Úryvky o povstaní roku 1944
...Najväčším prekvapeným vysadených sovietskych partizánov bolo, že na Slovensku nenašli nijakých nemeckých okupantov ani fašistov, iba spojencov. Slovenské vojsko, žandárstvo i civilné obyvateľstvo sa správalo k nim priateľsky. Aby sa predsa len mohli preukázať nejakou činnosťou, partizáni ničili mosty, tunely, ktoré nikto nestrážil, nerešpektovali súkromné vlastníctvo a dopúšťali sa ukrutností na civilnom obyvateľstve, najmä na slovenských občanoch nemeckej národnosti...
Odvaha partizánov, ku ktorým sa teraz pridávali aj mnohí Slováci a inonárodní utečenci z nemeckých zajateckých táborov, závratne rástla a ich akcie sa už utajiť nedali. V noci z 27. na 28. augusta zavraždili poslanca F. Slameňa spolu s ďalšími poprednými občanmi Brezna nad Hronom. Dňa 27. augusta zastavili v Turčianskom Sv. Martine medzinárodný rýchlik, z ktorého vytiahli nemeckú vojensko – diplomatickú misiu cestujúcu z Bukurešti do Berlína a ráno 28. augusta ju – na rozkaz partizánskeho velenia – slovenskí vojaci zákerne zmasakrovali na dvore martinských kasární.
Tieto barbarské činy za pasívneho, ba i aktívneho postoja Slovenskej armády mali za následok, že večer 29. augusta gen. Čatloš oznamoval slovenskej verejnosti, že slovenská vláda pozvala nemecké vojsko, aby prišlo obnoviť poriadok a pokoj. Podľa oficiálnej verzie toto bol začiatok Slovenského národného povstania – SNP...
Rozutekali sa aj partizánske skupiny... Až ku koncu r. 1944 sa znovu zgrupovali do bojaschopných skupín a prešli na spôsob partizánskeho boja. Prepadávali malé a izolované skupiny nemeckých vojakov, prerušovali dopravné a komunikačné linky, robili sabotážne a hlavne provokačné akcie... Aktivita partizánov prudko stúpla v posledných týždňoch vojny a rovnako prudko vzrástla aj nemecká pomstivosť. Prejavovala sa v brutálnych vyšetrovaniach, deportáciách a v masakrách civilného obyvateľstva, vypáleným slovenských horských dedín, ako napr. Baláže, Skýcov, Kalište – vypálené v marci 1945, niekoľko dní pred príchodom frontu.
Povstanie bolo a ešte dlho bude rozpornou udalosťou... Ale už teraz možno povedať, že nebolo „národným“, nebolo pohybom, do ktorého by sa bol ľud nadšene, dobrovoľne a masovo zapájal. Podľa svedectiev francúzskeho dôstojníka a vedúceho britskej vojenskej misie pospolitý ľud bol udalosťami prekvapený, prestrašený a staval sa k nim rezignovane a apaticky. Bol iba pasívnou obeťou v konflikte dvoch cudzích totalitných ideológii. Väčšina účastníkov bola do povstania zlákaná klamstvom, falošnými sľubmi, alebo zverbovaná výhražnými mobilizačnými vyhláškami.
Heslá ako Smrť nemeckým okupantom nezneli presvedčivo, pretože Nemcov pred povstaním na Slovensku nebolo a prišli k nám v dôsledku povstania. Ľudí nemohli nadchnúť výzvy ísť do boja za slobodné Česko-slovensko, pretože každý rozmýšľajúci človek vedel, že nijaká Č-SR nemôže nahradiť samostatnosť... Dnes už netreba presvedčovať, že povstanie pozbavilo národ jeho dôstojnosti, ale aj jeho samostatnosť a suverenitu... Ovocie povstania malo trpkú chuť aj pre svojich pripravovateľov a uskutočňovateľov. V priebehu niekoľkých rokov sa takmer všetky vedúce osobnosti toho sprisahania proti vlastnému štátu ocitli v žalároch, na šibenici, vo vyhnanstve a v nemilosti tých, ktorých priazeň si chceli získať. Qui legit intellegat (kto toto číta, nech sa nad tým zamyslí).
Vnuk, F. Sto päťdesiat rokov v živote národa. Slovensko v rokoch 1848 – 1993, s. 215 – 218.
