Dňa 26. októbra 2024 si pripomíname polokrúhle jubileum významnej udalosti našich dejín: voľby prvého slovenského prezidenta…
Prezident 1. Slovenskej republiky vo svojej kancelárii
Jediný kandidát
Dr. Jozef Tiso bol jediným kandidátom na post prezidenta Slovenskej republiky. Nestalo sa tak náhodou, ani s pomocou vplyvnej moci zvonka – ako sme tomu svedkami napr. pri osobách sediacich na prezidentskom poste v posledných rokoch…
Tiso bol ústrednou postavou politickej drámy, ktorá sa odohrávala aj v našej krajine v jeseni 1938. V októbri 1938 sa stal historicky prvým slovenským premiérom – predsedom vlády Slovenskej krajiny, ešte v rámci Česko-Slovenska. Medzi Slovákmi si získal ohromnú podporu za svoju rolu v kritických marcových dňoch roka 1939, keď existencia Slovenska visela doslova na vlásku, keď hrozilo jeho „rozkrájanie“ medzi susedov. Preto keď 14. marca rozhodnutím poslancov Snemu Slovenskej krajiny vznikol Slovenský štát (od júla 1938 Slovenská republika), a Sidor bol nútený odísť do diplomacie, pokračoval Tiso vo funkcii premiéra. Vo vládnucej HSĽS sa vážne neuvažovalo o inom kandidátovi na najvyššiu funkciu v strane. Za predsedu HSĽS ho zvolil zjazd v Trenčíne 1. októbra. A bol aj jediným kandidátom na najvyšší post v republike.
Voľba 26. októbra
Pôvodne sa voľba plánovala na 1. výročie autonómie, 6. októbra 1939, čo sa však nestihlo, najmä z vonkajších príčin (najmä vojna s Poľskom), i vnútorných – zjazd HSĽS a voľba J. Tisa za predsedu strany. Napokon sa stanovil 26. október. Prezidenta volili poslanci Snemu SR, podmienkou bola 2/3 väčšina hlasov. Tiso bol zvolený hlasmi všetkých prítomných. Akt sa konal vo veľkej aule Slovenskej univerzity (dnes UK). Ako prezident prisahal na Boha, nie na politický režim, ani nesľuboval vernosť západným spojencom. Slávnosť prenášal Slovenský rozhlas, spoločnosť Nástup ho zachytila na filmový pás. Po voľbe sa viezol v koči ťahanom záprahom bielych koní. Zneli delostrelecké salvy. Na druhý deň celebroval ďakovnú sv. omšu trnavský biskup Michal Buzalka; paralelne sa konali aj evanjelické služby božie, ktoré viedol biskup záp. dištriktu Samuel Osuský.
Slovenská pošta vydala známku s portrétom J. Tisa, tiež príležitostnú poštovú pečiatku. Kremnická mincovňa vydala pamätnú medailu i pamätné odznaky. Výtvarník Štefan Bednár – mimochodom evanjelik a komunista – zas deň prezidentskej voľby zvečnil na niekoľkých pohľadniciach. Osobitný zákon definoval aj prezidentskú štandardu.
Pokiaľ ide o vonkajšiu stránku voľby, takpovediac v uliciach, dopadla nad očakávania dobre. Dojem z osláv, zachytený aj zahraničnými korešpondentmi, bol impozantný. Ohromný kus organizačnej práce spravili uniformované jednotky, či už z armády alebo Hlinkovej gardy. Do mesta sa hrnuli ľudia zo všetkých kútov vlasti. Hlavné mesto bolo nádherne vyzdobené a priam zaplavené slovenskými i autonomistickými zástavami a vlajočkami. (Dnes tu už slovenské vlajky nahrádzajú tie dúhové – symbol úchylností).
Pre Bratislavu bol 26. október 1939 jeden z najslávnejších dní v jej histórii.
Radosť Slovákov z voľby prezidenta bola spontánna. Videli v tom zavŕšenie „slovenskej revolúcie“, ktorá sa rozvíjala od jesene predošlého roka. Tešili sa z faktu, že po tisíc rokoch majú svojho vladára, človeka takpovediac svojej krvi, a navyše kňaza. Aj to prispelo k ohromnej úcte prezidenta medzi obyčajnými občanmi (badateľná aj na mnohých fotografiách).
Pohľadnica výtvarníka Štefana Bednára – neskôr komunistu
Prezident – bánovský farár
Ešte ako predseda vlády, kým sa nepresťahoval do Grasalkovičovho paláca, býval v jezuitskom kláštore. Zároveň si však plnil úlohy dekana-farára v Bánovciach n. Bebravou, čo si vyžadovalo pravidelné cestovanie. Každú sobotu sa presúval do Bánoviec, kde sa menil na „pána dekana“. Ako? Kým bol predsedom vlády, cestoval vlakom. Nie zvláštnym vozňom, s ochrankou ako dnes, ale obyčajným rýchlikom do Trenčína o odtiaľ s prestupom motorovým vlakom. A tak aj naspäť.
Keď sa stal prezidentom, štát mu pridelil auto so šoférom, no bez ochranky. Akurát pri prezidentskom paláci hliadkoval jeden policajt v civile. Cestou do Bánoviec sa bežne stávalo, že prezident prikázal šoférovi zastaviť a dal sa do reči s ľuďmi. Čo je ešte zaujímavejšie, bánovská fara sa stala neoficiálnym miestom audiencií. Ľudia z rôznych kútov Slovenska sem v sobotu prichádzali, vediac, že po večernej sv. omši ich prezident prijme si ich žiadosťami, krivdami či reklamáciami.
Mimochodom, išlo o veľmi zaujímavý jav. V štáte, ktorý sa dnes označuje za fašistický či totalitný si obávaný „diktátor“ nájde čas na osobné prijatie a vypočutie občanov. Neviem, koľkí z obyčajných ľudí mali to šťastie, aby ich za 35 rokov blahodarnej demokracie, („vlády ľudu“), prijala hlava štátu? Alebo aspoň premiér či minister?
Nuž, čítajme, porovnávajme, a ako sa dnes často vraví, kriticky uvažujme!
Zdroj:
https://www.zsi.sk/85-rokov-od-volby-prveho-prezidenta-slovenskej-republiky/
