Citácie z kníh
Dedičstvo otcov. Eseje na historické témy.
Naši slovenskí predkovia začínali prichádzať na územie dnešného Slovenska už koncom 5. storočia po Kristu. Jordanes, historik Gótov, píše o slovanských obyvateľoch na našom území v prvej polovici 6. storočia.
I keď presná poloha Samovej ríše nie je známa, archeologické výskumy lokalizujú jej centrum do priestoru juhozápadného Slovenska s okrajovými oblasťami siahajúcimi na juh od Dunaja, na južnú Moravu a do severovýchodnej časti Rakúska. Tu naši slovenskí predkovia v prvej polovici 7. storočia vystupujú ako samostatný geopolitický celok v styku s pokročilejšími národmi Európy a prijímajú prvých kresťanských misionárov (r. 630 benediktínsky mních Armand vstupuje na územie dnešného Slovenska ako prvý históriou zaregistrovaný misionár).
V celom tisícročí spolužitia v jednom štáte s Maďarmi sú iba dve obdobia, kedy sa naši susedia správali voči nám ozaj kruto a neľudsky: v prvej polovici 10. storočia a na prelome 19/20 storočia. Obe obdobia trvali asi po 50 rokov.
Feudálne Uhorsko národnostné spory prakticky nepoznalo. Úradnou rečou až do r. 1848 bola latinčina. Postavenie občana nezáviselo od toho, ako rečou rozprával, ale od toho, do ktorej spoločenskej triedy patril. Údelom poddaného ľudu („misera contribuens plebs“) bolo pracovať a platiť dane. Z jeho práce žila privilegovaná vrstva šľachty a vyššieho duchovenstva, ktorá vlastne až do konca 19. storočia predstavovala oficiálny uhorský národ („natio Hungarica“).
V tom istom čase, keď početní Slováci odchádzali na dolniaky, začínali prichádzať na Slovensko cez Karpaty Židia z Galície, ktorá sa stala čiastkou Rakúskej monarchie po prvom a treťom delení Poľska (r. 1772 a 1795). Kým v r. 1735 žilo v celom Uhorsku menej než 12.000 Židov ( z toho asi polovička na území Slovenska), v r. 1840 ich bolo 242.000 a v r. 1881 už 638.000 (z nich na Slovensku žilo 174.000).
Židovskí prisťahovalci boli postupom času prinútení k rečovej asimilácii. A tu sme svedkami smutného zjavu, totiž že Židia žijúci v slovenskom prostredí sa nehlásia k reči ľudu, uprostred ktorého žili, ale k reči našich utláčateľov. Pri sčítaní ľudu v r. 1910, 60 % Židov žijúcich na území 15 slovenských stolíc (Bratislava, Nitra, Trenčín, Turiec, Tekov, Hont, Zvolen, Liptov, Šariš, Orava, Novohrad, Gemer, Spiš, Abauj-Turňa a Zemplín) uviedlo ako svoju dorozumievaciu reč maďarčinu, 37 % uviedlo nemčinu a len 2.8% sa prihlásilo k slovenčine. A ako o tom svedčia súčasné novinárske články, časopisecké úvahy a slovenská beletria z obdobia pred I. svetovou vojnou, Židia nielen že dosiahli veľký vplyv v hospodárskom, finančnom a komerčnom dianí na Slovensku, ale boli aj aktívnymi a horlivými nástrojmi násilnej maďarizácie.
Od konca 19. storočia do vypuknutia I. svetovej vojny zachvátila Slovensko vlna vysťahovalectva do Spojených štátov amerických. V niektorých oblastiach Slovenska, hlavne na východe, dosiahlo vysťahovalectvo priam masívne rozmery. Boli obce, kde často polovička dospelých mužov odišla do Ameriky, ako na to s výstrahou upozorňovalo cisársko- kráľovské ministerstvo vojny. Podľa konzervatívneho odhadu J. Svetoňa, v rokoch 1881 – 1914 sa zo Slovenska vysťahovalo asi 650.000 osôb, z ktorých vyše 500.000 odišlo „do Ameriky“. Mnohí z nich sa vrátili, ale väčšina sa usadila v Amerike natrvalo, takže na začiatku 20. storočia takmer štvrtina slovenského obyvateľstva žila v Spojených štátoch. A pretože gravitovalo do priemyselných stredísk, došlo k takej bizarnej situácii, že najväčšie sústredenie slovenského obyvateľstva nebolo v Bratislave, B. Štiavnici, Nitre alebo Trenčíne, ale v Clevelande, Pittsburghu a Chicagu.
Nevieme, koľko Slovákov žilo na území Slovenska, keď sa ono dostalo pod svätoštefanskú korunu. Vieme však, že pred rozpadom mnohonárodnostného Uhorska Slováci boli početne jedným z najmenších slovanských národov a prehrávali zápas o národné prežitie. Iba prvá svetová vojna zvrátila tento odnárodňovací proces.
Na území Slovenska, ktoré sa v r. 1918 odpútalo od Uhorska, aby vytvorilo spoločný štát s bratským národom českým, žilo – podľa uhorskej štatistiky z r. 1910 – 2, 925.251 obyvateľov, z toho 1, 686.696 Slovákov (57.66 %), 7.523 Čechov (0.26 %), 893.586 Maďarov (30.55 %), 196.942 Nemcov (6.73 %), 97. 051 Rusínov (3.32 %), 2.841 Chorvátov (0. 10%), 1. 908 Rumunov (0. 06 %) a 38. 704 iných (1. 23 %).“
Literatúra:
Vnuk, František. Dedičstvo otcov. Eseje na historické témy. Toronto - Bratislava : Kruh priateľov boja za samostatnosť Slovenska, 1991, s. 9 – 17.
