Dňa 27. augusta 1652 sa pri Veľkých Vozokanoch neďaleko Zlatých Moraviec odohrala krvavý boj medzi kresťanskými oddielmi a Turkami. Spolu asi 1 300 uhorských bojovníkov, mnohí z nich Slovákov sa na tunajších pahorkoch zrazilo s viac ako štvortisícovým tureckým oddielom.
Napriek početnej prevahe Turci utrpeli ťažkú porážku, padlo ich tu vyše 800, medzi nimi šesť begov a traja agovia. Kresťanské vojsko stratilo len 48 mužov. Zahynuli tu však štyria príslušníci popredného magnátskeho rodu Esterháziovcov, v maď. Es(z)terházy, v nem. Esterházy.
Vozokanská zrážka mala vojenský aj symbolický význam. Potvrdila prevahu kresťanských zbraní. Zároveň bola dôkazom veľkého odhodlania obrancov. Slováci i Maďari bojovali bok po boku, aby chránili domovinu a z tureckých rúk vyslobodili zajatých poddaných. Ako prišlo k tejto bitke, ktorej výročie si naša verejnosť každoročne pripomína?
Uhorsko aj ako súčasť habsburskej stredoeurópskej ríše dlhé desaťročia ťahalo za kratší koniec. Turci sa v priebehu 16. storočia zmocnili tretiny kráľovstva aj s niekdajším hlavným mestom Budínom. Sedmohradsko a časť území na severovýchode sa oddelili od Uhorska. Takzvané Habsburské alebo Kráľovské Uhorsko sa obmedzilo na Slovensko, kraje na hraniciach s Rakúskom a časti Chorvátska. Pätnásťročná vojna Habsburgovcov s osmanskou mocou sa roku 1606 skončila Žitavským mierom, ktorý nepriniesol želateľný výsledok. Turci si podržali väčšinu hradov a pevností, ktorých sa zmocnili v predchádzajúcich desaťročiach.
Mier nenastolil skutočný pokoj. Výpravy jednej i druhej strany s oddielom neprevyšujúcim päťtisíc ozbrojencov bez ťažkého delostrelectva a obliehania kľúčových pevností sa nepovažovali za porušenie mieru. A tak drobná vojna v znamení plienenia a vpádov na slovenské územie pokračovala. V 1. polovici 17. storočia bol Žitavský mier dvakrát predĺžený, čo vyhovovalo obom stranám. Habsburgovci mali sily viazané vo veľkom európskom konflikte, neskôr nazvanom 30-ročná vojna. Osmanská ríša prežívala krízu spôsobenú oslabením ústrednej moci, korupciou a administratívnym chaosom.
To však neznamenalo pokles lúpežných vpádov, skôr naopak. Tureckí velitelia pohraničných pevností potrebovali korisťou uspokojiť svojich bojovníkov. Vypaľovanie dedín, odvliekanie obyvateľov do otroctva, odháňanie dobytka z oblastí aj desiatky kilometrov vzdialených od území ovládaných Turkami patrili k častým javom v tomto období. V prípade tureckého vpádu sa obyvateľstvo rozutekalo a ukrylo sa v lesoch a na opevnených miestach, aby si aspoň zachovalo holý život. V nejednom prípade Turci zožali a vymlátili dozrievajúce obilie na opustených poliach, a tak sedliaci v zime hladovali a zomierali. Koncom štyridsiatych rokov 17. storočia osmanský tlak na Tekovskú a severnejšie časti Nitrianskej stolice silnel, lebo tu bolo ešte čo ulúpiť. Turci využívali doliny v pohorí Vtáčnik a Tribeč, cez ktoré dokázali rýchlo prekĺznuť a nečakane udrieť na slovenské kraje. V lete roku 1647 vypálili Novú Baňu a tiahli k Žarnovici. V tamojšom kaštieli sa aj so svojou manželkou zdržiaval Žigmund Dóci (Dóczi/Dóczy), držiteľ pohronských panstiev Revište a Šášov. Pre chorobu nedokázal vzdorovať presile a vzdal sa, Turci odvliekli jeho manželku, ale ťažko chorý Dóci nezniesol odlúčenie a požiadal ich, aby ho zbavili trápenia. A tak ho 4. augusta 1647 na žarnovickom námestí sťali. Následne vyplienili celý kraj až po Tekovský svätý Kríž (Žiar).
V septembri veľký turecký oddiel napadol Krupinčanov pri práci na poli, niekoľkých Turci zabili a 40 odvliekli do zajatia. O rok neskôr iný oddiel rabujúcich Turkov na ceste neďaleko Tekovského sv. Kríža prepadol sprievod ostrihomského arcibiskupa Juraja Lipaja. Len vďaka rýchlym koňom nepadol uhorský prímas do rúk Turkov, iba jeho batožina.
V auguste 1649 Turci napadli Topoľčianky, mestečko podpálili a vyše 100 osôb aj s richtárom zajali. V marci 1651 budínsky aga Ali hrozil Ľubietovej a okolitým dedinám vyplienením, ak mu nepošlú dary a peniaze. To zároveň dokazuje, do akej vzdialenosti si Turci trúfali podniknúť trestnú výpravu. V polovici augusta 1652 sa asi 4 a pol tisíc Turkov vedených ostrihomským begom Mustafom vydalo na ďalšiu lúpežnú výpravu. Prekĺzli popri novozámockej pevnosti a postupovali údolím Žitavy k horám. Cez Tribeč a Vtáčnik prenikli k Oslanom, kde vyrabovali niekoľko dedín. Zanechajúc za sebou spúšť a obťažkaní korisťou ženúc pred sebou asi dve stovky zajatých sa vracali za Dunaj. Doposiaľ sa im nik neodvážil postaviť do cesty.
Preddunajský kapitán a veliteľ Nových Zámkov Adam Forgáč vedel o tureckom pustošení, ale nemal dostatok vojakov, aby sa im mohol postaviť v poli. Podarilo sa mu zaistiť ďalšie posily z Vrábľov, Levíc, Ďarmôt ba i z Pápy a aj kompániu nemeckých mušketierov.
Neďaleko Veľkých Vozokan asi 1300 kresťanských vojakov skrížilo Turkom cestu. Do boja zasiahli aj sedliacke milície, ktoré postavili vozovú hradbu, aby sa menej početné naše vojsko mohlo ľahšie brániť. Prvé šarvátky sa odohrali popoludní 26. augusta, keď niekoľko uhorských oddielov napadlo turecký tábor neďaleko Tesár, ale neuspeli. Na druhý deň Turci viackrát udreli na vozovú hradbu, ale boli odrazení. Popoludní 27. augusta na rozkaz Adama Forgáča hradbu otvorili a elitné jednotky kráľovského vojska zaútočili na kolísajúcich Turkov. Útok bol úspešný a turecké oddiely sa rozpŕchli do okolia masakrovaní uhorskými husármi, nemeckými mušketiermi a domácimi ozbrojencami. Podľa dobových správ asi 800 Turkov zaplatilo životmi za lúpežnú výpravu. Dve stovky zajatých obyvateľov vlečených Turkami do otroctva a množstvo dobytka sa podarilo oslobodiť. Na víťazstve kresťanských zbraní mali veľký podiel aj príslušníci sedliackej milície, ktorých narýchlo zmobilizovali v šestnástich slovenských dedinách ležiacich na úpätí Tribeča.
Túto milíciu alebo domobranu história pozná pod názvom sedliacka stolica. Už v prvej polovici 16. storočia si poddaní zriaďovali improvizované oddiely. Zadovážili si zbroj a cvičili sa v bojovom umení v osobitných vojenských táboroch. V pokojnejšom čase sa venovali roľníctvu, kupectvu alebo remeslu, keď však ich kraje ohrozili Turci alebo aj zbojníci, boli povinní vziať zbraň, sformovať oddiely a spoločne čeliť nepriateľovi. Príslušníci sedliackej milície boli registrovaní do osobitného registra nazývaného „Zápis“. Aj v maďarských stoliciach vznikali roľnícke milície a svojich príslušníkov po slovenskom vzore evidovali v knihe pod názvom „Zápisz“. Sedliacke oddiely viazané prísnou regulou mnohokrát osvedčili svoju bojaschopnosť podobne, ako tomu bolo aj v tejto bitke. Víťazstvo pri Veľkých Vozokanoch však nebolo dosiahnuté bez bolestných strát aj na našej kresťanskej strane.
Padli však štyria mladí príslušníci magnátskeho rodu Esterháziovcov: Ladislav (1626 – 1652), syn pred časom zomrelého palatína Mikuláša Esterháziho, veliteľ posádky v Pápe. Zahynul pri pokuse oslobodiť zajatých kresťanov z tureckého tábora. Pri Vozokanoch položil život aj jeho bratranec František Esterházi (1616 – 1652), kapitán pevnosti v Ďarmotách, syn Pavla Esterházyho. V boji položili život aj ich dvaja bratranci Tomáš (1625 – 1652) a Gašpar (1628 – 1652), obaja synovia Daniela Esterháziho, rodáci z Beckova. Tomáš bol vicekapitánom Levickej pevnosti a Gašpar sa už v mladom veku stal nositeľom prestížneho rádu zlatej ostrohy. Dva mesiace po bitke za veľkej účasti ľudu a množstva trúchliacich hostí všetkých štyroch hrdinov pochovali do rodinnej hrobky v Kostole sv. Jána Krstiteľa v Trnave.
Po sérii ničivých osmanských nájazdov na Pohronie a Ponitrie uhorský snem roku 1655 nariadil, že doliny a hrebene Tribečských hôr a pohoria Vtáčnik musia strážiť osobitné vojenské oddiely kráľovského vojska. Prešlo osem desaťročí od bitky a ostrihomský veľprepošt, neskôr nitriansky biskup, potomok slávnych hrdinov Imrich Esterházi dal na mieste bitky postaviť pomník. Bol to prvý pamätník na historickú udalosť v krajine. Počas osláv takzvaného tisícročia zaujatia vlasti roku 1896 za finančné prostriedky poskytnuté Esterháziovcami, ktorí patrili k najbohatším rodinám v Uhorsku, pribudol na podstavci pamätníka veľký bronzový lev, nesúci latinský nápis:
Zastav sa pútnik a čítaj. V tomto poli v jeden deň boli zabití štyria neporaziteľní hrdinovia z jednej rodiny. Ladislav II., František VI., Tomáš II., a Gašpar Esterházi. Pamätník tejto nezabudnuteľnej zmužilosti z vďačnosti nechal postaviť veľprepošt ostrihomskej kapituly.
Nápis pokračuje aj údajmi o bitke:
Roku 1652 na tomto Veľkovozokanskom poli v boji medzi 1300 kresťanmi a 4000 Turkami boli zabití títo štyria Esterháziovci. Spomedzi kresťanov zabitých bolo 48, Turkov však 800. Pri tejto udalosti bolo oslobodených 150 Turkami zajatých, ktorí sa k svojim navrátili.
Jeden zo zriedkavých pamätníkov na krvavé boje s Turkami v pokoji prežil dve svetové vojny aj všetky turbulentné udalosti 20. storočia. V našich časoch však poltonová bronzová socha leva sa stala veľkým lákadlom. Na jeseň 2013 sa ho pokúsili ukradnúť. Vzhľadom na veľkú váhu ho v nočnom čase rozpílili, ale hanebný čin nedokonali a zmizli v nočnej tme. Po zreštaurovaní leva vrátili na pôvodné miesto. Treba len dúfať, že tam ostane už navždy.
V sobotu 26. augusta sa uskutoční slávnostný program k výročiu bitky pri Vozokanoch, všetky informácie nájdete tu.
Rubrika Hyde park slúži ako priestor pre publikovanie názorov, postojov a tém osobností z rôznych oblastí života a diania v spoločnosti. Texty nevyjadrujú názor redakcie.
Zdroj: standard.sk
