Krátke dejiny kat. Cirkvi na Slovensku VIII. Cirkev určená na zánik. (1945 – 1950)
Rok 1945 znamená skončenie druhej svetovej vojny a v mnohých krajinách oslobodenie. Nie je to tak na Slovensku. Koniec vojny znamenal pre Slovákov začiatok dlhých útrap. Tlak na obyvateľstvo a veriacich nepriniesla komunistická palácová revolúcia v roku 1948, ale už partizánske ťaženie na jeseň 1944 a nová politická situácia po roku 1945.
Všetky útoky na Katolícku cirkev a jednotlivých veriacich na Slovensku boli motivované stotožňovaním slovenského patriotizmu s katolicizmom.
Nešetrné zásahy voči Cirkvi na Slovensku sa prejavili v čase, keď sa ešte Európa tešila z ukončenia druhej svetovej vojny. Povojnová Slovenská národná rada priznala Cirkvi úplnú slobodu, ale už na svojom 5. zasadnutí poštátnila na Slovensku všetky školy od detských opatrovní a útulkov až po vysoké školy. Nariadením zo 16. mája 1945 SNR, zložená skoro výlučne z komunistov, doplnila nariadenie o poštátnenie škôl. Týkalo sa to asi 2000 škôl, z ktorých 1900 patrilo Katolíckej cirkvi. Dňa 25. mája 1945 rozpustila SNR všetky katolícke organizácie, dokonca i s výlučne náboženským zameraním. Nitriansky arcibiskup Karol Kmeťko podal proti poštátneniu škoľ a iným zásahom do práv Cirkvi memorandum. Odpoveďou mu bola domová prehliadka. Viacero vedúcich katolíckych osobností na kratší alebo dlhší čas zaistili. Medzi nim bol aj spišský biskup Ján Vojtaššák a trnavský svätiaci biskup Michal Buzalka.
Po prevrate vo februári 1948 už nič nebránilo, aby sa v plnej miere prejavila zúrivosť komunistických ideológov proti „triednemu nepriateľovi“. Na prvom mieste bola Cirkev. Na Slovensku sa tieto opatrenia realizovali oveľa tvrdšie ako v Čechách. Jedným z dôvodov bola aj vyfabrikovaná kolektívna vina Slovákov za to, že mali počas vojny štát, a samostatná religiozita na Slovensku bola tiež oveľa väčšia.
Nasledoval celý rad tvrdých opatrení. Do platnosti vstúpil nový školský zákon. Vyučovanie náboženstva má byť v školách prvého a druhého stupňa, ale len tam, kde si to budú rodičia želať. To prinieslo mnohým rodičom priam krížovú cestu na celé budúce desaťročia, pretože mnohí učitelia všemožne sťažovali právo rodičov nábožensky vychovávať svoje deti, často aj vyhrážkami o ich neistej budúcnosti. Postupne nasledovalo zrušenie všetkých, hoci len čisto náboženských spolkov, náboženskej tlače.
V stratégii komunistických ideológov bolo predovšetkým obmedzovať činnosť a vplyv biskupov na verejnosť, izolovať ich od Vatikánu a nižšieho kléru, podporovať režimu oddaných duchovných, vytvoriť medzi veriacimi oporné hnutia strany, dostať prostredníctvom úradu pre cirkevné záležitosti pod kontrolu organizáciu Cirkev, likvidovať všetky spolky a tlač a vytvoriť z nej Cirkev bez kontaktu s Vatikánom.
Ako nástroj na rozbitie jednoty medzi cirkevnou hierarchiou a duchovenstvom použila vtedajšia vláda aj tzv. schizmatickú Katolícku akciu, ktorá vznikla 10. júna 1949 za prítomnosti 67 kňazov a laikov v Prahe. Vatikán jej členov exkomunikoval.
Súčasťou plánu, ako oslabiť vplyv katolíckej cirkvi, bola tzv. Akcia „P“. Išlo o násilné včlenenie Gréckokatolíckej cirkvi do Pravoslávnej. Jedným z prvých krokov bolo zatknutie biskupa Pavla Gojdiča a Vasiľa Hopka. Predstieraný Prešovský sobor sa uskutočnil 28. apríla 1950. Gréckokatolícka cirkev organizovaná do Prešovskej eparchie mala v tom čase 305 645 veriacich laikov, 301 diecéznych kňazov, 30 bohoslovcov, 27 baziliánov, 29 redemptoristov, 28 baziliánok a 72 služobníc.
Vzťahy s Vatikánom boli zmrazené postojom ministerstva zahraničia ČSR, keď 20. marca 1950 požiadalo pápežského internuncia Octavia de Livo, ktorého označili za „vatikánskeho špióna“, aby opustil republiku.
Rok 1951 prešiel do dejín Cirkvi na Slovensku ako rok divadelného procesu s biskupmi a rok masového zatýkania kňazov a laikov. V dňoch od 2. do 15. januára 1951 sa konal súd v Bratislave „nad vlastizradnými biskupmi Vojtaššákom, Buzalkom a Gojdičom“. Dňa 15. januára 1951 boli vynesené rozsudky. Biskupa J. Vojtaššáka (74 – ročného) odsúdili na 24 rokov väzenia a 500 000 korún pokuty, 66 – ročného M. Buzalku a 63 – ročného P. Gojdiča na doživotie. Nasledovalo odsúdenie a väznenie biskupov Š. Barnáša a V. Hopka.
V lete predchádzajúceho roku sa dovŕšila izolácia ordinárov. Definitívny odchod vatikánskych diplomatov, likvidácia biskupského zboru, uväznenie veľkej časti kňazov, dosadenie ordinárov podľa kritéria štátu, hromadné zatýkanie angažovaných katolíckych osobností každého veku a spoločenského postavenia, zničenie cirkevných organizácii a spolkov, zastavenie novín a časopisov, dokonca i farských listov, hlboko siahajúce zastrašovanie vytvorilo pre Cirkev ťažkú situáciu.
Keď sa v roku 1950 pri sčítaní obyvateľstva ku Katolíckej cirkvi hlásilo sa Slovensku 82,75 % obyvateľov, bolo by sa dalo predpokladať, že úradní predstavitelia štátu si budú chcieť získať a udržať náklonnosť takého veľkého množstva veriacich občanov. Žiaľ, skutočnosť bola iná. Cirkev v nových pomeroch sa stala trpiacou a umlčanou Cirkvou. Drastickými zásahmi ju postupne obrali o jej najdôležitejšie vitálne inštitúcie. Biskupi, ktorí neboli väznení, boli izolovaní vo svojich rezidenciách a všemožne obmedzovaní vo svojej činnosti.
V Čechách a na Morave pôsobilo v tomto období 26 mužských reholí v 151 kláštoroch, čo bolo 1503 rehoľníkov. Ženských reholí tam pôsobilo 32 v 502 kláštoroch, spolu 7643 rehoľníčok. Na Slovensku bolo 16 mužských reholí v 96 kláštoroch, čo bolo 1 019 rehoľníkov, a 4 253 rehoľných sestier v 24 reholiach v 168 kláštoroch. Spolu teda išlo o 14 424 rehoľníkov v 98 reholiach a 917 kláštoroch.
Prípravy na zásah proti rehoľníkom mali prebiehať v „prísnej tajnosti“, ale mnoho okolností naznačovalo, že sa bude diať niečo vážne. Jedným z prvých znakov blížiacej sa katastrofy boli dotazníky doručené v roku 1950 všetkým kláštorom prostredníctvom krajských národných výborov. Predstavení kláštorov mali vyhotoviť kompletný inventár všetkého hnuteľného a nehnuteľného majetku.
Súčasne museli všetky mužské i ženské kláštory zostaviť zoznam všetkých obyvateľov kláštora s podrobnými životopisnými údajmi (občianske i rehoľné meno, vek, vzdelanie, funkcia v kláštore, kláštorná i mimo kláštorná činnosť atď.). Jedna kópia tohto zoznamu sa musela nachádzať na vrátnici a bezpečnostné orgány sa z času na čas prichádzali presvedčiť, či počet osôb na zozname súhlasí s počtom rehoľníkov v kláštore.
V polovici marca boli vyslaní do väčších a dôležitejších kláštorov tzv. vládni zmocnenci. Prichádzali vo dvojiciach: jedného vymenovali Povereníctvo školstva vied a umení (PŠVU) a druhého Slovenský úrad pre veci cirkevné (SÚC).
Zhrnutie a doplnenie v dôležitých dátumoch:
1944
19. mája 1944 – Dr. Karol Kmeťko (1875-1948), nitriansky biskup (konsekrovaný r. 1921), bol vymenovaný za arcibiskupa „ad personam“.
29. aug. 1944 – Na Slovensku vypuklo Slovenské národné povstanie.
27. okt. – vstúpili nemecké okupačné vojská do Banskej Bystrice, centra povstaleckého územia, a partizánskeho jednotky sa stiahli do hôr.
1945
(Podľa iných v lete 1946 – pozn. red.) do USA emigroval Mikuláš Šprinc (1914 – 1986), kňaz, redaktor a prekladateľ, básnik katolíckej moderny formujúcej sa na Slovensku v 30. rokoch. Písal reflexívnu a nábož. – meditatívnu poéziu (Matka krásneho milovania, Sonety o kráse).
8. máj – Koniec druhej svetovej vojny, najhroznejšia v dejinách ľudstva. Trvala 70 mesiacov a vyžiadala si 55 miliónov ľudských životov.
24. okt. – Znárodňovacími dekrétmi sa v ČSR začal proces vyvlastnenia súkromného vlastníctva (ťažkého priemyslu, bánk, poisťovní atď.) v prospech štátu; trval do konca r. 1948.
1946
23. február – Správu košického biskupstva prevzal Jozef Čársky († 1962), titulárny biskup thágorský, apoštolský administrátor Rožňavskej a Košickej diecézy.
26. mája – Voľby do Národného zhromaždenia ČSR; v celoštátnom priemere zvíťazila KSČ (38 %), na Slovensku Demokratická strana (62 %).
2. júna – Slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list, v ktorom čs. vláde pripomenuli právo Cirkvi na zakladanie škôl. Už v prvom povojnovom roku vláda prijala niektoré opatrenia obmedzujúce činnosť katolíckej Cirkvi na Slovensku.
3. júla – Podpredseda čs. vlády Z. Fierlinger odovzdal pápežskému internunciovi Xaverovi Ritterovi požiadavku, aby Svätá stolica pozbavila úradu štyroch slovenských biskupov: J. Vojtaššáka, A. Škrábika, E. Nécseyho a M. Buzalku pre ich „kolaborovanie“ s režimom v býv. Slovenskej republike. Svätá stolica žiadosť zamietla.
1947
1947-1967 – Dvadsať rokov pôsobil ako generálny predstavený rehole piaristov v Ríme ThDr. Vincent Tomek († 1986), profesor teológie slov. pôvodu.
18. apr. – Poprava prvého slov. prezidenta Dr. Jozefa Tisu.
31. mája – Slovenský akčný výbor v New Yorku predložil Ekonomickej a sociálnej rade OSN memorandum o násilných deportáciách slovenských občanov do ZSSR (v počte asi 20 tisíc osôb).
2. júna – Slovenskí katolícki biskupi vydali pastiersky list na obranu katolíckeho školstva.
1948
20. febr. – Pápežský internuncius v Prahe Xaver Ritter opustil ČSR.
25. febr. – Prezident ČSR Dr. E. Beneša pod nátlakom komunistov prijal demisiu 12 ministrov. Gottwald zostavil vládu komunistickej totality, ktorá v Česko – Slovensku trvala vyše 40 rokov.
Po febr. – Nepriateľský postoj komunistickej vlády ČSR voči katolíckej Cirkvi vyvrcholil prijatím proti cirkevných zákonov, väznením hierarchie i veriacich laikov, zrušeným katolíckych inštitúcii, vydavateľstiev katolíckej tlače a inými drastickými opatreniami.
9. mája – Prijatá nová Ústava ČSR; podľa nej sa Česko-slovensko stalo tzv. ľudovodemokratickým štátom.
14. júna – Nár. zhromaždenie v Prahe zvolilo za prezidenta ČSR Klementa Gottwalda, ktorý vymenoval vládu na čele s A. Zápotockým.
24. okt. – V ČSR vstúpil do platnosti zákon na ochranu ľud. dem. republiky, z väčšej časti zameraný proti „triednemu nepriateľovi“, najmä proti Cirkvi.
15. nov. – V ČSR boli zriadené tábory nútených prác (TNP) pre tzv. triednych nepriateľov a nepriateľov ľud. dem. zriadenia.
24. nov. – Povereníctvo vnútra na Slovensku zastavilo činnosť Ústrednej katolíckej kancelárie (ÚKK) v Bratislave; protest biskupov bol neúspešný.
1949
29. apr. – Biskupi z Česko-slovenska na konferencii v Olomouci vydali obežník, v ktorom poukázali na diskriminačné postupy čs. vlády proti katolíckej Cirkvi. Svätého Otca označila kom. vláda za „apoštola imperializmu, nepriateľa mieru a slobody našich národov.“
16. – 17. mája – Na konferencii v Trnave slovenskí a českí biskupi vydali pastiersky list, v ktorom zaujali stanovisko k vládou pripravovanému hnutiu tzv. „Katolíckej akcie“.
10. júna – V Prahe na zakladajúcom zjazde tzv. „Katolíckej akcie“ sa zúčastnilo 67 kňazov z ČSR (asi 1 % z celkového počtu) a nezistený počet laikov, pričom mnohé podpisy za akciu boli sfalšované.
15. júna – Čs. biskupi v pastierskom liste, ktorý sa mal čítať 19. a 26. júna vo všetkých kostoloch, odsúdili spolu so schizmatickou „Katolíckou akciou“ aj všetky nespravodlivé opatrenia štátu proti Cirkvi, jej inštitúciám i jednotlivým veriacim.
20 a 28. júna – Pápež Pius XII. osobitným dekrétom vyhlásil tzv. „Katolícku akciu“ v ČSR za schizmatickú organizáciu a jej členov exkomunikoval. Ďalším dekrétom pre celú katolícku Cirkev zakázal členstvo v komunistických stranách (pre ich materialistickú, ateistickú a proti kresťanskú ideológiu).
26. júna – Pri čítaní pastierskeho listu biskupov Česko-slovenska na sv. omšiach v kostoloch došlo v 34 mestách a obciach k tvrdým zásahom bezpečnosti proti kňazom a veriacim, ktorí ich bránili. Obžalovaných zo „vzbury“ bolo 1136 osôb, z ktorých 467 odsúdili na trest odňatia slobody v trvaní dovedna 547 rokov.
9. júla – Čs. vláda vypovedala vatikánskeho internuncia Mons. Veroliniho ako „nežiaducu osobu“ a počas celého komunistického režimu odoprela vydať vstupné vízum novému diplomatickému zástupcovi Vatikánu.
14. aug. - V Trnave boli z biskupov vysvätení Ambróz Lazík, apoštolský administrátor trnavský, a Róbert Pobožný pre Rožňavskú diecézu.
16. aug. – Slovenskí a českí biskupi na konferencii v Nitre pripravili memorandum pre komunistickú vládu ČSR, v ktorom poukazovali na jej nespravodlivé zásahy do cirkevných záležitostí. Súčasne vydali aj pastiersky list, ktorý sa čítal v kostoloch 10. a 17. aug. (memorandum 29. aug.)
31. aug. – Slov. povereníctvo školstva (povereník L. Novomeský) zrušilo Učiteľskú akadémiu (preparandiu) v Spišskej Kapitule (zal. r. 1819), najstaršiu cirkevnú školu vychovávajúcu učiteľov nielen na Slovensku, ale v celom Uhorsku.
1. nov. – V ČSR nadobudli platnosť nové zákony: o zriadení Št. úradu pre veci cirkevné, o hosp. zabezpečení cirkví a nábož. spoločností štátom a osobitný zákon o hosp. zabezpečení katolíckej Cirkvi štátom. Vedúcim Slov. úradu pre veci cirkevné sa stal G. Husák.
5. nov. – Biskup Ján Vojtaššák tajne vysvätil za biskupa Prof. Štefana Barnáša, rektora spišského seminára; bol prvým tajne konsekrovaným biskupom na Slovensku za komunistickej totality.
1950
Jan. – Po smrti banskobystrického biskupa Ondreja Škrábika komunistický režim v ČSR odmietol uznať podľa cirkevných predpisov zvoleného kapitulného vikára Mons. Daniela Briedoňa a za správcu Banskobystrickej diecézy vymenoval kňaza Trnavskej administratúry Jána Decheta. Za prejav neposlušnosti voči Svätej stolici bol Dechet exkomunikovaný (zomrel zmierený s Cirkvou r. 1968).
- marca – Podľa výsledkov sčítania ľudu v ČSR bolo 12 338 450 obyvateľov, z toho na Slovensku 3 442 317; k maďarskej národnosti na Slovensku sa hlásilo 355 tisíc, k ukrajinskej a ruskej 45 tisíc, k českej 40 tisíc, k nemeckej 5 tisíc, k poľskej 2 tisíc a k iným národnostiam dovedna 10 tisíc obyvateľov; v Čechách žilo 258 tisíc Slovákov.
apríl – Čs. vláda odvolala vyslanca vo Vatikáne Dr. Ilju Ratka.
Do Ríma emigroval kat. kňaz, salezián Gorazd Zvonický, vl. Menom Andrej Šándor (* 1913), slov. básnik, autor zbierok: Pozdrav mladých (1942), Sejba perál (1943), Mýtnik pred Madonou (1948), Len črepy, Obolus (1985).
28. apr. – Násilné zorganizovaný „zjazd“ gréckokatolíckej Cirkvi („Prešovský sobor“) vyhlásil zrušenie únie s Rímom z r. 1649 a návrat do ruskej pravoslávnej cirkvi. V tom čase gréckokatolícka Cirkev na Slovensku mala 311 tisíc veriacich, dvoch biskupov, 311 kňazov. Biskupi Pavol Gojdič a Pavol Hopko boli uväznení a vyše 70 kňazov bolo vysídlených do sudetských oblastí v Čechách.
(pokračovanie v ďalšom článku)
Literatúra:
Judák, V. Dejiny mojej cirkvi. II. diel. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2004, s. 206 – 209.
Judák. V. – E. Čekovská, Prehľadné cirkevné dejiny. Bratislava: Lúč, 1996, s. 218 – 231.
