Sv. Cyril a Metod, slovenskí apoštoli.

Pôvod sv. bratov.

Byzantský cisár Michal III. po­veril veľkomoravskou misiou bratov Konštantína (kláštorným menom Cyrila) a Metoda, ktorí sa už osvedčili v podobných poslaniach. Bratia pochádzali z vyššej úradníckej rodiny. Ich otec bol zástupcom solúnskeho stratéga (vojvodcu). Metod sa narodil r. 815 a Konštantín r. 827. Študovali v Soluni a v Carihrade. Konštantín vynikal vo filozofii a stal sa profesorom na univerzite v Carihrade. Metod bol správcom slovanskej krajiny, ktorá patrila k byzantskému cisárstvu. Obaja bratia ovládali slovanský jazyk. Po štátnom prevrate v Byzantsku r. 856 zriekli sa obaja bratia verejného života a utiahli sa do kláštora. Konštantín sa stal kňazom a Metod mal diakonské svätenie. Znalosť slovanskej reči a náležité teologické vzdela­nie urobili ich schopnými stať sa dobrými misionármi slovenského ľudu na Veľkej Morave.

Príchod na Veľkú Moravu.

Bratia sa náležite pripravili na svoju misijnú cestu. Konštantín zostavil slovanské písmo, zvané hlaholské, preložil do slovanskej reči naj­hlavnejšie čiastky Písma sv. a  niektoré bohoslužobné knihy. Po tejto príprave odobrali sa bratia na Veľkú Moravu, nesúc so sebou posvätné knihy, relikvie sv. Klementa, dary a list pre Rastislava. Na Veľkú Moravu prišli r. 863. Boli prijatí s veľkou okázalosťou a dali sa hneď do apoštolskej práce. Naši predkovia boli ich horlivými a oddanými žiakmi, lebo im dobre rozumeli. Náboženský život začal radostne prekvitať.

V Ríme.

Nemeckí kňazi zbadali, že Rastislav so svojim ľuďom priľnul ku Konštantínovi a Metodovi a že tým ich ná­boženské i politické poslanie je skončené. Nechceli sa však ľahko vzdať svojho miesta. Začali horlivých bratov ohovárať a obžalovali ich v Ríme u pápeža, že učia bludy. Aby dokázali svoju pravovernosť a dali si posvätiť svojich žiakov, ktorých si vychovali a vyučili za kňazov, odobrali sa bratia so svojimi žiakmi do Ríma. Cestou sa zastavili u Kocel'a, vyučili mu sú­cich mladíkov za kňazov a pokračovali vo svojej ceste. V Ríme prijali bratov a ich sprievod slávnostným spôsobom, lebo sa do­počuli, že bratia prinášajú so sebou ostatky sv. Klementa, tre­tieho nástupcu sv. Petra na rímskom biskupskom stolci, ktoré našiel Konštantín za svojej cesty ku Chazarom, vtedy žijúcim na Kryme a v južnom Rusku.

Povolenie slovanskej liturgie.

Pápež Hadrián II. (867—72) — pápež Mikuláš I. medzitým zomrel — dozve­del sa zo správ solúnskych bratov o ich úspešnej misijnej čin­nosti, presvedčil sa o ich pravovernosti, schválil r. 868 preklad bohoslužobných kníh do slovanského jazyka a položil ich na oltár Panny Márie Snežnej, aby aj týmto činom dal najavo, že aj slovanský jazyk patrí do cirkevných obradov. Pápež sám vysvätil Konštantína za biskupa. Metod a ostatní boli vysvätení za kňazov. Medzi nimi boli aj mnohí Slováci. Takto zví­ťazili solúnski bratia nad svojimi ohováračmi. Biskup Konštantín, chorý a vysilený apoštolskou prácou, cítil koniec svojho života. Vzdal sa v Ríme biskupskej hodnosti a vstúpil do kláštora, kde dostal meno Cyril. Po 50 dňoch svoj­ho rehoľného života zomrel dňa 14. februára 869 vo veku 42 rokov. Bol pochovaný v kostole sv. Klementa neďaleko Co­lossea, posväteného krvou mučeníkov, s takou slávou, ako po­chovávali len pápežov. Pred svojou smrťou prosil Metoda, aby po jeho smrti pokračoval v misijnej činnosti medzi našimi predkami: »Hl'a, brat, dvoma spoločníkmi sme boli, jednu brázdu ťahajúcimi', a ja na hrude padám, svoj deň skončivši. Ty Horu [to jest kláštor na hore Olympe ľúbiš veľmi; ne­opúšťaj pre Horu učenia svojho, lebo čím môžeš skôr spasený byt' ?< Cyril hneď po svojej smrti bol uctievaný v Ríme ako svätý. Jeho hrob v Ríme je teraz neznámy. Na Velehrade na Morave je uložená v kaplnke >>Cyrilke<<čiastka jeho ostatkov, ktoré boli prinesené koncom XVI. st. z jeho hrobu v Ríme.

Sv. Metod biskupom.

Na jeseň r. 869 bol vysvätený za biskupa Metod, aby pokračoval v započatom diele na Veľkej Morave. Aby slovanské národy na Morave, Slovensku a v Panónii neboli závislé od nemeckých biskupov, obnovil pápež pre ne biskupstvo v Sirmiu (severozápadne od Belehra­du), zaniklé za sťahovania národov, a ustanovil za jeho biskupa Metoda. Nemeckým biskupom sa to neľúbilo, a preto dali zajať biskupa Metoda na jeho ceste z Ríma a zle s ním zachádzali.  Keď sa to dozvedel pápež Ján VIII. (872—82), rozkázal Metoda prepustiť' na Slobodu a  nemeckých biskupov potrestal. Pápež sa domnieval, že príčinou sporov je slovanská reč. Preto ju vo svojom liste zakázal užívať pri bohoslužbách.

Svätopluk.

R. 870 došlo zatiaľ' na Veľkej Morave k veľkému prevratu. Nitrianske knieža Svätopluk zbavil svojho strýca Rastislava násilné trónu a vládol sám (870—94). Rozšíril svoju moc i na Čechy a Krakovsko. Len Panónia zostala v područí Nemcov. Metod tam nemal prístupu. Zato tým hor­livejšie pokračoval vo svojej práci na Veľkej Morave. Pre­kladal ďalej Písmo sv., takže okolo r. 882 mali sme už preklad celého Písma sv. okrem Makabejských kníh. Vychoval a posvätil do konca svojho života vyše 200 slovanských kňazov a diakonov. R. 874 pokrstil české knieža Bořivoja, ktorého sestru, ako sa zdá, mal Svätopluk za manželku.

Znova v Ríme.

Pomer medzi Svätoplukom a Meto­dom sa priostril, lebo prísny Metod káral jeho málo kresťanský život. Nemeckí kňazi boli k Svätoplukovi zhovievavejší, a preto si ich Svätopluk viacej obľúbil. Oni využili priazne Svätoplukovej a začali znova boj proti Metodovi. Znova ho obvinili v Ríme, že učí bludom. Preto sa Metod vydal znova na cestu do Ríma. Pápež Ján VIII. sa presvedčil o pravovernosti

a horlivosti Metodovej a bulou »Industriae Tuae<  z júna 880 znova schválil slovanský jazyk ako liturgickú reč. To bolo nové víťazstvo Metodovo proti osočovateľom. Len Svätoplukovi a jeho dvoranom sa mali obrady konať' latinsky. Na prianie Svätoplukovo dal pápež posvätiť za biskupa pre Nitru ne­meckého kňaza Wichinga, ktorý mal byt podriadený Metodovi. Miesto toho však Wiching strpčoval posledné dni života Me­todovho, usiloval sa zničiť jeho dielo, odstrániť slovanskú li­turgiu a zaviesť miesto nej latinskú reč.

Smrť sv. Metod.

Metod cítil, že jeho sily slabnú­. Na Kvetnú nedeľu 885 odobral sa do svojho chrámu, zasväteného Panne Márii, aby naposledy slúžil sv. omšu a rozlúčil sa s duchovenstvom a svojimi veriacimi. Za svojho nástupcu určil slovenského kňaza Gorazda, vyznačujúceho sa nadanosťou a horlivosťou. Potom 6. apríla po vyše 20—ročnej namáhavej misijnej práci medzi našimi predkami zomrel vo veku 70 ro­kov, oplákavaný slovenským ľudom, lebo -——ako hovorí 1e­genda o jeho živote — »pre všetkých stal sa všetkým, aby všetkých získal.“ Hrob sv. Metoda nie je známy. Azda bol pochovaný v Ni­tre, kde bolo jeho sídlo. Cirkev vyhlásila oboch bratov, kto­rých ctia najmä slovanské národy ako svojich apoštolov, za svätých. Urobil tak pápež Ján X. (914—28). Veľký pápež Lev XIII. vo svojej encyklike »Grande munus — Vznešená povin­nosť<< zo dňa 30. sept. 1880 vyzdvihol význam slovanských apoštolov Cyrila a  Metoda a ich úctu rozšíril na celý kresťanský svet. Ich sviatok svätí sa 5. júla.

Zánik Veľkej Moravy a osud slovenskej liturgie.

Vyhnanie Metodových žiakov.

Po Metodovej smrti pridal sa Svätopluk úplne na stranu nemeckých kňazov, zakázal slovanskú bohoslužbu a nakoniec vyhnal slovanských kňazov zo svojej ríše. Títo sa rozišli do Čiech, Chorvátska, Slo­vinska a najviac do Bulharska. Na konci Svätoplukovho života dostala sa aj jeho ríša do ťažkej situácie. Musel svoju ríšu brániť proti Výbojným maďarským kmeňom, ktoré koncom IX. st. prišla z južných krajov Ruska a osadili sa v úrodnej zadunajskej Panónii v bezprostrednom susedstve Veľkej Moravy.

Po Svätoplukovej smrti nastali rozbroje medzi jeho synmi. Mojmír II. usiloval sa zabezpečiť svoju krajinu proti nepriateľom. Musel sa vzdať' kra­jín, ktorých sa zmocnil jeho otec. Územie jeho ríše sa zmen­šilo na rozlohu, akú mala Veľká Morava za Rastislava. S Nemcami uzavrel r. 901 mier, ale neustálymi vojnami vyčerpaná a zoslabená ríša nevládala odolať' neustálym útokom maďarských vojsk, až nakoniec podľahla okolo r. 906. Mojmírova ríša sa rozpadla a slovenský národ stratil svoju samostatnosť, na ktorú musel potom čakať' vyše 1000 rokov v tvrdom područí a slúžiť cudzincom. Západná čiastka slovenského štátu dostala sa pod moc českého, východná pod moc uhorského štátu. Slovensko ani po strate politickej samostatnosti nestratilo svoj význam. V X. a XI. st. tvorilo aj v novom štátnom útvare uhorskom samostatné kniežatstvo. Kultúrne a nábožensky vplývali Slováci na svojich barbarských a pohanských podmaniteľov.

Pokresťančenie Maďarov.

Maďarské kmene turko - tatárskeho pôvodu zjednotil Arpád, ktorý sa stal zakladateľom uhorského kráľovského rodu arpádovského, vládnuceho v Uhrách do začiatku XIV. storočia. Usadlým životom za­čali Maďari žiť po porážke, ktorú utrpeli od nemeckého kráľa Otu I. r. 955 pri Augsburgu. Z maďarských panovníkov prvý sa dal pokrstiť Gejza (970—997). Maďari prijímali kresťanstvo zo západu aj z Východu, až nakoniec prevládlo u nich kresťan­stvo západné, latinské. Medzi Maďarmi pôsobil aj sv. Vojtech, ktorý pokrstil alebo birmoval aj Gejzovho syna Štefana, prvé­ho uhorského kráľa (997—1038). Tento pochopil, že len pokresťančením jeho ríše môže byť zabezpečená jej budúcnosť. Preto sa usiloval čím skôr pokresťančiť svoj národ, čo sa mu aj bez väčšieho otrasu podarilo. Založil v Ostrihome arcibiskupstvo (r. 1007) a niekoľko biskupstiev. Prvým arcibiskupom stal sa Radla Anastázius, druh. sv. Vojtecha a bývalý opát kláštora v Břevnove, odkiaľ prišlo do Uhier 10 benediktínov, a sv. Šte­fan založil pre nich kláštor na Panónskej hore. Z tohto kláštora vychádzali misionári medzi maďarský ľud. Opátom kláštora bol práve Radla Anastázius, prvý ostrihomský arcibiskup. Cir­kevná organizácia uhorského štátu nadväzovala na cirkevnú organizáciu slovenskú z doby Veľkomoravskej ríše. Tak sa Slo­váci zaslúžili o kultúrne a náboženské povznesenie Maďarov.

Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny,  88 - 92.