„Popri kardinálovi Petrovi Pázmáňovi k popredným postavám 17. storočia v Uhorsku patrí Juraj Selepčéni – Pohronec. Rodák zo Slepčian, syn pastiera na veľkostatku ostrihomskej kapituly, vďaka svojim mimoriadnym vlastnostiam dosiahol v cirkevnom i civilnom živote najvyššie hodnosti v Uhorsku: bol ostrihomským arcibiskupom – prímasom (1666 – 1685) a miesto kráľom (1670 – 1673)

... No bohatá bola aj jeho dušpastierska činnosť... Obrovské sumy obetoval na budovanie nových a na opravovanie zničených kostolov a fár po tureckých pustošeniach... Bol horlivým mariánskym ctiteľom. Na jeho popud cisár Ferdinand roku 1656 vyžiadal od všetkých činiteľov Trnavskej univerzity vyznanie viery v nepoškvrnené počatie Panny Márie. Z príležitosti mohutnej prehliadky cisárskeho vojska na pravom brehu Dunaja pri Bratislave (v máji 1683) mal svätú omšu a celú armádu poručil pod ochranu Panny Márie. (pred bitkou pri Viedni – pozn.)

Selepčéni mal slovenský pôvod a túto skutočnosť netajil. Vysoká šľachta ho podceňovala aj preto, že pochádzal z poddaného rodu a len neochotne prijímala jeho smernice. Nuž, Selepčéni dával prednosť zemanom a spoliehal sa na nich. Po tureckej vojne roku 1664 mnohých slovenských roľníkov povýšil do zemiankého stavu, aby v nich mal protiváhu proti šľachticom. V zmiešaných obciach podporoval slovenský živel. Tak v Trnave rozšíril kostol svätého Michala, v ktorom sa oddávna konali slovenské bohoslužby. Mnohí chudobní mladíci, najmä zo slovenského územia, stali sa kňazmi vďaka jeho štedrej pomoci. Ignác Ačády o ňom píše: „Súčasníci ho nechceli uznať za Maďara, prezývali ho Slovákom a Čechom.“

(Slovenská krv, Bratislava, 1942, ss. 458 – 459

Encyklopédia Slovenska, Bratislava, 1981, zv. 5, s. 674.

In: Vavrovič, J. Svetlá minulosti. Príspevok k dejinám Cirkvi na Slovensku, s. 21- 24)