Augustové povstanie
(od Dr. Jána Mikulu z knihy Cesta života tŕnistá, str. 36 – 39)
V druhý deň povstania večer prišiel do môjho bytu môj dávny priateľ Karol (osobný priateľ dr. Husáka) s tým, aby som sa nasledujúceho dňa večer pobral i s rodinou do Banskej Bystrice, sídla povstania. O prepravu sa mi postarajú. Nič odo mňa nechcú, iba povedať do rádia len dva alebo tri prejavy k slovenským robotníkom na výzvu do povstania. V Bratislave vraj budú tuhé boje pri ústupe nemeckej armády. Bezpečnejšie bude vraj už zavčasu byť na strane víťazov.
Pre mňa Slovenský štát bol realizovaním politických túžob už od študentských čias. Nielen pre mňa, ale pre celú moju generáciu. Pracovali sme za to, aby sa na Slovensku Slovák stal pánom.
V tomto duchu som za päť rokov oduševnene pracoval a nadšene rečnil po celom Slovensku a teraz z Banskej Bystrice hovoriť pravý opak? To nemôžem, nie, i keby hneď išlo o záchranu môjho života. „Karol,“ hovorím priateľovi, „a ktože ti garantuje, ako to ešte všetko dopadne. Nemci, i keď prehrávajú vojnu a ustupujú, sú vojensky ešte dosť silní likvidovať akékoľvek povstanie na Slovensku. Som osobne presvedčený, že sni Sovieti nemajú záujem na tom, aby im niekto polievku miešal. Vidíš, ako dopadlo v Poľsku varšavské povstanie!
Chceš vedieť úprimne moju osobnú mienku o povstaní, Karolko môj? (Po vojne bol prezidiálnym šéfom u dr. Husáka a neskoršie rektorom univerzity v Bratislave.) Slovenský národ nepotrebuje povstanie. Slovensko potrebuje vybŕdnuť z tejto vojny, ktorá sa už končí, s čo najmenšími stratami na životoch a najmenšími hospodárskymi škodami. To bolo zmyslom našej politickej práce cez celú vojnu a hlavne teraz ku koncu vojny. Salus patriae, suprema lex! Karol môj, komu u nás treba povstanie? Tým ľudom, ktorým ide o uchvátenie politickej a vojenskej moci na Slovensku v obnovenej Benešovej Československej republike. Komunisti a čechoslováci, tí potrebujú povstanie. Ja nepatrím ani k jedným, ani k druhým. Zato nemám v povstaní čo hľadať!
A ešte niečo ti poviem, Karol. Keby som ja bol teraz prezidentom, povstanie by nebolo. Ostane skoro neuveriteľný prípad v histórii štátov, že bol taký Slovenský štát, v ktorom ľudia, ktorí organizovali v kritických chvíľach vojny úklady proti štátnej samostatnosti, voľne sa radili, voľne chodili po Bratislave až do posledného dňa povstania, hoci sa o všetkom úradne vedelo. V týchto kritických chvíľach, keď treba naozaj pevnej ruky, na mieste prezidenta sedí katolícky kňaz, plný milosrdenstva k blížnemu i k nepriateľovi. Aj Kristus robil v jeruzalemskom chráme poriadok korbáčom. A náš prezident nedajbože vziať korbáč do ruky. Karol, keby dneska týchto desať-pätnásť organizátorov povstania sedelo už aspoň dva týždne vo väznici krajského súdu v Bratislave, kto by robil povstanie?!“
Vláda si vypúšťala z rúk iniciatívu a to bola veľká chyba. Mala v rukách vojenskú, politickú i hospodársku moc a hlavne celý národ za sebou.
Na túto blahovoľnú ľahostajnosť doplatil životom môj dobrý priateľ, šéf bezpečnosti Slovenského štátu dr. Beňuška, ktorého po povstaní zatvorilo nemecké gestapo a odvlieklo do koncentráku v Nemecku, činiac ho zodpovedným za nedostatočné bezpečnostné opatrenia pred povstaním! Takisto zahynul v Nemecku aj môj dobrý priateľ, bývalý hlavný veliteľ Hlinkovej gardy dr. Galan, ako aj najlepší slovenský generál Malár a mnohí iní. Neslýchaná irónia!
Ani jednému komunistovi, ani čechoslovákovi, čo chystali obnovu Česko-slovenskej republiky a zánik Slovenského štátu, sa ani vlas na hlave neskrivil. Boli pod ochranou Slovenského štátu!
V nasledujúci večer odišiel do povstania i minister národnej obrany Slovenského štátu generál Čatloš, s ktorým som ešte v raňajších hodinách hovoril v predsieni u prezidenta.
Môj priateľ Karol odišiel neskoro v noci s prázdnymi rukami. „Jano,“ hovorí s výčitkou, „toto svoje rozhodnutie veľmi obanuješ. Nevieš, aké časy idú!“ „Práve zato,“ hovorím, „ja sa spolieham len na Pána Boha!“
A povstanie dopadlo, ako som predvídal. Nemci dvoma divíziami urobili za necelý mesiac koniec tomuto neslýchanému, nezodpovednému a neuveriteľnému dobrodružstvu. Tých niekoľko mesiacov od povstania do skončenia vojny sa vlieklo slimačím krokom. Bez nálady, v absolútnej neistote. Rodina bola evakuovaná v Trenčianskych Tepliciach. Cítili sme sa v Bratislave ako siroty.
Predfrontová nervozita, stiesnená nálada. Nikto nevedel, ako, kde, a či vôbec prežijeme front. Mnoho priateľov sa chystalo na odchod do zahraničia.
Kedysi koncom marca, to už Červená armáda bola kdesi blízko Košíc, či už z akéhosi prieku či zanovitosti, ale najskôr dať zadosťučinenie svojej doterajšej práci, šiel som si zarečniť do našej najväčšej zbrojovky v Dubnici, k niekoľko tisíc robotníkom. Hovoril som o mravných, národných a hospodárskych škodách povstania. O tom, ako sa majú správať slovenskí robotníci v slovenských fabrikách bez ohľadu na to, aký politický systém príde. Potlesku nebolo konca-kraja a mňa dojali k slzám. Tak sa správali naši robotníci ku mne vtedy, keď už koniec slovenskej samostatnosti bol predo dvermi, na mojej poslednej schôdzi, pri poslednej reči! Ostatne naveky historickou pravdou, že národne uvedomelé slovenské pracujúce vrstvy neboli nikdy proti štátnej samostatnosti.
V nasledujúci týždeň som mal ešte dojímavú, poslednú audienciu u prezidenta. Vláda na čele s prezidentom sa chystala na odchod do zahraničia. „No a vy neodchádzate s nami?“ „Pán prezident,“ hovorím s dojatím, „cítim v sebe dosť duševnej sily a sebavedomia stať si pred národný súd a obhajovať to, čomu som od študentských rokov žil a za čo som pracoval. Ale cítim, že nemám dosť sily a duševnej odvahy zanechať tuná príbuzenstvo, rodinu, rodnú zem a všetko, čo mi je drahé a sväté. Odísť do cudziny, do neznáma a kto vie na ako dlho?“ Čosi ako vnútorný hlas vzdoru a zanovitosti ozval sa vo mne: „Nechoď, čo máš utekať, pred kým a začo? Prečo? Tu ostaň a nedaj sa, bojuj!“
Odišiel som z audiencie so slzami v očiach. Tak som mal rád prezidenta Tisu ako vlastného otca. Viacej sme sa nikdy nevideli! Ja som ostal doma, neemigroval som.
A mal som aj iný praktický dôvod, prečo som nechcel emigrovať. Bol som členom 5-člennej komisie na prípravu evakuácie vlády pri prechode frontu. Hneď na prvých poradách ma prekvapila úplne senzačná správa, myslím vážne propagovaná dr. Ďurčanským, že i po porážke Nemecka vojna bude pokračovať ďalej a von sa nepôjde na dlhšie ako na tri-štyri mesiace. To je vraj zaručená správa o armáde amerického generála Pattona, ktorého armáda postupuje smerom na Česko-Slovensko.
V tých časoch sme už zo zahraničného rozhlasu čosi počuli o bezpodmienečnej kapitulácii Nemecka, o rozdelení záujmových sfér bojujúcich veľmocí. Mňa počas jednej návštevy v mojom byte do neskorých raňajších hodín presviedčal môj priateľ dr. Ďurčanský, aký som sprostý, že sa nedám nahovoriť odísť na štyri mesiace do zahraničia a prísť s Amerikánmi nazad. Že som nevyliečiteľný defetista. O šesť rokov, keď ma navštívil na farme v Kanade, som mu tento rozhovor pripomenul. Na základe takýchto správ veliteľ Hlinkovej mládeže žiadal evakuovať niekoľko tisíc mladých a veliteľ Hlinkovej gardy niekoľko tisíc gardistov, s ktorými sa o niekoľko mesiacov mali vrátiť robiť na Slovensku poriadok. Vôbec nič o finančnom zaistení emigrácie, o možnostiach pobytu a ochrany v Nemecku, o nejakom kontakte s Amerikou atď.
Ja som bol šokovaný optimizmom členov komisie, oni zas boli znechutení mojím „defetizmom“. Po niekoľkých poradách som sa vzdal tejto bezúčelnej funkcie a zariadil som sa podľa svojho. Miesto prípravy evakuácie odcestoval som s rodinou do Trenčianskych Teplíc. Tam som ubytoval ženu a deti pre prípad evakuácie Bratislavy pred príchodom fronty. „Mohol si aspoň nejaké veci so sebou doniesť,“ hovorí žena. „Všetko máme v Bratislave, sme tuná len ako na „weekend“. „Máme ešte času,“ hovorím, „pôjdem na budúci týždeň naspäť a všetko donesiem autom so sebou okrem nábytku.“
Udalosti sa valili ako povodeň. Nerátal som vôbec, že o dva týždne nebude možné ísť do Bratislavy. Prežili sme dlhé dva týždne neistoty a očakávania, čo bude ďalej.
