BOJE S TURKAMI A DÔLEŽITOSŤ SLOVENSKA PRI OBRANE EURÓPY
Porážka pri Moháči a nasledujúca občianska vojna či zápas o uhorskú korunu ukázali, že uhorská vládnuca trieda nielenže nemala koncepciu protitureckej obrany, ale jej príslušníci sa dokonca snažili využiť chaotickú situáciu vo vlastný prospech a na obohatenie, ako o tom svedčia časté prestupy na habsburskú alebo sedmohradskú stranu. Dovtedy vzdialený nepriateľ z južných hraníc dostal pre obyvateľov dnešného Slovenska konkrétnu podobu pri bezuzdnom pustošení roku 1530 v čase bojov nájazdov po páde Budína (1541) a Ostrihoma (1543).
Obsadenie uhorskej nížiny Turkami spôsobilo hromadný útek šľachty a meštianstva na slobodné územie uhorského kráľovstva, na Slovensko.
Slovensko sa po premene Sedmohradska na vazalské kniežatstvo Osmanskej ríše stalo centrom uhorského štátu. Sem sa presťahovali všetky dôležité uhorské úrady, ústredné, správne, kultúrne a cirkevné inštitúcie. Bratislava sa stala miestom konania uhorských snemov a korunovácií uhorských kráľov a Trnava sídlom ostrihomského arcibiskupstva. To malo pre obyvateľov Slovenska aj svoje kladné stránky, najmä pre rozvoj slovenskej národnosti. Príliv maďarskej šľachty na toto územie znamenal na jednej strane pomaďarčenie stoličného života, ale na druhej strane prispel za veľkej účasti slovenskej národnosti k oslabeniu postavenia nemeckého patriciátu v mestách.
Protiturecká obrana po páde Budína 1541, ale aj počas ďalších tureckých výbojov v prvej polovici päťdesiatich rokov 16. storočia bola komplikovaná nedostatočnou stabilitou pomerov. Obrana územia dnešného Slovenska bola pre viedenský dvor dôležitá z viacerých dôvodov. Západné Slovensko bolo predmostím útoku na Viedeň a do krajín českého kráľovstva. Strategický a hospodársky význam stredoslovenských banských miest a tým aj ich širokého okolia ani netreba osobitne zdôrazňovať. Východné Slovensko s Košicami hralo významnú úlohu v zápase o východo uhorské územia so Sedmohradskom, podporovaným Osmanskou ríšou. Južné a juhovýchodné Slovensko sa v päťdesiatich rokoch 16. storočia stalo časťou pohraničného územia oddeľujúceho Osmanskú ríšu a zvyšok uhorského kráľovstva. Toto pomedzie rozprestierajúce sa obrovským oblúkom od Jadranského mora po Sedmohradsko nebol ani tak javiskom veľkých vojen, ako skôr svedkom menších-väčších, no zato takmer každodenných šarvátok, častého pustošenia, pravidelného odvliekania ľudí do zajatia a ďalších výčinov. Pravda, nevyhlo sa ani veľkým vojnám (napríklad v rokoch 1593-1606, 1663-1664 a 1683-1699), ktoré vzbudzovali pozornosť celej vtedajšej Európy.
Habsburgovci sa usilovali zahatať ďalší postup Turkov reťazou opevnených hradov, miest a obranných zariadení, napríklad vartoviek, teda signalizačných veží, predsunutých stráží a podobne. Náklady na tento obranný systém však boli také vysoké, že Uhorsko, lepšie povedané jeho zvyšky, vládali kryť ledva tretinu týchto výdavkov. Dve tretiny sa museli hradiť z daní rakúskych krajín a českého kráľovstva, z peňazí, ktoré poskytovalo Nemecko, z príležitostných pôžičiek alebo účelových darov ďalších panovníckych dvorov či krajín. Na bezprostrednej obrane hraníc sa však zúčastňovalo prevažne domáce obyvateľstvo – Slováci, Maďari, Nemci. Pravda, so zreteľom na význam hranice pre bezpečnosť habsburskej monarchie a niekedy aj z politických príčin a v záujme obrany sa najímali žoldnieri z celej Európy, Nemci, Taliani, Valóni, Francúzi i Španieli.
Južné Slovensko sa stalo v päťdesiatich rokoch 16. storočia pohraničím, resp. – aby sme použili dobový výraz – „pomedzím“ medzi Osmanskou ríšou a kráľovským Uhorskom. Po neúspechoch obrany na začiatku tureckej expanzie sa hranica v druhej polovici šesťdesiatich rokov stabilizovala zásluhou väčšej pozornosti centrálnych orgánov (vytvorenie hlavných kapitanátov), využitím finančných prostriedkov všetkých krajín habsburského súštátia a i ríše a do istej miery aj kvalitou vojska a jeho veliteľského zboru. Do konca storočia sa tureckým oddielom už nepodarilo obsadiť významnejšou pevnosť na juhoslovenskom pohraničím.
Hranicu medzi Osmanskou ríšou a kráľovským územím nemožno chápať v modernom zmysle slova. Obranný systém zložený z hradov, opevnených miest, dedín a ďalších obranných zaradení na oboch stranách nedokázal zabrániť pustošivým vpádom, či už tureckým alebo domácich oddielov na územie nepriateľa. Okrem toho táto hranica nebola vôbec medzou medzi feudálnymi držbami osmanského a uhorského štátu.
Z knihy od R. Šandorfiho, Buďme hrdí na dejiny Slovákov, str. 44 – 46.
