Cirkevno politické pomery na Slovensku 19. a 20. storočí

Do r. 1918.

Proti cirkevné snahy.

Slovenské dejiny od začiatku XIX. st. sú vyplnene ťažkými bojmi na poli cirkevnom i národnom. Na poli cirkevnom musela cirkev hájiť svoje práva proti liberálnej a cirkvi nepriateľskej politike, ktorá ako inde v Európe aj v Uhorsku usilovala sa vylúčiť cirkev z vplyvu na verejné záležitosti alebo urobiť z nej slúžku štátnych záujmov. Zo stránky národnej museli Slováci proti násilnej maďarizácii podstúpiť najťažší boj za svoje národné a politické práva.

F r a n t i š e k II.

Už cisár Leopold II. (1790—92) odvolal mnohé cirkevne reformy Jozefa II., najmä zrušil ústredné semináre a nahradil ich znova biskupskými. Jeho nástupca cisár František II. (1792—1835) dovolil vo svojej ríši usadiť sa jezuitom a redemptoristom a celé školstvo dal pod dozor cirkvi. Zriadil v Uhorsku biskupstva košické a satmárske a podriadil ich arcibiskupstvu jágerskému (r. 1804). Za cisára Františka II. nastal pre katolícku cirkev akýsi obrat k lepšiemu. Jozefínske zákony sa nevykonávali s takou prísnosťou ako prv, hoci ich jadro, to jest vláda štátu nad cirkvou, zastavalo aj ďalej. Podľa príkladu iných štátov, ktoré uzavierali s Rímom konkordáty, usilovala sa aj viedenská vláda usporiadať cirkevne pomery v ríši konkordátom s pápežom. Cisár František II. zomrel dňa ... marca 1835. Správa o smrti vyvolala v Ríme veľkú bolesť, lebo tam dobre vedeli o jeho osobnej zbožnosti a poznali aj prekážky, ktoré bránili cisárovi previesť jeho vôľu aj vo verejnom živote.

F e r d i n a n d I.

Jeho nástupcom stal sa jeho najstarší syn Ferdinand I. Dobrotivý, nazvaný tak pre svoju dobrosrdečnosť (1835—1848). Bol slabý pre dobu tak pohnutú a búrlivú. Za neho nenastali v pomere k cirkvi nijaké podstatne zmeny. Vo vnútornom cirkevnom živote sa vzmáhal obnovený cirkevný a katolícky duch, ktorý bol znamenite podporovaný väznením nemeckých biskupov pruskou vládou a ich statočným hájením cirkevných záujmov. Revolučný rok 1848 prinútil cisára Ferdinanda, že prepustil ministra Metternicha a povolil ústavu. Revolúcia sa však hneď od začiatku ukázala nepriateľskou voči cirkvi. R. 1848 prestalo byť katolícke náboženstvo v Uhrách  náboženstvom štátnym.

F r a n t i š e k  J o z e f  I.  

Po abdikácii Ferdinanda I. nastúpil na trón František Jozef I. (1848—1916), ktorý patentom z r. 1849 zaistil náboženskú slobodu všetkým vierovyznaniam štátom uznaným. Patentmi z r. 1850 bolo odstránené placetum regium, biskupom bol povolený slobodný styk s Rímom a boli stanovené pravidla náboženského vyučovania. Tieto cisárske patenty vyvolali u katolíkov radostné nadšenie, u nepriateľov cirkvi veľkú zúrivosť. Ústava z r. 1849 bola ako nevyhovujúca v decembri 1851 zrušená a bola znova zavedená absolútna monarchia.

Konkordát.

R. 1855 bol medzi cisárom a pápežom  Piom IX. uzavretý konkordát, ktorý upravil cirkevné pomery v ríši. Hoci konkordát nedával katolíckej cirkvi zvláštnych výsad, narazil na odpor inovercov, najmä protestantov a cirkvi nepriateľských liberálnych politikov. Cirkevný život začal prekvitať, konalo sa niekoľko provinciálnych synod, rehole a katolícke spolky vyvinuli veľkú činnosť.

Zrušenie konkordátu.

V kruhoch liberálnych a slobodomurárskych sa začal ostrý boj proti viedenskému konkordátu. R. 1868 boli vydane niektoré cirkevnému duchu sa priečiace zákony (o manželstve, školstve a vyznaní).  Po vyhlásení pápežskej neomylnosti za článok viery na vatikánskom koncile boj proti konkordátu vyvrcholil, až bol konkordát vyhlásený za neplatný, lebo podľa ministra kultu a vyučovania Stremayera „vyhlásením pápežskej neomylnosti jeden kompaciscent /zmluvná stránka/ konkordátu, to jest pápež, stal sa iným človekom, než akým bol prv.“ Pod vplyvom kultúrneho boja v Nemecku boli pripravované aj v Uhorsku ďalšie útoky proti cirkvi, ale stroskotali na ostražitosti a neohrozenosti katolíckych biskupov. Po dlhých cirkevno politických bojoch boli r. 1894 vydané zákony o povinnom civilnom sobáši, o vedení civilných matrík, o výchove dietok z miešaných manželstiev atď. R. 1899 bol urobený pokus obmedziť slobodu duchovných pri kázňach (kazateľnicový zákon), ale katolíci vo svojich spolkoch i politicky sa združovali na uhájenie svojich práv.

Spolok sv. Vojtecha.

Veľký význam pre nábožensko mravnú i národnú výchovu slovenských katolíkov od r. 1870 má Spolok sv. Vojtecha v Trnave, založený horlivým kňazom - národovcom Dr. Andrejom Radlinským (1817—1879), Spolok mal byť založený už r. 1863 na pamiatku tisícročia príchodu  sv. Cyrila a Metoda na Slovensko, ale maďarská vláda úmyselne  odďaľovala schválenie jeho stanov, takže začal svoju činnosť až r. 1870. Blahodarné pôsobenie Spolku sv. Vojtecha nielen na nábožensko mravný, ale aj na národný život slovenských katolíkov bol tŕňom v očiach maďarskej vlády. Musel prejsť ťažkými skúškami, ale pre svoj nábožensko cirkevný charakter vyhol sa predsa osudu Matice slovenskej. Od svojho založenia vydal Spolok sv. Vojtecha desiatky dobrých kníh v miliónových nákladoch, ktoré upevňovali nielen náboženský život slovenských katolíkov, ale rozširovali aj ich vzdelanie a posilňovali národné povedomie. Tým si získal Spolok sv. Vojtecha význačné miesto v dejinách Slovákov. Po prevrate r. 1918 začal Spolok sv. Vojtecha vyvíjať zvýšenú činnosť. Dnes má vyše 127.000 členov doma i za hranicami vlasti, ktorých svojimi kalendármi a podielovými i inými knihami spája vo veľkú Slovenku katolícku rodinu. V poslednom čase vo zvýšenej miere venuje veľkú pozornosť aj vedeckej katolíckej tvorbe. Pri Spolku sv. Vojtecha bola zriadená cenná knižnica a múzeum a r. 1940 aj Slovenská katolícka akadémia. O rozvinutie intenzívnej činnosti získal si v poslednom čase veľké zásluhy terajší doživotný správca Spolku sv. Vojtecha Msgr. Ján Pöstényi (nar. 1891), ktorý je činný aj na literárnom poli.

Boj za národné a politické práva.

Popri hájení cirkevných práv museli Slováci v Uhorsku v XIX. a začiatkom XX. st. podstúpiť tvrdý zápas o svoje národné a politické práva, ktorý boj sa začal už v XVIII. storočí. Ani aktívna účasť Slovákov na potlačení revolúcie v Uhorsku v r. 1848—49, ktorú vyvolali Maďari proti Viedni, nepriniesla Slovákom splnenie ich spravodlivých národných a politických požiadaviek. Po Rakúsko—uhorskom vyrovnaní r. 1867, ktorým bol zavedený štátny dualizmus, postavenie Slovákov sa ešte zhoršilo, lebo Maďari stali sa pánmi Uhorska a mohli podľa svojej vôle rozhodovať o osudoch nemaďarských národov Uhorska. Slováci dosiahli po tvrdých bojoch založenie Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine r. 1863 a troch stredných slovenských škôl (v Revúcej r. 1862, v Turč. Sv. Martine r. 1866 a v Kláštore pod Znievom r. 1869). Už r. 1874 boli zatvorene slovenské gymnázia, r. 1875 Matica slovenská. Školy a rôzne spolky mali predovšetkým slúžiť násilnej maďarizácii. Proti statočným obhajcom slovenských národných a politických práv vystupovala uhorská vláda ako proti „panslávskym buričom.“ Mnohí z nich  len útekom za hranice zachránili si život.

Š t ú r.

Ani tvrdé prenasledovanie nezastrašilo nebojazlivých vodcov slovenského národa od ich boja za národné a politické práva slovenského národa. Veľký význam v tomto boji malo uzákonenie spisovnej slovenčiny r. 1843 a najmä r. 1851. Vodcom slovenskej generácie v tomto čase bol Ľudovít Šťúr (1815—56), ktorý nadväzoval na tradíciu bernolákovcov a v rečovej, kultúrnej a národnej samobytnosti slovenskej dal slovenskému národu pevnú ideológiu a jeho vývinu definitívny smer.

Moyses.

Vynikajúci Slovenskí biskupi hájili v tomto  čase nielen cirkevné, ale aj národné a politické práva Slovákov. Takými boli: ostrihomsky arcibiskup, kardinál Alexander Rudnay (1760—1831), spišsky biskup Ladislav Zábojský (1793—1870), rožňavsky biskup František Lajčiak († 1843) a najmä banskobystrický biskup Štefan Moyses (1797—1869), zakladateľ a prvý predseda Matice slovenskej. Svojimi slovensky písanými pastierskymi listami prispel veľmi k povzneseniu katolíckeho a slovenského povedomia svojich veriacich. R. 1861 viedol tento veľký národovec slovenskú deputáciu k cisárovi Františkovi Jozefovi I., aby mu predložila národné a politické požiadavky uhorských Slovákov.

H l i n k a.

Na konci XIX. st. najnebojazlivejším bojovníkom za práva slovenského národa bol ružomberský farár Andrej Hlinka (1864—1938), rodák z Černovej, ktorý ani prenasledovaním  a väznením nedal sa odvrátiť od svojho hesla: „Za Boha život, za národ slobodu.“

Zahraniční Slováci.

Zahraniční Slováci, najmä americkí, ktorých prenasledovanie a bieda donútili opustiť rodnú vlasť, nezabúdali na svojich bratov v rodnom kraji. Vyvinuli v Amerike horlivú organizačnú činnosť a všemožne podporovali boj svojich bratov v starej vlasti za ich prirodzené práva. Mali dobrých a slovenskej veci oddaných pracovníkov.  Založili si viaceré kultúrne spolky, Maticu slovenskú r. 1893 a Slovenskú ligu r. 1907, ktorá sa mala starať o mravné a hmotné podporovanie slovenských národných a politických snažení. Slovenská liga svedomite plnila svoju úlohu a získala si veľké  zásluhy v oslobodzovacej akcii za svetovej vojny, pred vypuknutím ktorej násilná maďarizácia dosiahla vrcholu nariadením ministra školstva grófa Apponyiho, že aj na ľudových školách  sa má vyučovať maďarsky. Slovenské noviny boli prísne cenzúrované, ich redaktori väznení a odsudzovaní na vysoké peňažné pokuty. Vypuknutie svetovej vojny znemožnilo maďarizačné plány uhorskej vlády.

Od r. 1918.

Česko-Slovenská republika.

Po skončení svetovej vojny na podklade Pittsburghskej dohody zo dňa 30. mája 1918 vytvorili Slováci s Čechmi samostatný štát, Česko-Slovenskú republiku (martinská deklarácia zo dňa 30. okt. 1918), ku ktorej sa pridala ako autonómna krajina aj Podkarpatská Rus. Veľké zásluhy v oslobodzovacom boji Slovákov z maďarského područia si získal mladý slovensky učenec Dr. Milan Rastislav Štefánik, prvý minister národnej obrany ČSR, ktorý zahynul pri svojom návrate do vlasti dňa 4. mája 1918 neďaleko Bratislavy.

N o v ý  ž i v o t .

Štátny prevrat priniesol Slovákom oslobodenie zo všestranného útlaku maďarského. Nastal nový, radostnejší život. Boli prevedené mnohé reformy na poli hospodárskom, spoločenskom a kultúrnom. Boli oživene Maďarmi pozatvárané spolky a školy a zakladané nove. Slovenský národný život začal sa rozrastať do hĺbky i šírky. R. 1921 boli vysvätení prví traja slovenskí biskupi (Dr. Karol Kmeťko, Mons. Marián Blaha, Mons. Ján Vojtaššák - pozn. red.) v Pribinovej Nitre, posvätenej činnosťou slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.

Politické spory.

Dobrý začiatočný pomer medzi Slovákmi a Čechmi začal sa čoskoro kaliť z politických i náboženských príčin. Hlavným kameňom úrazu bolo nedodržanie Pittsburghskej dohody o autonómnom postavení Slovenska v rámci ČSR. Mnohí z Čechov, ktorí po prevrate prichádzali na Slovensko, aby pomáhali budovať základy nového života na Slovensku, nepochopili dobre svoje poslanie a svojim chovaním vyvolávali nevôľu medzi slovenským ľudom. Podceňovanie Slovákov a zaplňovanie miest na úkor Slovákov viedlo k prehlbovaniu priepasti, až sa skončilo otvorenou nenávisťou k Čechom.

Proti cirkevná politika.

Nielen na poli politickom a hospodárskom, ale aj na poli kultúrnom a náboženskom vyvolala česká politika na Slovensku nevôľu. Znevažovanie náboženstva, propagovanie vystupovania z cirkvi, rúcanie sôch a vyhadzovane krížov zo škôl a úradov, zakladanie proti cirkevných spolkov vyvolalo odpor u zbožného slovenského ľudu, z veľkej väčšiny katolíckeho. Zákonom bola povolená rozluka manželstva. Boli šírené heslá: „Preč od Ríma; Rím musí byť súdený a odsúdený“ a p. R. 1921 sa propagovalo a podporovalo pred sčítaním obyvateľstva vystupovanie z cirkvi. Vtedy vystúpila z cirkvi na 1,400.000 osôb, hlavne v stredných Čechách. Z nich čiastka zostala bez vyznania, čiastka vstúpila do novej „československej cirkvi.“ Na Slovensku celá táto akcia nenašla väčšieho ohlasu. Proticirkevná vlna postupne upadala a cirkevne pomery v ČSR boli upravené medzi ČSR a Apoštolskou stolicou r. 1929 zmluvou, nazvanou „modus vivendi.“ Proti cirkevná politika neprestala ani potom. Katolíci, hoci tvorili 80% všetkého obyvateľstva, mali mať toľko práv, koľko si ich vybojujú.

Hlinka v boji za práva Slovákov.

Na čelo hájenia slovenských práv v ČSR postavil sa Andrej Hlinka, ktorý s tým istým zápalom  bojoval za práva Slovákov, ako to predtým robil proti bezpráviu maďarskej vlády. Predstaviteľkou vôle slovenského národa sa stala Slovenská ľudová strana, založená už pred svetovou vojnou Andrejom Hlinkom. Neohrozene hájila samobytnosť slovenského národa a dožadovala  sa splnenia Pittsburghskej dohody.

Slovenská autonómia.

Nezhody medzi Slovákmi a Čechmi vytvárali stále napätejšiu vnútropolitickú situáciu, najmä po zmene hraníc ČSR na základe mníchovského rozhodnutia zo dňa 28. septembra 1938 (druhá republika). Zástupcovia slovenského národa zišli sa na porady do Žiliny a dňa 6. októbra 1938 vyhlásili Slovensko za autonómnu krajinu v rámci ČSR. Slovenska vláda prevzala všetku moc na Slovensku do svojich rúk. Pražská vláda vzala toto rozhodnutie slovenského národa na vedomie a snem ČSR odhlasoval zákon o slovenskej autonómii. Ťažkú ranu autonómnemu Slovensku spôsobilo okyptenie slovenského územia na základe viedenskej arbitráže zo dňa 2. novembra 1938, podľa ktorej veľká časť slovenského územia so státisícmi Slovákov bola pripojená k Maďarsku.

Slovenská republika.

Autonómne Slovensko vyhlásilo sa dňa 14. marca 1939 za samostatný štát, Slovenskú republiku. Za prvého prezidenta bol zvolený dňa 26. októbra 1939 Dr. Jozef Tiso, prvý predseda vlády autonómneho Slovenska a po smrti Andreja Hlinku († 16. augusta 1938) predseda Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Cirkev má všetky podmienky pre rozvinutie svojej blahodarnej činnosti.

Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny,  s. 208 – 215.