Rodiskom bratov Konštantína a Metoda bol Solún (Thessalonike), po Konštantinopole druhé najväčšie a najvýznamnejšie mesto v Byzantskej ríši. Začiatkom 9. storočia sa v Solúne ale aj jeho okolí hovorilo nielen grécky, ale aj slovansky. Slovania sa tu usídlili už v 6. storočí. Z tohto niektorí usudzovali, že obaja bratia boli sčasti aj slovanskej národnosti. Grécky profesor Konštantín G. Bonis robil výskum ich rodokmeňa a dokázal, že obaja bratia boli Gréci. Tiež dokázal ich spríbuznenosť s rodinami významných gréckych osobností, akými boli sv. Teodor Studita, Jozef Hymnograf, cisárovna Teodora, patriarcha Fócius a ďalší. Ich matka Mária podľa spomenutého výskumu bola dcérou cisára Konštantína VI.
Solún mal na čele vojvodu (strategos) a zástupcom vojvodu bol drungarios. Otec sv. Konštantína Lev, hlboko veriaci muž zastával v solúnskej župe vysoký vojenský úrad drungária. Tento úrad bol zverovaný len spoľahlivým Grékom. Ich matka sa volala Mária. Konštantín bol najmladší zo siedmych detí. Narodil sa roku 827. Starosloviensky Život Konštantína, ne ktorého spracovaní mal zaiste podiel aj Metod, zachoval viacero zaujímavých údajov z jeho života.
Keď mal Konštantín asi štrnásť rokov, zomrel mu otec. Zodpovednosť za jeho ďalšie vzdelanie prevzal Theoktist, cisársky kancelár(logotét), ktorý bol v blízkom vzťahu k rodine. Logotét vo funkcii prvého ministra povolal nadaného mládenca v roku 842 alebo 843 na cisársku odbornú školu do Carihradu, aby sa tam vzdelával v tej istej škole, kde aj mladý cisár Michal III. (842-867). Konštantína už v mladom veku zaujala veda. V Carihrade mladý Konštantín ešte zažil roky posledného ikonoboreckého hnutia za cisára Teofila (829-842). Manželka cisára Teodora (842-856), ktorá vládla namiesto maloletého syna Michala III., ukončila ťažké obdobie ikonoborectva hneď po Teofilovej smrti, keď dala odstrániť patriarchu Jána VII. Gramatika a za patriarchu vymenovala pravoverného biskupa Metoda (843-846/847). Pri obnove cisárstva pravou rukou cisárovnej bol práve Theoktist. Život Kontantína opisuje cestu zo Solúna do Carihradu:“ Bože našich otcov a Pán milosrdenstva, ktorý si slovom a múdrosťou učinil všetko, človeka si stvoril, aby vládol nad stvorenstvom, Tebou povolaným k jestvovaniu, daj mi múdrosť z blízkosti Tvojich prestolov, aby som porozumel, aká je Tvoja vôľa a dosiahol spasenie.“ (ŽK III) Autor staroslovienskeho životopisu zaznačil zvláštnym snom aj to, ako si mladý Konštantín vyvolil najkrajšiu, rozprávkovou nádherou opradenú devu Sofiu – Múdrosť. (ŽK III.)
Po príchode do Carihradu sa dostal Konštantín na carihradskú vyššiu školu. Naučil sa gramatiku, potom ďalej pokračoval v učení. Študoval Homéra, geometriu, dialektiku a iné filozofické náuky u veľkého byzantského vzdelanca Fócia. Okrem toho aj aritmetiku, astronómiu, muziku a ostatné grécke umenia. Stal sa veľmi obľúbeným žiakom a priateľom neskoršieho carihradského patriarchu Fócia. Vzdelávanie u najvýznamnejších profesorov svojej doby viedlo k získaniu širokého humanitno-teologického vzdelania. Konštantín však nezanedbával ani štúdium teológie a sv. Písma. Pokračoval v štúdiu svojho obľúbeného autora sv. Gregora Naziánskeho sv. Jána Zlatoústeho a iných gréckych autorov. Tiež bol zaujatý mystickým dielom Dionýza Aeropagitu. Jeho vzťah k duchovnému životu a vyhýbaniu sa svetského ruchu vyjadril aj slovami:“ Poznávanie božských a ľudských vecí, nakoľko sa môže človek priblížiť k Bohu, učí človeka, že svojimi skutkami sa má stať podobným svojmu Stvoriteľovi.“ (ŽK IV) Tu prejavil aj svoju lásku k filozofii i teológii.
Konštantínova filozofia mala zjavný teologický ráz a mravné zameranie. Neskôr v dišpute s Chazarmi (861) ďalej rozvinul myšlienku o pravej múdrosti, o „sláve a bohatstve pradeda“ a poukázal na pôvodnú rajskú dôstojnosť Adamovu, čo sa mu stalo osobnou úlohou i poslaním.
Po ukončení štúdií na carihradskej vyššej škole prejavil sa Konštantín ako učenec so širokým rozhľadom i ako samostatný mysliteľ. Nadobudol cenné vedomosti z filozofie i teológie a vynikal vynikajúcimi tvorivými schopnosťami. Tu si aj vyslúžil čestný titul „filozof“, ktorý bol vzácny aj v byzantskej ríši.
Keď sa jeho skoro šesťročné štúdium v cisárskej škole chýlilo ku koncu, kancelár Theoktist v snahe získať ho pre štátnu službu, predložil Konštantínovi vábivú ponuku k sobášu s jeho nevlastnou dcérou. Konštantín bez zaváhania odvetil:“ To všetko je zaiste veľký dar, no pre tých, čo si to želajú. Pre mňa niet nič lepšie, ako učenie, s ktorým si chcem nazhromaždiť vedomosti a hľadať pradedovskú česť a bohatstvá.“ (ŽK IV).
Vo svojej odpovedi naznačuje, že pravú múdrosť chápe výlučne nábožensky. Neskôr v dišpute s Chazarmi ( r.861) ďalej rozvinul myšlienku o pravej múdrosti a poukázal na pôvodnú rajskú dôstojnosť Adamovu. Konštantín vo svojich filozofických úvahách nadväzoval na Sv. Písmo a na cirkevných otcov ( sv. Jána Zlatoústeho, a najmä sv. Gregora Naziánskeho). Tvoril však aj nové pohľady. Pred nastúpením do služby u patriarchu Ignáca (847-858) Konštantín bol asi v roku 849 vysvätený na diakona.
Konštantín spočiatku zastával úrad chartofylaxa (bibliotekára), t.j. patriarchovho tajomníka u patriarchu Ignáca (847-858). Zároveň bol knihovníkom a archivárom. Kňazské svätenie prijal pravdepodobne roku 850. V úrade chartofylaxa však nezostal dlho. Zriekol sa svojho vysokého úradu a odišiel do kláštora pri Bosporskej úžine. Jednou z príčin mohla byť aj jeho túžba odísť z rušného spôsobu života a venovať viac času súkromnému štúdiu. Ďalšou z príčin mohlo byť aj to, že patriarcha Ignác bol askétom, človekom vysokých morálnych kvalít, ale nežičil obnove starogréckeho klasického vzdelania, ktoré sa šírilo medzi vtedajšou byzantskou inteligenciou. A jej prívržencom bol aj Konštantín. Keď asi po šiestich mesiacoch hľadania našli Konštantína, Theofylakt mu ponúkol miesto profesora filozofie na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Po jeho menovaní cisárovnou Teodorou tak mohol Konštantín rozvíjať svoj veľký potenciál vedomostí priamo na jednej z najvyšších inštitúcii vzdelanosti.
Profesor Bagin sa zaoberá myšlienkou, ktorú zaznamenáva ŽK IV :“ …Konštantína uprosili prijať učiteľskú stolicu a učiť filozofiu tuzemcov i cudzincov so všetkou právomocou a zaopatrením.“ Viacerí komentátori význam týchto slov nevidia iba v možnosti vyučovať aj cudzincov v doslovnom význame, ale v Byzancii v časoch sv. Konštantína nazývali profánnu filozofiu „vonkajšou“ a kresťanskú filozofiu „vnútornou“. Život Klimenta bulharského tiež hovorí o sv. Konštantínovi:“ Cyril bol veľký vo vonkajšej filozofii, a ešte väčší vo vnútornej.“
Sv. Konštantín ako profesor filozofie na carihradskej univerzite mal teda veľký prehľad v gréckej profánnej filozofii, ale mimoriadne vynikol v kresťanskej filozofii. Jeho vynikajúca učenosť sa výrazne prejavila aj v rozličných dišputách. Tu sa ukázali aj jeho obdivuhodné schopnosti vyjadrovania a pohotovosti myslenia. Vo svojej prvej dišpute vynikajúco obhájil úctu ikon proti ikonoklastickému expatriarchovi Jánovi. (ŽK V) V dišpute s Arabmi obhajoval dogmatické otázky, týkajúce sa najmä tajomstva Svätej Trojice. Konštantínov súhlas ísť k Arabom zaznamenal životopisec takto:“ S radosťou idem pracovať za kresťanskú vieru. Veď čo mi je sladšie na tomto svete, ako žiť a umrieť za Svätú Trojicu.“ V tomto čase totiž arabský kalif Mutawakkil (847-861) so sídlom v Samare, požiadal byzantského cisára, aby vyslal k nemu posolstvo. Z Carihradu odišla misia asi v roku 851. Jej členom bol aj Konštantín. V staroslovienskom žití Konštantína (ŽK VI) je zaznamenané že Arabi usporiadali náboženskú dišputu s vyslanými členmi byzantskej misie v arabskej ríši. Cieľom tejto misie mohli byť aj záležitosti štátneho rázu, s úmyslom zmierniť prenasledovanie kresťanov v Arabskej ríši.
Život Konštatína (ŽK VI) zaznamenáva túto dišputu v dogmatickej rovine v tomto zázname:“ Náš Boh je ako hlbina morská…Vaše more je plytké…Kristus …do výšin vedie človeka. Nie div, že slabší ľudský um sa môže zapliesť v kresťanskej náuke V mohamedánskej sa nemá v čom pomýliť.“
Po ukončení misie medzi Arabmi Konštantín znova zaujal miesto profesora filozofie na Vysokej dvornej škole v Carihrade. Koncom roka 855 došlo však na cisárskom dvore k palácovému prevratu. Tieto udalosti mali iste vplyv aj na Konštantína a jeho ďalšiu činnosť. Opustil svoje profesorské miesto a uchýlil sa do samoty. Rozdal svoj majetok chudobným a venoval sa rozjímaniu a štúdiám. Po istom čase Konštantín prepustil svojho sluhu a odišiel na horu Olymp do kláštora, v ktorom žil aj jeho starší brat Metod. Podľa V. Vavřínka Konštantín nezložil rehoľné sľuby, ale žil tam iba ako oblát. Čoskoro po palácovom prevrate nastal prevrat aj na patriarchálnom stolci. Patriarchu Ignáca, Bardosovho odporcu, zosadili roku 858 na jeho miesto nastúpil Fócius. (858-867) Keďže Fócius bol iba laikom, dostal v priebehu šiestich dní svätenia a požiadal pápeža Mikuláša I. o schválenie v úrade carihradského patriarchu. Pápež Fócia nepotvrdil, čím došlo k prvej vážnej roztržke a rozkolu medzi Rímom a Carihradom. Iste aj tieto udalosti vplývali na život oboch bratov. Pobyt Konštantína a Metoda netrval na Olympe dlho. Cisár ich vysiela na misiu ku Chazarom. Táto misia mala politicko – náboženský charakter a jej cieľom bolo obnoviť priateľské vzťahy s Chazarmi v čase, keď Rusi ohrozovali Carihrad.
Ďalšiu dišputu s Chazarmi zachytil sv. Konštantín aj písomne. Predmetom dišputy boli otázky týkajúce sa židovstva a kresťanstva, Mojžišovho zákona a Nového zákona. Konštantín mal hájiť kresťanskú vieru proti židovstvu, ktoré sa medzi Chazarmi šírilo už od 8. storočia. Metodova úloha bola skôr diplomatická. Aj v tejto dišpute poukázal sv. Konštantín na vznešenosť kresťanskej morálky. Vo všetkých dišputách sa ukázala zároveň veľká znalosť sv. Písma. Okrem štúdií sa Konštantín začal zaujímať aj o pozostatky sv. Klimenta, po sv. Petrovi tretieho rímskeho biskupa, ktorý bol umučený v Chersone okolo roku 100. Po dlhšom hľadaní sa 30. januára 861 za prítomnosti miestneho biskupa a množstva duchovenstva našlo miesto s jeho pozostatkami ako aj s kotvou, s ktorou bol pri umučení hodený do mora. V tom istom roku sa byzantské posolstvo vydalo na ďalšiu cestu ku chazarskému chánovi do mesta Semender. Pri dišpute bol chán uchvátený učením kresťanskej viery a asi dvesto popredných mužov sa dalo pokrstiť. Dišputu s Chazarmi napísal Konštantín po grécky. Metod ju preložil do staroslovienskeho jazyka. Zachovali sa z nej však iba zlomky.
Po návrate z namáhavej misie u Chazarov koncom roku 861 sa Konštantín v utiahnutosti venoval modlitbe a odpočinku pri chráme sv. apoštolov v Carihrade. Za úspešné ukončenie chazarskej misie patriarcha Fócius ponúkol Metodovi arcibiskupskú hodnosť, čo Metod zamietol. Tento návrh vzišiel zrejme aj zo stavu po zosadení patriarchu Ignáca ako aj ďalších jeho prívržencov v úrade biskupa. Dosiahli však, že sa Metod stal igumenom kláštora v Polychrone na ázijskom brehu Marmarského mora.
V roku 862 zavítalo do Carihradu posolstvo z Veľkej Moravy, vyslané veľkomoravským kniežaťom Rastislavom. Veľkomoravskí vyslanci žiadali od cisára Michala III učiteľa a znalca zákona. Cisár vypočul poslov, zvolal synodu a pozval na ňu sv. Konštantína. Povedal mu:“ Viem, Filozof, že si ustatý, ale treba ti tam ísť.“ Sv. Konštantín odvetil:“ I ustatý som i chorý telom, ale s radosťou tam pôjdem, ak majú písmena pre svoj jazyk…Kto môže na vodu reč napísať? A potom nechcem byť nazvaný heretikom“ (ŽK XIV) Konštantín už tvoril plán misijnej cesty k Slovanom a prvoradým cieľom bolo vytvorenie slovanského písma. Zostavil slovanské písmo (hlaholiku) a na carihradskej synode si vyžiadal povolenie, aby mohol slovanskú reč povýšiť na liturgickú reč. Z uvedených citátov vyplýva, že Konštantín pripisoval veľkú dôležitosť písmu, ktoré Slovania zatiaľ nemali. Pravdepodobne nemyslel len na písmo ako grafický systém, ale aj Sväté Písmo, na náboženské knihy, ktoré Slovanom tiež chýbali. Ďalšiu časť Konštantínovej výpovede si preto možno vysvetliť i tak, že vyslovil obavy, či v prípade zostavenia slovanského písma a slovanskej reči nebude obvinený z heretizmu, a či to nebude práca márna, zbytočná, „ako keď sa píšu slová na vodu“. Cisár sa poradil a odobril zostavenie písma pre Slovanov i používanie slovanskej reči pri kristianizácii, čo znamenalo aj schválenie slovanskej liturgie. Cisárovi záležalo na misijnej činnosti medzi Slovanmi mimo územia byzantskej ríše a o posilnenie spojenectva so Slovanmi i nezávislosti na Franskej ríši.
Svätý Konštantín patrí nepochybne, ako to zaznamenáva aj profesor Bagin, k najvýznamnejším filológom nielen 9. storočia, ale prinajmenšom aj celého stredoveku. Už ako mladík sa vhĺbil do zmyslu mnohých rečí. Na carihradskej vyššej škole sa hneď od počiatku naučil gramatiku. Zvládnutie gréckej abecedy bolo nevyhnutným predpokladom pre štúdium ďalších rečí. Ovládal gréčtinu, staroslovienčinu a latinčinu. Na svojich misijných cestách si osvojil arabčinu, staroturečtinu, hebrejčinu a sýrčinu. Absolútna väčšina slavistov, ako zdôrazňuje profesor Bagin, je si vedomá, že Konštantín je pôvodcom prvého slovanského písma – hlaholiky. Dokazuje to celý rad historických svedectiev. Hlaholskou abecedou zostavil Konštantín aj novú číselnú sústavu, nezávislú od gréckej sústavy.
Sv. Konštantín má nepochybne najväčší podiel na uzákonení prvého spisovného jazyka Slovanov – staroslovienčiny a jeho povýšení na liturgický jazyk. Staroslovienčina sa čoskoro stala medzislovanským spisovným jazykom Slovanov. Vysokú úroveň dosiahla už pri prvých literárnych pokusoch ( preklad evanjelií, žaltára a samostatná báseň Proglas). Sv. Konštantín nezabúdal na budúcnosť misijného diela so svojim bratom Metodom a vybral adeptov z domáceho prostredia pre kňazský stav. Vyučovaniu kandidátov sa venoval prevažne Konštantín. Mladíkov naučil najsamprv staroslovienskemu jazyku a potom ich postupne pripravoval na úlohu budúceho domáceho duchovenstva. V Živote Metoda čítame:“ Naučil ich raňajšej službe božej, hodinkám, večierni, povečeriu, i tajnej službe (sv.Liturgii) a tam ich nechal učiť aj iné náuky, gramatiku i muziku. (ŽK XV) Solúnski bratia mohli takto pripravení odísť na Veľkú Moravu. Ešte predtým ich prijal cisár Michal III, dal dary pre Rastislava, ale za najcennejší dar považoval práve týchto mužov a ich dielo. Nazval ich cennejšími ako striebro a zlato. Sprievod prišiel na Moravu okolo roku 863. So sebou priniesli aj ostatky sv. Klimenta. So sebou vzali tiež byzantské zákonníky „Zákon sudnyj ľudem“ a „Nomokanon“, ktoré neskôr Metod preložil do staroslovienskej reči. Ako poznamenáva profesor Bagin, dielo oboch bratov je vysoko hodnotené odbornými kruhmi po stránke jazykovej, textovokritickej a štylistickej. Na záver poznamenáva myšlienku M.Weingarta, že preklad sa javí ako dielo geniálne, aké sa v živote národov vyskytne iba raz za niekoľko storočí. O ich príchode na Veľkú Moravu sa v Živote Konštantína v krátkosti píše: Keď Konštantín došiel na Moravu, s veľkou úctou ho prijal Rastislav…“ (ŽK XV) V „Žití Italskom“ je o príchode byzantskej misie zapísané:“ Keď s pomocou Božou prišli do tých krajov, dozvediac sa o ich príchode, veľmi sa zaradovali, hlavne, keď počuli, že nesú so sebou ostatky sv. Klimenta a evanjelium, preložené do ich reči spomenutým Filozofom. Vyšli im teda z mesta v ústrety a prijali ich s najväčšími poctami a preveľkou radosťou.“ (ŽI VII)
Okrem základnej misijnej činnosti a neúnavného odstraňovania zvyškov pohanských povier a obyčají, venovali zvýšenú pozornosť mládeži. Na nižších školách okrem čítania a písania ich vyučovali aj kresťanskému náboženstvu a iným užitočným náukám. Medzi veľké misijné úspechy môžeme zaradiť aj založenie prvej slovanskej vysokej školy na Veľkej Morave. Sv. Konštantín tu zrejme uplatnil svoje bohaté skúsenosti z carihradskej vyššej školy. Jedným z významných krokov bolo aj zavedenie slovanskej liturgie v staroslovienskom jazyku. Po ukončení prvej etapy misie Konštantín i s bratom Metodom opúšťajú po štyridsaťmesačnej práci Veľkú Moravu v roku 867. Ich cesta mala okrem iného doriešiť vysviacky miestnych kandidátov na kňažstvo ale aj ustanovenie niektorých za biskupov i následné ustanovenie miestnej cirkevnej hierarchie. Otázkou je, aký bol spočiatku cieľ ich cesty. Tu sa mienky rozchádzajú. Príchod Konštantína a Metoda do Benátok je známy aj ich slávnou dišputou s trojjazyčníkmi, kde obhajujú slovanskú reč a jej zavedenie do liturgickej praxe. Na tomto mieste vyvstáva otázka o cieli ich cesty do Carihradu alebo do Ríma. Obe mienky majú svojich zástancov aj odporcov, ale pohybujú sa iba na úrovni hypotéz. Pravdepodobne počas zastávky v Benátkach, kde sa Konštantín preslávil teologickou dišputou, ktorou zdôvodnil oprávnenosť slovanského bohoslužobného jazyka, sa o ich činnosti a zámeroch dozvedel aj pápež Mikuláš I. a pozval si ich do Ríma.
Cesta oboch bratov mohla smerovať podľa jednej mienky do Carihradu. Život Metoda zaznamenáva:“ Vrátili sa z Moravy, vyučiac žiakov.“ (ŽM V), Vrátiť sa mohli iba tam, odkiaľ prišli, teda z Byzancie. Ale pohnuté pomery na cisárskom dvore, zavraždenie cisára Michal III. a zosadenie patriarchu Fócia, ich verného priateľa, spôsobili zmenu v ich plánoch a prijali pozvanie pápeža na cestu do Ríma.
Podľa mienky druhej obaja bratia sa vybrali priamo do Ríma, nakoľko časť územia Veľkej Moravy teritoriálne spadala do jurisdikcie západného patriarchátu, teda pod Rím. A iba autorita Ríma mohla Veľkej Morave zabezpečiť nezávislosť od franských biskupstiev latinského obradu, ktoré si na jej území robili nárok. Cestou sa solúnski bratia so sprievodom zastavili u panónsko-slovanského kniežaťa Koceľa, syna bývalého nitrianskeho kniežaťa Pribinu. Podľa Života Konštantína :“ Prijal ho cestou panónsky knieža Koceľ a veľmi si obľúbiac slovienske knihy, naučil sa ich a dal mu do päťdesiat učeníkov, aby sa ich tiež naučili.“(ŽK XV)
Život Metoda konštatuje, že pápež oboch bratov pozval do Ríma,“ túžiac vidieť ich ako anjelov Božích…“ (ŽM VI)
Do Ríma prichádza Konštantín so svojim bratom Metodom najskôr začiatkom roku 868. Po zosnulom pápežovi Mikulášovi I. ich očakáva nový pápež Hadrián II, ktorý bol zvolený 14. decembra 867. Pápež Hadrián sa dozvedel, že bratia majú so sebou ostatky mučeníka sv. Klimenta, a vyšiel im v ústrety s početným sprievodom kňažstva a ľudu a prijal ich s veľkou slávou. Hadrián II. starostlivo preskúmal misijnú činnosť slovanských apoštolov. Presvedčil sa o ich pravovernosti a schválil ich misijné metódy. V roku 868 schválil slovanské bohoslužobné knihy a osobne vysvätil Metoda za kňaza. (ŽM VI) Potom poveril biskupa Formóza a Gaudericha vysvätením žiakov sv. Konštantína a Metoda. Po vysviacke“… spievali liturgiu v chráme sv. Petronily. A ďalší deň spievali v chráme sv. Andreja a potom zase v chráme veľkého učiteľa národov apoštola Pavla. A celú noc spievali chválospevy sloviensky. (ŽK XVII)
Poslednou radostnou udalosťou pre Konštantína bola v Ríme slávnostná bohoslužba nad hrobom sv. apoštola Pavla (ŽK XVII), ku ktorému sa obaja bratia dívali s veľkou úctou ako k svojmu misionárskemu vzoru. Tak to aj vyjadril po Konštantínovej smrti jeden z jeho učeníkov v staroslovienskom liturgickom kánone na počesť zosnulého učiteľa, kde sa v 9. piesni spieva:“ Pavlu blaženomu učenik, bysť, jegože dětělem poslěduja, proide do kraji zapadnych, slovo raševaja v jazycěch v Kaoně, i Rimě duch svoj Bogu svojemu v rucě prědasť.“ „Bol si učeníkom blaženého Pavla, ktorého si v činnosti nasledoval, prichádzajúc až do krajov západných, rozsievajúc Slovo (Božie) medzi pohanmi v Panónii, a v Ríme ducha svojho Bohu svojmu do rúk odovzdal.“
Koncom roku 868 sa zhoršil zdravotný stav Konštantína. Namáhavé misijné cesty, útrapy a zápasy, ako to zaznamenáva aj Život Konštantína „ zakúsil mnoho strádania“ (ŽK XVIII), vedú k rozhodnutiu vstúpiť do gréckeho kláštora ( sv.Ondreja a lebo Praxedy). Tu Konštantín skladá rehoľné sľuby a prijíma meno Cyril. Po päťdesiatich dňoch 14. februára 869 sa so všetkými rozlúčil a naliehavo prosil svojho brata Metoda, aby sa vrátil na Veľkú Moravu a pokračoval v misijnom diele:“ Hľa, brat, boli sme oba záprahom, čo ťahal jednu brázdu, ja na oranici padám, deň svoj som skončil. Ale ty miluješ veľmi horu (kláštor na Olympe), jednako neopúšťaj pre horu svoje učiteľstvo, lebo čím môžeš byť skôr spasený?“ (ŽM VII) Misijná a učiteľská činnosť medzi Slovanmi bola Konštantínovi tak blízka, že aj svojho brata Metoda, o ktorého túžbe po samote vie, prosí o pokračovanie misie na Veľkej Morave.
Tesne pred smrťou modlil sa Konštantín – Cyril túto modlitbu:“ Pane Bože môj, ktorý si stvoril všetky zbory anjelov a beztelesných síl, nebo natiahol a zem založil a všetko čo je, z nebytia do bytia priviedol, ktorý si vždy (a) všade načúval tým, ktorí vykonávali tvoju vôľu, ktorí sa ťa báli a ktorí zachovávali tvoje prikázania, vypočuj moju modlitbu a ochraňuj verných svojho stáda, ktorému si postavil do čela mňa, neužitočného a nehodného služobníka svojho. Zbav všetkých od rôznej bezbožnej a pohanskej špatnosti i od rôzneho veľavravného a utŕhačského kacírskeho jazyka, ktorý proti tebe vyslovuje rúhanie, zahub trojjazyčné kacírstvo a daj svojej cirkvi vyrásť množstvu a zo všetkých – zjednotiac ich v svornosti- učiň riadnych ľudí, ktorí budú jednomyseľne a v pravej tvojej viere a v správnom vyznaní. Vdýchni tak do ich srdca slovo svojho učenia. Veď tvoj je to dar, ak si k hlásaniu evanjelia Krista tvojho prijal nás nehodných, pripravujúcich sa k dobrým skutkom a konajúc to, čo je ti milé. Ty, čo si dal mne, vraciam zasa tebe ako tvoje. Riaď ich svojou silnou pravicou, zakry ich ochranou svojich krídel, nech všetci chvália a oslavujú tvoje meno, Otca a Syna i Svätého Ducha na veky, amen.“ (ŽK XVIII)
Sv. Konštantína – Cyrila pochovali na Metodovu prosbu v bazilike sv. Klimenta s pápežskými poctami. Ako zaznamenáva Život Konštantína, pri jeho hrobe „sa začali diať mnohé zázraky. Keď to videli Rimania, ešte väčšmi prirástli k jeho svätosti a úcte. I namaľovali obraz nad jeho hrobom a začali nad ním svietiť deň a noc.“ (ŽK XVIII)
Je vhodné vložiť charakteristiku profesora Bagina vo vzťahu k tejto mimoriadnej osobnosti dejín slovanských národov i cirkvi, jeho pohľadu a vyznaniu k osobe sv. Konštantína: „bol vo veľkorysej apoštolskej práci inšpirovaný hlbokým presvedčením o jednote ľudstva v kresťanstve a rovnoprávnosti všetkých národov pred Bohom. Bol preniknutý priam živelnou túžbou ohlasovať evanjelium všetkým národom. Ochotne poskytol služby byzantskému cisárskemu dvoru vo vážnych štátnych a cirkevných záležitostiach. Bol členom posolstiev, ktoré cisársky dvor vyslal k Arabom a Chazarom. Usilovne sa učil cudzie reči, aby sa mohol dostať bližšie k srdciam cudzích národov. Do misijnej práce vnášal nové prvky. Obdivuhodné výsledky dosiahol najmä medzi Slovanmi geniálnym vytvorením písma a slovanskej liturgie. Mimoriadne úspechy vynikajúceho filozofa a teológa, apoštola a učiteľa sv. Konštantína-Cyrila ktorý sa dožil pomerne krátkeho veku (42 rokov), boli nielen ovocím veľkého nadania, nevšednej učenosti, úžasnej húževnatosti a vytrvalosti, ale aj opravdivej svätosti života. U sv. Konštantína snúbila sa vynikajúca bystrosť ducha s hlbokou skromnosťou, takmer vášnivá túžba po vedomostiach sa spájala s veľkou umiernenosťou. Mladý Konštantín víťazne prekonal boje mladosti v obzvlášť nebezpečnom prostredí cisárskeho dvora. Konštantín –Cyril bol jemnej povahy, priamo nežného srdca. Často chorľavel, mal chatrné telesné zdravie a predsa sa nedal zviesť k zatrpknutiu. Stálym úsilím o vedu, cnosť a kresťanskú dokonalosť, nevýslovnou horlivosťou o slávu Božiu a spásu duší zocelil svoju povahu, takže vedel krotiť a ovládať aj city svojho srdca. Len vo výnimočných prípadoch, keď so zvláštnym zanietením rozprával o Bohu, prejavil aj svoje city.
Jednou z mnoho diskutovaných otázok, ktorá zaujímala mnohých odborníkov, bola aj otázka hodnosti, v akej prišli Konštantín a Metod na Veľkú Moravu. V ruskej historickej vede spochybnil pozitivistický historik E. Golubinskij názor, že Konštantín bol v dobe, keď odchádzal na Moravu, biskupom. Pravoslávna cirkev spomína pamiatku sv. Konštantína ako biskupa. O svätom Metodovi je známe, že po návrate z misie u Chazarov odmietol arcibiskupskú hodnosť. Pri odchode na Moravu konštatuje o ňom Život Metoda, že „začal znovu Filozofovi slúžiť, podriaďuje sa v pokore…(ŽM V), čo by znamenalo aj vzťah podriadenosti v duchovnej službe. Metod bol totiž v tom čase pravdepodobne diakonom. Aké svätenie mal však vedúci veľkomoravskej misie? Prof. Dvorník poukázal, že Konštantín bol pôvodne chartofylaxom – knihovníkom v úrade carihradského patriarchu. S touto funkciou bolo spojené svätenie diakonské. Aj keď tento diakon mal významné postavenie a zvláštne liturgické výsady.
Kedy sa stal Konštantín kňazom, je možné predpokladať rok 850. Mohlo to však byť pred chazarskou misiou a s najväčšou pravdepodobnosťou ho svätil patriarcha Fócius. Pre diakonát bol smerodajný kanonický vek 25 rokov. (podľa kánonov snemu kartagenského 16, trullského 14 a Nomokánonu). Pre kňazstvo bola hranice 30 rokov. (kánony snemu neocézarejského 11, trullského 14, Nomokánon 28 ). Pokiaľ ide o svätenie na biskupa, ten sa postupne znižoval. Apoštolské konštitúcie udávali vek 50 rokov. Postupne sa znižoval až na kanonický vek 35 rokov. (Novella 123,1) Nie je teda vylúčené, že Konštantín bol vysvätený na biskupa. Po návrate z chazarskej misie neodišiel Konštantín do kláštora, ale žije v tichosti na modlitbách, mlčaní a „pri chráme Svätých apoštolov usadený“ (ŽK XIII) Podľa mienky niektorých bol Konštantín vysvätený za vakantného (misijného) biskupa a mal svoj chrám v spojení so svätením práve v chráme Sv. apoštolov v Carihrade.
Keď Rastislav žiada misiu pre svoju krajinu, cisár posiela Konštantína :“ Viem , Filozof, že je to pre teba ťažké kvôli tvojej nemoci, ale je potrebné, aby si tam išiel…lebo túto záležitosť nikto iný nemôže vybaviť tak ako ty…“(ŽK XIV) Je otázkou, prečo by cisár neposlal ako vedúceho výpravy biskupa. Táto téma rezonovala u mnohých znalcov cyrilometodskej tradície. Prof. M.Lacko v súvislosti s biskupskou hodnosťou sa priklonil k historikom, ktorí zastávali biskupské svätenie sv. Konštantína. Zdôrazňuje pritom najmä váhu ikonografických tradícií tak v oblasti východnej ako aj západnej cirkvi. Táto otázka presbyterátu, o ktorej nik nepochybuje, vo vzťahu k episkopátu sv. Konštantína – Cyrila však nemá úplne jasnú a celkom jednoznačnú odpoveď, aj keď názory viacerých sa prikláňajú na základe výskumov k jeho biskupskému sväteniu.
Dielo sv. Konštantína – Cyrila, ktorý so svojim bratom Metodom uviedol slovanský jazyk do bohoslužby, bolo iste hlbokým počinom viery a misijného zápalu.
Spracovné podľa diela Š.Kopčáka: "Cyrilometodská tradícia a jej význam v diele Antona Bagina".
