turkom, plienilo slovenské kraje.
Z knihy od R. Šandorfiho, Buďme hrdí na dejiny Slovákov, str. 48 – 50.
