*23.10.1741 Varín – †12.12.1812 Nitra
(210. výročie úmrtia)
autorka: Mgr. Martina Matečková, Dom Matice slovenskej Košice
Ondrej Mesároš bol jednou z najvýraznejších postáv bernolákovského hnutia, právom označovaný za „otca bernolákovcov“, náboženský spisovateľ, prekladateľ, cirkevný hodnostár a osvetový pracovník.
Narodil sa v roľníckej rodine otcovi Jurajovi a matke Zuzane 23.10.1741 v obci Varín, ktorá dala slovenskému národu aj rímskokatolíckeho kňaza Jozefa Martinčeka. Ľudovú školu vychodil v rodnom Varíne, gymnázium absolvoval v Žiline. Od roku 1762 študuje filozofiu a teológiu v Nitre. V roku 1768 je vysvätený za kňaza. Vo funkcii kaplána pôsobí najprv v Bánovciach nad Bebravou a od roku 1770 v Trenčíne. V roku 1771 sa ako tridsaťročný stáva farárom novozaloženej rozsiahlej a ľudnatej fary v Hornej Súči. Od roku 1774 je farárom v Soblahove. Svojimi schopnosťami, učenosťou a pracovitosťou upozornil na seba nadriadené cirkevné úrady i spoločnosť svetského verejného života. Najdlhšie pôsobil v Dubnici nad Váhom v rokoch 1776-1803, kde bol dosadený pričinením grófa Jána Baptistu Ilešháziho, trenčianského a liptovského župana. V Dubnici nad Váhom sa formovali a rozvíjali jeho vzťahy s bernolákovcami v bratislavskom generálnom seminári. Kostol Sv. Jakuba zariaďuje vybavením, zabezpečí preň monštranciu, hlavný oltár, organ, zveľaďuje faru. Rodina Ilešháziovcov je mu v jeho činnosti pre cirkev a národ nápomocná.
Gróf Ilešházi v rámci Slovenského učeného tovarišstva podporoval slovenské preklady a vydávanie kníh. Rovnako poskytoval pomoc školám a vzdelávacím inštitúciám.
Na základe svojich cirkevných zásluh bol Mesároš menovaný za čestného kanonika, dekana ilavského dištriktu a diecézneho povereníka. V 1804 sa stal kanonikom Sídelnej kapituly v Nitre a trenčianskym arcidiakonom.
Cesta k spisovnému jazyku
V roku 1786 bratislavskí seminaristi zorganizovali listovú akciu (pozývacie listy národovcom). V listoch predkladali otázky, na ktoré majú adresáti odpovedať. Žiadali o radu pri úsilí o kodifikáciu spisovného jazyka a pri písaní Bernolákovej Dizertácie. Bernolák sám sa domnieval, že toto veľké dielo nemôžu začať bez toho, aby sa nezverili múdrym mužom, ktorí by odobrili ich vec. Činnosť bernolákovcov mala už v tom čase podporu v slovenskej spoločnosti a v predhovore Dizertácie sa uvádza, že uzákonenie spisovnej slovenčiny „bolo túžbou veľmi mnohých čitateľov slovenskej reči v Uhrách“.
Jeden z mnohých adresátov, ktorí vyjadrili podporu spisovnej slovenčine bol aj Ondrej Mesároš. Vo svojom liste z 5. augusta 1786 adresovanom Michalovi Kratochvílovi oceňuje snahu vysokoučených mužov „o vypestovanie nášho jazyka slovenského“. K tomu ich viedla „oddanosť k nášmu národu i k materinskému jazyku, vymáhala to úcta k svätosvätému náboženstvu“. Zdôrazňuje potrebu pestovania spisovného jazyka príkladom vyspelejších národov, ktoré „svoje jazyky akoby na vrchol slávy pozdvihli“. V liste je vyjadrená aj spoločná črta bernolákovského hnutia a to je oživovanie cyrilo-metodskej tradície, keď svoje dielo týkajúce sa spisovného jazyka venuje práve Sv. Cyrilovi a Metodovi.
O jeho hlbokom národnom cítení svedčí aj nasledujúca myšlienka z listu: „Nevďačný by bol zaiste k svojej vlasti, národu i k jazyku materinskému, kto by neprispel k tomuto dielu možnou účasťou. Ja zo svojej stránky čokoľvek len bude možné, rád a vďačne obetujem“.
Mesároš ako významný bernolákovec
Mesároš bol radcom aj samotnému Antonovi Bernolákovi a spoločne pracovali na formovaní spisovného jazyka. Radíme ho k významným a popredným členom Slovenského učeného tovarišstva, ktorého 230. výročie založenia si pripomíname v tomto roku. Sám má obrovskú zásluhu na získavaní nových členov pre Slovenské učené tovarišstvo a výrazný podiel na rozšírení bernolákovského hnutia na Strednom Považí. V rámci pobočných stánkov tovarišstva vo Veľkom Rovnom a Nitre podporoval kultúrne podujatia.
Mesároš bol zástancom povýšenia kultúrnej západoslovenčiny na spisovný jazyk slovenského národa. Svojim vlastným literárnym dielom Ondrej Mesároš napĺňal program Slovenského učeného tovarišstva, svojimi rečami, kázňami a prekladmi šíril a upevňoval bernolákovský spisovný jazyk a prispieval do studnice bernolákovskej duchovnej literatúry.
Smelo ho môžeme vyzdvihnúť na piedestál vedľa Antona Bernoláka a Juraja Fándlyho. K tejto slávnej dvojici ho radí aj bernolákovský básnik Jozef Valentini v diele Chwalospew o učeném slowenském Towarišstve s pobočného Stánku do Trnawy poslaní, ktoré prepracoval a sprístupnil Juraj Fándly.
Mesároša, Fándlyho, Bernoláka,
Práca nech pohne každého Slowáka,
Abi geden každí podla Spúsobu,
Dodáwal Kňižkám slovenskím Ozdobu.
Ti tré zaslúža Obraze kamenné,
Na nich nech sú gegích Mena písané,
K gegích wečitég Památki a Chváli,
Že slowenskím Kňižkám základ dávali…
Mesároš bol vynikajúcim rečníkom a kazateľom. Bol pozývaný všade tam, kde bolo potrebné jeho rečnícke umenie. Kázal pri slávnostných príležitostiach akými boli: primície kňazov, vysviacky kostolov, smútočné obrady, cirkevné sviatky, alebo iné verejné príležitosti. Nebál sa kázať po slovensky. Na pohrebe grófa Ilešháziho v roku 1799 predniesol svoju „trúchloreč“ po slovensky, na rozdiel od iných rečníkov, ktorí hovorili v latinčine a maďarčine. Aj to svedčí o jeho láske k materinskému jazyku a o prejave národného povedomia. Z hľadiska národnostného je pozoruhodné, že po slovensky predniesol aj reč 5.5.1801 pri vítaní vojska Trenčianskej stolice vracajúceho sa z vojny s francúzskym národom. Túto reč potom vydal po slovensky.
Čo sa týka jeho literárnej činnosti, písal homiletickú literatúru. Napísal vyše 40 kázni. Menšie kázne zozbieral Michal Rešetka a 18 z nich zaradil do svojich Kázní príhodných (dvojzväzkové dielo v spolupráci s Jurom Palkovičom).
Venoval sa prekladom náboženských spisov. V roku 1797 vyšiel v Trnave u Václava Jelínka preklad modlitebnej knižky Kresťanská katolícka z wiučowáním modlíca Kňiha Karl Heinrich Saitha, ktorá má 546 strán, o dva roky nato vyšlo druhé vydanie. Vydanie podporil gróf Ilešházi a stovky exemplárov dal rozdať medzi ľudí. Z nemčiny preložil Dom swatí, to jest život Tobiássow od Karola Latassa. Prvé vydanie vyšlo nákladom nitrianského biskupa Františka Fuchsa v počte 2000 výtlačkov. O popularite tohto diela svedčí aj, že vyšlo v piatich vydaniach (1799, 1801, 1807, 1894, 1896). V dubnickej farskej kronike popísal hrôzy Francúzskej revolúcie. Práve pre jeho literárnu a prekladateľskú činnosť si ho hlboko vážili a uznávali už jeho súčasníci.
Nezabudol ani na obec, v ktorej sa narodil. Pri požiari v roku 1783, ktorý zasiahol aj kostol, prispel na jeho opravu 300 zlatými. Vo Varíne zriadil špitál a sirotinec.
Zomiera 12.12.1813 v Nitre.
BAGIN, Anton: Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín: Portréty kňazov buditeľov, Bratislava: Univerzita Komenského Bratislava, 1994. BUTVIN, Jozef: Slovenské národno-zjednocovacie hnutie 1780-1848, Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1965. KOTVIN, Imrich: Bernolákovci, Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1948. Slovenský bibliografický slovník: Martin: Matica slovenská, 1990. Život a dielo Ondreja Meszároša. In: Varínčan, roč. XVIII, 2011, č. 11 s. 6. PAŠTEKA, Július a kol.:Lexikón katolíckych kňazských osobností Slovenska. Bratislava: LÚČ, 2000. RADVÁNI, Hadrián: Slovenské učené tovarišstvo, Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1992.
http://www.varin.fara.sk/wp-content/uploads/2021/03/kronika.pdf
Zdroj: https://matica.sk/ondrej-mesaros-stal-pri-zrode-spisovnej-slovenciny/
