Pokresťančenie Slovákov.
Doplnené vydanie!
Začiatky kresťanstva na Slovensku – pred príchodom solúnskych bratov
Kresťanstvo začalo prenikať na územie terajšieho Slovenska už v prvých storočiach po Kristu, ešte pred príchodom slovanských predkov terajších Slovákov. Je známe, že rímska ríša siahala v našich krajoch až po tzv. limes romanus (rímska hranica), ktorý bol na Dunaji. Ale od 2. storočia po Kr. sa Rimania usilovali dobyť aj územia severne od Dunaja, kde vtedy bývali germánske kmene, ako boli Markomani, Kvádi, Longobardi atd. Cisár Markus Aurélius (160 – 180 po Kr.) viedol vojenskú výpravu proti Markomanom a Kvádom, v rokoch 171 - 174. Utáboril sa v Carnutum (dnes Petronel v Rakúsku), ale viac krát osobne viedol vojsko za Dunaj. Počas výpravy roku 174 sa stala na slovenskom území (niekde na Pohroní), táto udalosť: Rímske vojsko, postupujúc v lete proti Kvádom, trápili také horúčavy a smäd, že sa to nedalo vydržať. Vtedy sa naraz začalo blýskať, hrmieť a hojný dážď zachránil mužstvo i kone od úplného vysilenia. Túto zvláštnu udalosť zaznamenali viacerí rímski spisovatelia a znázorňuje ju aj jeden reliéf na stĺpe Marka Aurélia v Ríme. Ba okolo celej udalosti vznikol spor: podľa pohanských autorov (Dio Cassius) mimoriadny dážd prišiel na orodovanie samého cisára, kým kresťanskí spisovatelia (Claudius Apollinaris, Tertulián a po nich Euzébius) ho pripisujú modlitbe kresťanských vojakov v XII. légii, ktorú sám cisár pomenoval „bleskonosnou“ (Legio fulminata).
O ďalších vojenských výpravách Rimanov na slovenskom území, svedčí známy nápis na trenčianskej skale z roku 179 – 180 po Kr. a vykopávky viacerých rímskych vojenských staníc na sever od Dunaja. Z toho vyplýva, že prvými kresťanmi na území terajšieho Slovenska boli kresťanskí vojaci v rímskom vojsku. Rimania však nedosiahli vážnejšie úspechy nad Dunajom, takže sa museli stiahnuť do Panónie, južne od Dunaja. Pokiaľ ide o Markomanov, Paulinus v životopise sv. Ambróza, milánskeho biskupa, zaznačil, že markomanská kráľovná Frigitil poslala k nemu (Ambrózovi pozn. red.) posolstvo s listom, kde ho prosí o poučenie o kresťanskej viere. Ambróz jej v roku 396 odpovedal listom v ktorom vysvetlil základné pravdy viery a odporúčal jej zachovať mier s rímskou ríšou a odtiaľ prijať hlásateľov evanjelia. Kráľovná chcela aj osobne stretnúť sv. Ambróza a preto prišla až do Milána. Na nešťastie Ambróz krátko pred jej príchodom zomrel. Nevieme, či jej úsilie malo u Markomanov nejaký výsledok.
O rozšírení kresťanstva južne od Dunaja máme veľa dôkazov. Napr. len nedávno bol objavený v Szöny (pri Komárne) hrob, v ktorom bol pochovaný pravdepodobne biskup. Z Panónie tiež pochádzal sv. Martin, neskorší biskup v Tour (Francúzsko). Bolo tam tiež niekoľko biskupských sídel (Sopianae, Sabaria atď.) a celé územie podliehalo metropolitnému sídlu v Syrmium (terajšia Sriemska Mitrovica v Juhoslávii).
Možno teda povedať, že v predslovanskom období kresťanstvo prenikalo na územie terajšieho Slovenska len sporadicky a neuchytilo sa. Jeho vtedajší obyvatelia sa nastali kresťanmi. O Longobardoch vieme, že prijali kresťanstvo až po presídlení do severného Talianska.
Lacko, M. Dejiny kresťanstva na Slovensku. In: Hertling, L. Dejiny katolíckej cirkvi. Cambrige, Ontario, Canada: Dobrá kniha, 1983, s. 433 – 434.
Vlasť Slovákov.
Slováci bývajú pod Karpatmi asi od V. st., najneskoršie od začiatku VI. storočia. Naši predkovia mali hneď svoje kniežatá a neskôr svojich kráľov. Títo udržovali styky s kresťanským svetom v severnom Taliansku a v južnom Rakúsku. Novodobé Slovensko je iba malým pozostatkom starého veľkého Slovenska, ktoré sa rozprestieralo po väčšej časti Dunajskej kotliny. V IX. storočí slovenský národ patril medzi najväčšie slovanské národy. Slovenská kultúra šírila sa v tom čase na juh a východ. Proti avarskému panstvu nad slovanskými národmi a aj nad Slovákmi úspešne bojoval franský kupec Samo, ktorý zorganizoval povstanie proti Avarom, ale po jeho smrti r. 658 znova sa dostali Slovania v Dunajskej oblasti pod avarskú nadvládu. Definitívne porazil Avarov a vyvrátil ich ríšu franský kráľ Karol Veľký r. 799. Tým sa dostali podunajskí Slovania, medzi nimi aj Slováci, do okruhu záujmov mohutnej Franskej ríše a otvorili sa cesty západnej kultúre na Slovensko. Slovensko otvorilo sa pre misijnú činnosť nemeckých misionárov, ktorí šírením evanjelia medzi našimi predkami usilovali sa zaistiť' Slovensko i politicky pre Franskú ríšu.
Tak už v VIII. st. vstupujú Slováci do veľkej kresťanskej a tým aj kultúrnej rodiny európskej a dosahujú v nej čestné miesto. Najstarší známy ruský dejepisec Nestor (1056—1111), vyšlý zo strediska ruskej vzdelanosti z kláštora Pečera v Kijeve, zachoval nám aj meno starého Slovenska. Vo svojom letopise menuje Slovensko »Slovienskaja zemľa“, to jest slovenská
zem. Západné latinské pramene nazývajú Slovanov na severnom brehu Dunaja Moravanmi, lebo krajina, ktorú obývali, rozprestierala sa na obidvoch brehoch rieky Moravy. Východné slovanské pramene nazývajú týchto Slovanov Slovenmi, čo je starší tvar názvu Slovák, ktorý sa začína vyskytovať až v XV. storočí.
Pribina.
Prvým známym slovenským vladárom bol knieža Pribina, ktorý okolo r. 830 vládol nad slovenským územím so sídlom V Nitre. Hoci bol ešte pohanom, dal postaviť v Nitre prvý známy kresťanský kostol na Slovensku, ktorý posvätil okolo r. 833 sol'nohradský arcibiskup Adalrám.
Mojmír.
Moravské knieža Mojmír (830—46) vyhnal Pribinu z Nitry a zmocnil sa jeho územia, čím vytvoril okolo r. 836 silný štát, ktorý sa nazýva Veľká Morava. Veľká Morava rozprestierala sa na území Moravy a Slovenska, na juhu presahovala hlboko pod južnú hranicu dnešného Slovenska. Nástupcovia Mojmírovi podnikali výboje do susedných krajín, podmaňovali si susedné slovanské kmene a tak zväčšovali územie Veľkej Moravy. Mojmír bol už kresťan a misijná činnosť nemeckých kňazov mohla sa na Veľkej Morave rozvíjať' bez prekážok.
Vyhnaný Pribina našiel si priazeň nemeckého kráľa Ľudovíta Nemca, dal sa pokrstiť' a od kráľa Ľudovíta Nemca (843—76) dostal kniežatstvo v zadunajskej Panónii pri Blatnom jazere, kde si Pribina postavil mocný hrad Blatno hrad. Po svojom pokrstení bol Pribina horlivým kresťanom, postavil viac kostolov, podporoval nemeckých misionárov a zriaďoval
kláštory. Zomrel za záhadných okolnosti r. 861. Jeho nástupcom stal sa jeho syn Kocel' (861—74), ktorý pokračoval v šľapajach svojho otca a múdro spravoval svoje kniežatstvo, obývané Slovákmi a Slovincami. Bol veľkým priateľom a podporovateľom slovenských apoštolov sv. Cyrila a Metoda.
Rastislav.
Král' Ľudovít Nemec zosadil r. 846 Mojmíra a na jeho miesto dosadil Rastislava (846—870). Nový panovník Veľkej Moravy spočiatku zachovával priateľský pomer k Nemeckej ríši, ale zbadal, že nezávislosť jeho krajiny je ohrozená. Múdry Rastislav zbadal, že nemeckí misionári sú nielen hlásateľmi evanjelia medzi jeho ľuďom, ale nástrojom nemeckej mocenskej politiky v jeho krajine. Rozhodol sa preto k historickému kroku: získať misionárov, ktorým by jeho ľud dobre rozumel, lebo pozoroval, že nemeckým kňazom rozumie málo a preto aj pokresťančovanie postupuje pomaly. Toto rozhodnutie Rastislavovo malo nielen náboženský, ale aj politický význam. Obrátil sa na pápeža Mikuláša I. s prosbou, aby mu pápež poslal misionárov, ktorí ovládajú slovanskú reč. Pápež nemohol vyhovieť prosbe Rastislavovej, lebo takýchto kňazov v Ríme nebolo. Preto sa Rastislav po porade so svojimi veľmožmi obrátil do Carihradu, kde vtedy vládol Michal III. Rastislavova prosba znela: »Keďže náš ľud od pohanstva sa odvrátil a kresťanského zákona sa drží, a učiteľa nemáme takého, ktorý by nám v našom jazyku pravú viem kresťanskú vysvetlil, aby sa aj iné strany, to vidiac, pripodobili nám, pošli nám, vladyka, biskupa a učiteľa takého, lebo od vás na všetky strany vždy dobrý zákon vychádza“. Michal III. rád vyhovel prosbe Rastislavovej, lebo si chcel v jeho ríši získať spojenca proti Bulharom, ktorí žili v nepriateľskom pomere s Byzantskou ríšou. Tak došlo k významnej misii bratov Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu. Veľká Morava, ktorá dotiaľ podliehala vplyvom západnej vzdelanosti, dostala sa do styku s kresťanskou kultúrou východnou. Medzi oboma kultúrami nastalo zápolenie, z ktorého nakoniec vyšla víťazne kultúra západná a Slovensko dostalo sa natrvalo do okruhu západnej latinskej kultúry.
Bucko, V. Cirkev Kristova v dejinách. Prehľadné dejiny Katolíckej cirkvi zo zreteľom na slovenské dejiny. Nitra: Andrej, 1944, s. 85 - 87.
Pokračovanie v ďalšej časti.
