Fakty z náboženského života z 19. storočia na Slovensku
Cisár František I. na základe patronátneho práva zriadil gréckokatolícke biskupstvo v Prešove (1815). Ostrihomský arcibiskup kardinál Alexander Rudnay, uvedomelý Slovák, zaviedol slovenčinu (popri maďarčine a nemčine) ako vyučovací jazyk v kňazskom seminári a presadil používanie slovenského prekladu Písma pri bohoslužbách (1822). Pokusom o zblíženie Slovákov katolíckej a evanjelickej konfesie bol Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej v Budíne (1834), Ján Kollár ho však opustil a zotrvával pri češtine. Zásluhou katolíckych a evanjelických farárov na Slovensku vzniklo viac ako 500 spolkov triezvosti, ktoré mali čeliť hrozivo sa rozmáhajúcemu alkoholizmu. Gróf Karol Zay, generálny inšpektor protestantských cirkví v Uhorsku, presviedčal, že „maďarčina je najverenejším strážcom a ochrancom slobody našej vlasti, Európy a protestantizmu“ (1843). Slovenskí katolícki seminaristi v Trnave a v Pešti sa pridali k štúrovskej reforme slovenčiny (1846). Andrej Radlinský a Ján Palárik žiadali zriadenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie s vlastným metropolitom – arcibiskupom v Nitre. (1850). Na rímskokatolíckych biskupov boli konsekrovaní dvaja uvedomelí Slováci, Štefan Moyzes v Banskej Bystrici a Ladislav Zábojský na Spiši (1851). Konkordát medzi Svätou stolicou a Rakúskym cisárstvom (1855) ukončil obdobie jozefinizmu, poznačené zasahovaním štátu do cirkevných záležitostí. Prvým záhrebským arcibiskupom sa stal trnavský rodák Juraj Haulík (1857). Pri príležitosti milénia príchodu Konštantína a Metoda ako výraz spolupráce katolíkov a evanjelikov bola v Turčianskom Svätom Martine založená Matica Slovenská (1863). Jej prvým predsedom bol katolícky biskup Štefan Moyzes a podpredsedom evanjelický superintendent Karol Kuzmány. V Trnave začal v roku 1870 činnosť Spolok sv. Vojtecha na vydávanie a šírenie slovenskej katolíckej literatúry.
Pápež Lev XIII. Encyklikou Grande munus (1879) rozšíril liturgickú spomienku na sv. Cyrila a Metoda na celú cirkev. V Uhorsku zaviedli zákon o civilnom manželstve (1895) vedenom v civilnej matrike. Významný organizátor vedeckého života, katolícky kňaz Andrej Kmeť, sa stal predsedom Muzeálnej slovenskej spoločnosti (1895).
Alexander Rudnay (1760 – 1831) – kardinál, arcibiskup, mecén slovenského národného hnutia. Roku 1819 sa stal ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom, roku 1828 bol inkorporovaný do kardinálskeho zboru. Korunoval (1830) Ferdinanda I. za rakúskeho cisára, ako aj za českého a uhorského kráľa. Rudnay sa stal známy svojim výrokom „Slavus sum, et si in cathedra Petri fuorem, Slavus ero“ (Slovák som, a keby som bol aj na Petrovom stolci, Slovákom ostanem). Veľmi podporoval prvú vlnu slovenského obrodenia – bernolákovcov a Slovenské učené tovarišstvo.
Štefan Moyses (1797 – 1869) - vedúca osobnosť slovenského katolicizmu. Ako banskobystrický biskup (1851 – 1869) sa intenzívne angažoval v slov. národno – emancipačnom hnutí. Viedol slovenskú delegáciu k panovníkovi (Viedenské memorandum, dec. 1861) s návrhom na štátoprávne vyčlenenie Slovenska z Uhorska a jeho kultúrnu a politickú svojbytnosť (Okolie) v rámci Rakúskej monarchie. Oživil myšlienku založenia Matice Slovenskej a na jej zakladajúcom valnom zhromaždení bol zvolený za jej predsedu (1863 až 1869). Prispel k založeniu Spolku sv. Vojtecha.
Karol Kuzmány (1806 – 1866) – významný evanjelický teológ a politik. Študoval na univerzite v Jene (1828), kde popri teológii študoval aj estetiku a filozofiu. Bol členom slovenskej deputácie u cisára (marec 1849), krátko stál na čele Zvolenskej stolice. V zostrujúcej sa maďarizácii vnútri cirkvi vypracoval návrh na usporiadanie evanjelickej cirkvi a. v. s cieľom brániť slov. evanjelikov proti odnárodňovaniu, čo sa uskutočnilo formou cisárskeho patentu (1859). Bol významným patentálnym superintendentom (1860) a na zakladajúcom valnom zhromaždení Matice slovenskej sa stal jej podpredsedom.
Andrej Radlinský predložil v roku 1859 ministrovi A. Bachovi memorandum na utvorenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie, podriadenej jedinému prímasovi vo Viedni. Uhorská cirkevná vrchnosť ho za to stíhala trestom.
Zdroj:
(MULÍK, Peter. Náboženský život. In: Bartl, Július., Benža, Mojmír. a kol. Slovensko. Ottova obrazová encyklopédia. Bratislava: OTTOVO NAKLADATEĽSTVO, s.r.o., 2006. 63 s.)
