Choď na obsah Choď na menu

Košikárstvo

Košikárstvo je výroba a predaj predmetov upletených z prútia, lubov, koreňov drevín, prípadne zo slamy alebo kukuričného šúpolia. Cech košikárov vznikol v 17. storočí v Pukanci. Najväčší rozmach košikárstvo zaznamenalo na prelome 19. a 20. storočia. Košikári svoje výrobky predávali na trhoch, jarmokoch, prostredníctvom podomových obchodníkov a prostredníctvom priekopníkov. Košikárstvo úroveň remeselnej výroby dosiahlo len v oblasti spracúvania vŕbového prútia. Absolventi košikárskych škôl a dielní získavali živnostenské oprávnenie. Najviac sa spracovávalo vŕbové prútie. Podľa jeho druhu hovoríme o výbore z nešľachteného (nelúpaného) a šľachteného (vareného, lúpaného alebo štiepaného) prútia. Nešľachtené zelené prútie sa používalo na výrobu rôznych druhov a veľkosti košov a ďalších výrobkov určených na poľnohospodárske účely (koše a opálky na zemiaky, trávu, ovocie, rybárske vrše a chlopáky, košiny, klonky, lesy, steny, ploty, koše na demižóny a podobne).

Výrobky z lúpaného prútia, napríklad koše na bielizeň, nákupné koše, nábytok, podnosy, košíky na príbory atd., sa odlišovali od predmetov z nelúpaného prútia precíznym a dôkladným spracovaním. Významnými centrami tradičného spracúvania vŕbového prútia na západnom Slovensku boli obce ležiace v povodí Váhu (Bojničky, Sereď, Orlové, Šintava, Benešov, Váhovce, Chotín, Ilava...), strediskom boli aj Hlohovec, Nesvady, Kollárovo, Beluša. Stredné Slovensko reprezentovali Podbiel, Likavka, Brvnište a ďalšie. Na východnom Slovensku boli dôležitými strediskami obce Lacková a Bardejov, Seňa, Zborov, Rad, Soľnička. Lubové koše sa plietli na Považí (Dolná Súča, Omšenie), na Kysuciach (Lutiše), v Hornej Nitre (Lazany), na Liptove (Stankovany, Malé Borové), na Orave (Chlebnice), na Spiši (Podolínec, Nižné Ružbachy), v Šariši (Mokroluh, Bogliarka), v Honte (Pliešovce, Litava), Novohrade (Stredné Plachtince) a na Gemeri (Tisovec, Hrušov, Striežovce). Koše z korienkov sa zhotovovali predovšetkým na západe Slovenska v oblasti Malých Karpát (Borský Jur, Závod, Studienka). Okrem prútia, lubov a korienkov sa na výrobu košov používala v menšej miere aj slama a kukuričné šúpolie.

Sklárstvo

Na Slovensku má azda najbohatšiu tradíciu sklárstvo. Dôkazy o skle, sklenené koráliky a náhrdelníky na našom území pochádzajú už zo staršej bronzovej doby. Existenciu sklárstva potvrdzujú aj sklárske pece nájdené v Nitre a na Devínskej Kobyle pri Bratislave. Vo výrobe skla sa pokračovalo aj vo veľkomoravskom období. Od 14. storočia sa objavuje duté sklo, ktoré sa však vo veľkej miere rozšírilo až v 15. – 17. storočí. V tomto období sa začali vyrábať čaše, poháre, fľaše s krútenými hrdlami, lekárenské sklo a pod. Prvé sklárne na našom území založili v roku 1350 v Sklených Tepliciach, neskôr v roku 1360 v Sklenom. Výroba skla na území Slovenska prekvitala vďaka vynikajúcim prírodným podmienkam, ale aj vďaka vysokému záujmu šľachty o sklenené predmety. V 18. storočí sa rozšírila výroba tabuľového skla. Popri výrobe tabuľového a dutého skla sa čoraz väčšej obľube tešilo aj fúkané duté sklo, slovenskí sklári svoje výrobky vyvážali aj do Budapešti a Viedne. Tradičná technológia výroby skla bola rozšírená ešte začiatkom 20. storočia. V Lednickom Rovnom si záujemcovia môžu prehliadnuť jedinečné múzeum sklárstva.

(Monika Srnková: Naše Slovensko, Nesvady: Foni book. 2015, s. 46 - 47)