20. marca 2017

O dňoch zrady, ktoré oživuje aj kuvikanie ideológov spoločného štátu. 

S príchodom marca sa v médiách neslovenských vlastníkov na Slovensku s pravidelnosťou kyvadla každoročne zintenzívnia kuvičie hlasy neslovenských ideológov, volajúce po obnovení bývalého, dvakrát zaniknutého „spoločného štátu“. Argumentuje sa pritom banálnymi pravdami i stereotypnými frázami – spoločný štát by bol silnejší, bezpečnejší a tak ďalej, a tak ďalej.... Na stránkach Slovenských národných novín sme už viackrát informovali o rôznych aktivitách smerujúcich k česko-slovenskému zjednoteniu formou petícií, vyhlásení, občianskych aktivít. Ide však len o marginálne aktivity na okraji oboch spoločností. Títo čechoslovakisti nikdy však pritom nepovedia, prečo teda – napriek evidentným výhodám svojej veľkosti – ten „spoločný štát“ dva razy zanikol. Nuž, áno! Česko-Slovensko – ako bolo v tejto podobe uvedené vo všetkých medzinárodných dokumentoch pred 29. februárom 1920, kodifikované 28. októbra 1918 vďaka porozumeniu víťazných mocností prvej svetovej vojny, bolo naozaj záchranou našich bratských národov. A bolo oveľa viac záchranou pre Slovákov a Rusínov než pre Čechov, pretože vybičovaný maďarský nacionalizmus v závere existencie polofeudálneho Uhorska celkom reálne hrozil prinajmenšom štatistickou genocídou všetkých nemaďarských národov a národností uhorského mnohonárodného štátu. Ale ani bratia Česi neboli na tom oveľa lepšie, lebo idey veľkonemectva prinášali v desaťročiach pred prvou svetovou vojnou podobné tendencie aj do rakúskej časti habsburského dvojštátia.

■ PREDSTAVY A PRAX

Možnosť vytvorenia samostatných národných štátov či spoločného dvojnárodného štátu bola teda za danej situácie azda jedinou šancou na etnickú záchranu oboch našich bratských národov. Slovenskí i českí politici, usilujúci sa počas prvej svetovej vojny o vytvorenie spoločného štátu, si to uvedomovali a usilovali sa budúci štát už vopred stabilizovať uzavretím príslušných štátotvorných dohôd. Podľa Clevelandskej dohody z roku 1915 malo byť Česko-Slovensko vlastne konfederáciou; po zákroku Tomáša Masaryka sa predstava budúceho spoločného štátu v Pittsburskej dohode z roku 1918 zmenila na akúsi asymetrickú federáciu s administratívnou a legislatívnou autonómiou Slovenska a 29. februára 1920 (dva mesiace pred prvými čs. parlamentnými voľbami!) politicky vymenované pražské „Dočasné národné zhromaždenie“ (bez slovenských členov „zhromaždenia“!) prijatím definitívnej ústavy kodifikovalo ČSR ako unitárny (čiže český) štát bez akejkoľvek autonómie Slovenska. Pražskí politici rovnako ako maďarskí politici v Uhorsku uplatnili týmto skutkom voči Slovákom v unitárnom Česko-Slovensku princíp etnického kanibalizmu.

Od prijatia českej unitárnej ústavy z 29. 2. 1920 sa nádejné spolužitie Slovákov a Čechov v spoločnom štáte na bratskom recipročnom princípe rovný s rovným zmenilo na zápas Slovákov o najzákladnejšie právo každého národa, ktoré sa vtedy uznávalo už aj brutálne kolonizovaným domorodcom v čiernej Afrike – aby Slováci boli v „spoločnom štáte“ aspoň deklaratívne uznaní za národ!

■ ZRADA V MNÍCHOVE

Čas a okolnosti sa naplnili v roku 1938, keď nacistické Nemecko dostalo od západných mocností už definitívne voľnú ruku na mohutné zbrojenie, územnú expanziu a na ťaženie proti boľševizmu. Každému pritom muselo byť jasné, že prvou prekážkou, ktorú pred týmto ťažením museli nacisti odstrániť, bolo Česko-Slovensko. Pražská verchuška to nebrala na vedomie a nevykonala nič na vnútorné upevnenie štátu aspoň uznaním existencie slovenského národa a ustanovením slovenskej autonómie v zmysle Pittsburskej dohody. Pravda, vývoj sa už nedal zastaviť a časovaná bomba tikala čoraz rýchlejšie. Uveďme si teda známe hlavné udalosti rokov 1938 – 1939 aspoň v telegrafickom štýle:

Sedemnásteho februára 1938 na schôdzke výkonného výboru Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS) v Ružomberku schválili rezolúciu, v ktorej naliehali na uznanie osobitosti slovenského národa a žiadali uzákoniť autonómiu Slovenskej krajiny ako základ pre bezpečnosť a trvanie spoločného štátu ČSR, ale prezident Beneš už 15. marca 1938 pred poslancami HSĽS vyhlásil, že o uznaní slovenského národa a o autonómii Slovenska „nemúže být řeči“.

Šestnásteho augusta zomrel v Ružomberku predseda HSĽS Andrej Hlinka a 19. augusta poslanci HSĽS predložili Národnému zhromaždeniu v Prahe návrh zákona o autonómii Slovenska. Nemecká zahraničná politika už bežala svojím smerom – 19. septembra 1938 aj veľvyslanci Veľkej Británie a Francúzska odovzdali prezidentovi Benešovi nóty svojich vlád, ktorými vyzvali súrne vyriešiť otázku odstúpenia území ČSR, ktoré boli obývané vyše 50 percent nemeckým obyvateľstvom (podľa filmu Mníchov 1938, ktorý uviedla ČT-2, 27. 9. 2014, prezident Beneš po rokovaniach o Hitlerových územných požiadavkách 20. 9. 1938 vyhlásil, že „západná Európa je rozhodnutá ísť proti ZSSR aj za cenu obetovania Česko-Slovenska“! – pozn. autora), a 29. – 30. septembra 1938 bola podpísaná neslávne známa Mníchovská dohoda, ktorá v podstate vydala ČSR do rúk Hitlera. Na to reagoval prezident Beneš 5. októbra 1938 demisiou a následným odletom do Veľkej Británie, o čom sa traduje: „Mám svůj plán – aeroplán!“

■ ŽILINSKÁ DOHODA

Výkonný výbor HSĽS, ktorý sa zišiel v Žiline, prijal Vyhlásene o autonómii Slovenskej krajiny v rámci ČSR. Ôsmeho októbra 1938 predsedovia vládnych politických strán spolu s členmi pražskej vlády podpísali prijatie Žilinskej dohody; 22. novembra 1938 pražské Národné zhromaždenie schválilo ústavný zákon č. 299 Zb. z. a n. o autonómii Slovenskej krajiny a 30. novembra 1938 pražský federálny parlament zvolil za prezidenta ČSR Dr. Emila Háchu. Aby však Slovensko nemohlo uplatňovať svoju autonómiu podľa schváleného ústavného zákona, pražský parlament už 15. decembra1938 schválil zmocňovací zákon (ústavný zákon č. 330 Zb. z. a n.), ktorý zmocňoval prezidenta republiky meniť ústavu a ústavné zákony ČSR a splnomocnil vládu spravovať štát namiesto zákonov vládnymi nariadeniami.

Prejavilo sa to ihneď od začiatku roka 1939. Dvanásteho februára sa v Nouzove pri Unhošti tajne zišli českí ministri pražskej vlády a dohodli sa, že sa vojensko-policajným vpádom zmocnia autonómneho Slovenska a dosadia tam svojich ľudí. Siedmeho marca1939 minister zahraničia ČSR Chvalkovský o tom informoval nemeckého diplomatického zástupcu v Prahe s tým, že pražská „vláda dáva Slovákom na slobodné rozhodnutie, či chcú ostať v ČSR, alebo vyhlásiť samostatnosť Slovenska“.

V noci 9. marca 1939 vpadli české vojenské a četnícke jednotky na Slovensko, skutočnú moc na Slovensku preberali českí generáli, vyhlásili na Slovensku stanné právo a dali uväzniť a odvliecť do Česka vyše dvestopäťdesiat popredných slovenských politických činiteľov vrátane poslancov – napriek ich poslaneckej imunite. Na tieto české akcie reagoval Adolf Hitler pozvaním českým vpádom zosadeného predsedu vlády autonómneho Slovenska Dr. Jozefa Tisu na rokovanie do Berlína (Mníchovská dohoda deklarovala signatárom právo zasiahnuť v prípade narušenia vnútorného pokoja v oklieštenej ČSR) a Dr. Tiso až na tretie pozvanie odcestoval do Berlína. Na Hitlerovo naliehanie vyhlásiť priamo z Berlína samostatný suverénny štát však odpovedal, že nemôže urobiť nijaké rozhodnutie v tejto veci, lebo to patrí výlučne do kompetencie Slovenského snemu. Požiadal však, aby sa mohol telefonicky spojiť s dosadeným predsedom slovenskej autonómnej vlády Sidorom a s prezidentom ČSR Dr. Emilom Háchom, ktorým poukázal na nutnosť urgentného zvolania Slovenského snemu. Prezident Hácha zvolal Slovenský snem na nasledujúci deň a Slovenský snem 14. marca 1939 hlasmi všetkých prítomných 57 poslancov (z celkového počtu 63) odhlasoval utvorenie samostatného Slovenského štátu. V noci 14. marca potom prezident Hácha odcestoval na vlastnú žiadosť do Berlína a po Hitlerovom súhlase 15. marca 1939 priamo z Berlína rozhlasom vyhlásil utvorenie kolaborantského štátu Protektorát Čechy a Morava.

Tieto a mnohé ďalšie skutočnosti z rokov 1920 – 1939 exaktne dokazujú, že nevyhnutný rozpad prvej ČSR spôsobil (okrem medzinárodných udalostí) tvrdošijne presadzovaný „pražský centralizmus“, českými Lidovými novinami 27. 2. 2002 tak výstižne nazvaný etnickým kanibalizmom. Napriek tomu sa až dodnes na oboch stranách slovensko-českých hraníc s pravidelnosťou kyvadla znova a znova ozývajú hlasy rozličných „historikov“ či „politológov“, ktorí vytrubujú do sveta, že prvú ČSR „rozbil“ slovenský nacionalizmus či dokonca akýsi „slovenský fašizmus“ a neslovenskí aktivisti zo Slovenska dokonca usporadúvajú akési verejné besedy a „konferencie“ s patologickou témou, ako sa vraj majú Slováci (!) „vyrovnať s minulosťou“ (jeden z organizátorov takejto „konferencie“ dokonca nedávno dostal in memoriam od terajšieho prezidenta SR vysoké štátne vyznamenanie!).

V najnovšom zväzku edície Pramene k dejinám Slovenska a Slovákov (zväzok XIII a) – Literárne informačné centrum Bratislava 2015 – s titulkom Slováci a druhá svetová vojna v 6. kapitole Vrcholenie rozporov medzi ústrednou a slovenskou vládou (1938 – 1939), ktorej autorom je známy historik Róbert Letz, sa uvádza: „Po vyhlásení autonómie Slovenska 6. 10. 1938 vznikla osobitná slovenská vláda a parlament – Snem Slovenskej krajiny. Nové slovenské inštitúcie priniesli nové vzťahy k centrálnym inštitúciám. Usilovali sa definovať a presadzovať svoje kompetencie, ale často narážali na odpor. ... Nespokojnosť viacerých českých ministrov ústrednej vlády v Prahe s vývojom situácie na Slovensku od jesene 1938 narastala. ... Z viacerých možností riešenia uprednostňovali vojenský zásah na Slovensku spojený s odvolaním slovenskej autonómnej vlády. Od zákroku (ide o ozbrojený vpád českých jednotiek čs. armády a četníctva na Slovensko v noci z 9. na 10. marca 1939, dodatočne kamuflačne označovaný ako ‚Homolov puč‘ – pozn. J. H.), sa očakávalo, že bude smerovať k dvojakému cieľu – buď ‚skonsoliduje‘ pomery na Slovensku podľa želania ústrednej vlády, alebo povedie k zákroku Nemecka, a tým ČSR nezanikne samovoľne, ale zásahom zvonka. So zásahom súhlasil aj prezident Emil Hácha, ktorý v noci z 9. na 10. marca odvolal štyroch ministrov slovenskej autonómnej vlády na čele s J. Tisom. Súčasne sa uskutočnil český vojensko-policajný zásah na Slovensku. Vojaci s četníkmi obsadili strategické objekty v mestách a cesty, pozatýkali asi dvestopäťdesiat osôb označených za slovenských radikálov a odviezli ich na Moravu. Zásah, ktorý sa skončil 11. 3. 1939, vyvolal na Slovensku napätú situáciu. Bol signálom aj pre Nemecko, aby vyvinulo tlak na slovenských činiteľov a mohlo pritom vystupovať ako veľmoc, ktorej záleží na stabilizácii rozháraných pomerov. Tak sa prakticky spustil sled udalostí, ktoré vyvrcholili vyhlásením samostatnosti Slovenska 14. 3. 1939.“

■ SLOVENSKÝ ŠTÁT

Historik Róbert Letz napísal v uvedenej knihe aj úvod ku kapitole Slovenský štát, z ktorého z priestorových dôvodov vyberáme aspoň hlavné myšlienky a najdôležitejšie informácie: „Slovenský štát bol dieťaťom svojej doby. Vznikol v konkrétnej historickej situácii, ktorá sa vytvorila v strednej Európe po podpísaní Mníchovskej dohody štyroch najvýznamnejších európskych veľmocí – Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka a Talianska. V nových pomeroch dominovalo v strednej Európe nacistické Nemecko. ... Vznik nového štátu znamenal obrovský skok. Slovenský štát musel od základu budovať svoju centrálnu štátnu správu, armádu, bezpečnosť, hospodárske a finančné inštitúcie. Odborníkov pre rôzne oblasti bolo veľmi málo alebo úplne chýbali. Bol to dôsledok personálnej politiky prvej ČSR, ktorá v centrálnych úradoch disponovala iba malým počtom Slovákov. ... Nezaviedli sa však plošné opatrenia, ktoré by preverovali všetkých štátnych a verejných zamestnancov. HSĽS..., ak chcela zabezpečiť normálny chod štátu, musela z veľkej časti prevziať bývalý štátny a mocenský aparát. Tak sa do dôležitých funkcií dostalo veľa úradníkov, dôstojníkov a hospodárskych expertov, ktorí... mali odmietavý postoj k režimu. ... Na Slovensku pokračovalo budovanie autoritatívneho režimu na národnom základe. Tento režim sa považoval za protipól predchádzajúceho obdobia liberálnej demokracie, ktorá nedokázala riešiť slovenskú otázku, sociálnu otázku a politickú krízu v roku 1938. ... Autoritatívne prvky v ústave Slovenskej republiky vyjadrovali výhradné postavenie HSĽS, pracovnú povinnosť a vôľu zaviesť stavovské usporiadanie. ... Obavy zo zavedenia stavovského systému, vojnové pomery, ale aj odmietavý postoj nacistického Nemecka neumožnili uskutočnenie tohto pokusu. Namiesto stavovského systému vznikla v roku 1942 Slovenská pracujúca pospolitosť. V jej rámci pôsobili záujmové združenia s povinným členstvom. Znamenalo to zánik dovtedajšej jednotnej odborovej organizácie. Funkcionári Slovenskej pracujúcej pospolitosti boli súčasne funkcionármi HSĽS. ... Existujúci režim a jeho orientácia na nacistické Nemecko, ale aj vojnové pomery umožnili, aby sa k slovu dostávali ‚spodné prúdy‘ spoločnosti, skupiny ľudí, ktoré sa netajili svojím radikalizmom a videli možnosť presadiť svoje názory a často aj rýchlo zbohatnúť. Radikálne krídlo HSĽS... prišlo s programom slovenského národného socializmu a zvádzalo zápas o jeho interpretáciu s umierneným krídlom. ... Radikáli tento zápas prehrali. Umiernení ich porazili ich vlastnými zbraňami. Zákonom č. 215/1942 z 22. októbra 1942 zaviedli cez stranu, ktorú ovládali, vodcovský systém. ... Dôležitú úlohu v režime SR zohrávala aj tajná polícia – Ústredňa štátnej bezpečnosti. Bola vytvorená v roku 1940. ... Jej úlohou bolo odhaľovať trestnú činnosť proti štátu a režimu a vykonávať obranné spravodajstvo. ... Osobitné miesto patrilo armáde. Slovenská armáda prešla skúškou v obrannej vojne proti Maďarsku 24. – 27. marca 1939..., predstavovala reálnu silu mladého štátu a počas vojny získala rýchlo svojich hrdinov. ... Propaganda bola dôležitou súčasťou spoločenského života SR. Navonok ju reprezentoval Úrad propagandy, zriadený ešte počas autonómie Slovenska. Cieľom tohto úradu malo byť šírenie pozitívnej propagandy, týkajúcej sa Slovenska a jeho novej vlády. ... Úrad propagandy vytváral aj negatívnu propagandu, ktorá sa zamerala najmä proti boľševizmu, čechoslovakizmu a židovskému obyvateľstvu. Úrad vykonával aj cenzúru a zároveň usmerňoval najdôležitejšie médiá: tlač, rozhlas, film a literatúru.“

■ VECNE O ŠTÁTNOSTI

Toľko z najdôležitejších vecných informácií historika Róberta Letza o prvej Slovenskej republike a jej režime. V záujme vytvorenia ucelenejšieho pohľadu na slovenskú štátnosť dopĺňame uvedené informácie aj prednáškou mladého slovenského historika Martina Lacka s témou Význam prvej Slovenskej republiky pre uchovanie slovenskej identity, ktorú predniesol na konferencii Slovenská identita 29. októbra 2016 v Bratislave.

„Národnoemancipačný proces slovenského národa v porovnaní s inými európskymi národmi sa realizoval v mimoriadne komplikovaných podmienkach. Slováci boli stáročia bez vlastného štátu, bez akýchkoľvek atribútov autonómie. Každá požiadavka na zlepšenie ich kolektívneho postavenia, či len na ohraničenie ich národného priestoru, sa stretla s nepriaznivým až nepriateľským postojom u predstaviteľov vládnucich národov či elít. Slovenské intelektuálne elity boli málopočetné, sociálne limitované, ekonomicky podvyživené, bez stabilného centra a výraznejšej podpory zdola, vďaka ktorej by mohli realizovať svoje požiadavky. Výsledkom týchto faktorov bol stav, že v čase, keď sa iné národy doformovali, resp. budovali svoje štáty, Slováci zápasili o holú existenciu, o svoje prežitie. Prvú Slovenskú republiku formovala generácia, ktorá si tieto, k Slovákom negatívne až likvidačné javy pamätala, poznala ich či už z vlastnej skúsenosti, alebo z rozprávania rodičov. Mnohí zažili surovú maďarizáciu, prenasledovanie národnej inteligencie v Uhorsku, masové vysťahovalectvo, ktoré bolo prejavom zúfalej situácie národa. Rovnako sklamanie z Česko-Slovenskej republiky, čechizačnú politiku po roku 1918, diskrimináciu Slovákov vo vlastnej domovine pod kepienkom selektívnej demokracie i materiálny nedostatok a novú obrovskú vysťahovaleckú vlnu. Keď prišiel rok 1939 a s ním jedinečná možnosť vytvoriť si konečne svoj štát, táto generácia si slovenskú štátnu samostatnosť vedela oceniť. Slováci získali vlastný štát a všetky jeho atribúty – medzinárodné uznanie, hlavu štátu, vládu, zastupiteľstvá, symboly či vlastné ozbrojené zložky.

■ SVOJ ŠTÁT I PREZIDENT

Pre svet do roka 1939 Slovensko a Slováci oficiálne akoby nejestvovali. Zrazu sa začali dostávať do povedomia európskych, čiastočne i mimoeurópskych krajín. SR si – v možnostiach doby – začala budovať vlastnú diplomatickú sieť. Na čelo štátu bol zvolený Dr. Jozef Tiso – katolícky kňaz, intelektuál, ktorého však národ pokladal za ‚svojho‘. Tiso stelesňoval najlepšie tradície národa, dôveryhodnosť, pre väčšinu národa sa stal silnou autoritou, ktorá prežila ešte dlhé desaťročia po jeho násilnej smrti. Za šesť rokov sa slovakizovala ekonomická sféra. Národné hospodárstvo začali riadiť domáci ľudia, národohospodári, ekonomickí ministri so zreteľom na záujmy a potreby Slovenskej republiky. Súhrnom viacerých faktorov došlo k tomu, že prvýkrát v dejinách Slovenska zmizla nezamestnanosť, odstránila sa zadlženosť roľníkov z čias prvej ČSR. Zvýšil sa ekonomický rast i životná úroveň obyvateľstva. Vytvorila sa nová, silná vrstva  slovenských podnikateľov, živnostníkov. Na uliciach dominovali slovenské nápisy a slovenské mená majiteľov obchodov a drobných podnikov. Skutočnosť, že slovenská ekonomika sa začala budovať v mimoriadne nepriaznivých pomeroch po obrovských územných, ekonomických či dopravných stratách spôsobených odtrhnutím najúrodnejších slovenských južných území, autoritu mladého štátu ešte pozdvihla. Mimoriadnu dôležitosť pre upevňovanie myšlienky samostatnosti mali aj ozbrojené zložky. Tie boli dlhé desaťročia doménou vládnucich národov – Maďarov, Nemcov či Čechov.  V roku 1939 nastal zlom. Slováci obsadili takmer všetky veliteľské funkcie tak v armáde, ako aj v žandárstve i vo finančnej stráži. Ako vojaci už nebojovali pod cudzou vlajkou za cudzie záujmy, ale vo vlastnej armáde, velili im slovenskí dôstojníci. Na vojnových frontoch Slováci ukázali, že nie sú o nič horšími bojovníkmi ako iné národy, ba neraz ich aj prevýšili. Slovenský duch ovládol tiež školstvo. Tu boli odstránené čechizačné tendencie z čias predchádzajúceho režimu, no súčasne sa zabránilo infiltrácii nacistickej novopohanskej ideológie do školstva. Veľké množstvo prozaických i poetických diel podnes prezrádza nadšenie či aspoň podporu myšlienky štátnej samostatnosti. Podobne to bolo aj v kultúre a umení. Pochopiteľne, SR nebola úplne slobodnou a suverénnou. Vtedajší hegemón stredoeurópskeho priestoru Nemecko si vyhradilo podriadenie SR v otázkach zahraničnej politiky, riešenia tzv. židovskej otázky či v niektorých ekonomických otázkach. I napriek týmto limitom si Slovensko uchovalo dosť priestoru na zabezpečenie toho, čo bolo v jeho životnom záujme. Nemecký tlak bol citeľný vo vysokej politike, diplomacii, no nie v každodennom živote človeka.

Slováci za krátkych šesť rokov akoby dobiehali – a dobehli – všetko, čo im nepriazeň osudu dovtedy upierala. Mali toľko slobodného priestoru na svoj rozvoj ako nikdy predtým. Jasne ukázali, že si vedia svoju krajinu, svoj štát dobre a účelne spravovať. Aj bez pomoci tútorov z Prahy či Budapešti, ktorí ich desaťročia podceňovali a presviedčali o opaku. Za šesť krátkych rokov sa nesmierne pozdvihlo národné povedomie. Prvá Slovenská republika má tak mimoriadny význam pre uchovanie slovenskej identity v 20. storočí.“

■ OBNOVENIE ČSR

Obnovená ČSR po roku 1945 sa snažila, zjednodušene povedané, „československú ideu“ obyvateľstvu všetkými prostriedkami znovu vštepiť, doslova ju zabetónovať. A slovenskoštátnu ideu zas všetkými prostriedkami očierniť, kriminalizovať. Historici budú mať ešte mnoho práce, kým prejavy tejto protislovenskej politiky a propagandy zdokumentujú, kým zmapujú všetky prípady Slovákov, ktorí v ČSR trpeli a boli prenasledovaní iba za to, že boli Slováci  a žiadali to, čo im ako štátotvornému národu právom patrí.

Ani dlhotrvajúca protislovenská politika po roku 1945 však získané národné povedomie úplne nepotlačila. Možno vysloviť názor, že len vďaka pozitívnej skúsenosti národa s prvou SR bola napokon slovenská štátnosť obnovená a v roku 1993 vznikla druhá Slovenská republika, hoci to vtedajšia politická elita verejne popierala. Prvá Slovenská republika akoby ukázala jediný správy smer slovenskej politiky – k štátnej samostatnosti. Po roku 1989 sa istý čas zdalo, že  dlho skresľované či zamlčované skutočnosti, zaznávané osobnosti sa budú dať konečne verejne pomenovať, odhaliť a že dôjde k naplneniu národných práv, k budovaniu dlho potlačovaného národného povedomia.  Zdalo sa, že médiá budú poskytovať priestor na diskusiu a zdravú polemiku a tým sa približovať k pravde. Vývoj však šiel presne opačným smerom. V súčasnosti zažívame jav, aký nemá obdobu. Prostredníctvom médií, tzv. tretieho sektora, ale i prostredníctvom časti politických a cirkevných elít je tu snaha etapu prvej modernej slovenskej štátnosti exemplárne odsúdiť, dehonestovať, ba národu za ňu vtlačiť falošný pocit kolektívnej viny. A cez dehonestáciu národnej histórie je tu snaha ponížiť aj národné a ľudské sebavedomie Slovákov, pravdepodobne s cieľom vyformovať z nich novodobých otrokov. Že sa toto všetko deje v rámci druhej Slovenskej republiky a pod neustále omieľanými heslami demokracie a liberalizmu, je priam absurdným paradoxom. Zápas o právo na vlastnú históriu sa tak v dnešnom globalizovanom svete stal súčasťou zápasu o národné prežitie.

■ DEJINNÉ POUČENIA

Z histórie prvého „spoločného štátu“ máme teda dostatok skúseností a, žiaľ, ešte oveľa viac poučení o neústupnom „pražskom centralizme“ nám poskytli aj desaťročia druhého „spoločného štátu“ obnoveného v roku 1945 a definitívne zaniknutého v roku 1992. Tieto historické poučenia a zdravý rozum nám hovoria, že do nijakých ďalších „spoločných štátov“ a do nijakého ďalšieho štátneho spolužitia s  bratmi Čechmi už nesmieme vstupovať a ako každý vyspelý národ sa musíme vždy a za každých okolností usilovať o naplnenie nezadateľného sebaurčovacieho práva nášho národa v samostatnom slovenskom národnom štáte.

Širšie historické poučenia a zdravý rozum nám však ešte naliehavejšie hovoria, že ak chceme spolu s bratmi Čechmi aj z perspektívy ďalekej budúcnosti obstáť ako suverénne národy, musia sa naše národy za každých okolností usilovať o čo najširšiu a najdôslednejšiu spoluprácu na princípe vzájomnej rovnosti a reálnej reciprocity. Vytvorenie skupiny štátov V 4 už v tomto smere čosi pozitívne naznačuje a negatívne metódy európskej „integrácie“ či celosvetovej „globalizácie“ nevyhnutnosť takejto spolupráce už veľmi naliehavo signalizujú.

Július HANDŽÁRIK - Foto: internet

Zdroj: https://snn.sk/news/ked-mal-prezident-benes-svoj-plan-aeroplan/