Slovák Juraj Selepčéni: Pohronec sa zaslúžil o záchranu kresťanskej Európy

Autor: PhDr. Peter Mulík, PhD., Slovenský historický ústav Matice slovenskej

Cítil sa arcibiskup Juraj Selepčéni Pohronec Slovákom? V tom čase pojem národné povedomie neexistovalo, ale ľudia sa hlásili k určitému jazyku. Bol to väčšinou materinský jazyk. V Jurajovom prípade to bola slovenčina. Juraj sa narodil 24. apríla 1595 na Požitaví v Malých Slepčanoch a pokrstený bol v mieste terajšieho kostola, vedľa Arboréta vo Vieske nad Žitavou. Už ako sedemročný osirel. Rodičov mu zabili pri tureckom nájazde. Juraja a jeho súrodencov si adoptovali príbuzní a blízki ich rodičov. Po osirení si výnimočne Juraja zobral zeman Pohronec s prímením Slepčiansky (pomenovanie po obci Slepčany, maď. Szelepchény) do sv. Kríža, teraz Žiar nad Hronom. Ten odviedol malého chlapca Juraja k chorému bratovi do Trnavy, kde bol František Selepčéni (Szelepcheny) kanonik. V Trnave začal Juraj chodiť do školy a roku 1602 bol zapísaný pod menom Juraj Selepčéni. Keď roku 1605 zomrel kanonik a Juraj sa musel vrátiť do Slepčian, robil pomocného pastiera na majetku Ostrihomskej kapituly. Vďaka arcibiskupovi Pazmánovi, ktorý uskutočňoval na majetku v Slepčanoch inšpekciu a všimol si nadaného chlapca,  Juraj pokračoval od roku 1617 v štúdiu na gymnáziu v Trnave. Mladý Juraj pekne kreslil portréty, čo postrehol aj arcibiskup. V Trnave Juraj získal vzdelanie učiteľa, lebo v roku 1626 učí na Mestskej škole v Trnave. Zakrátko sa rozhodol pre poslanie kňaza. V roku 1627 odišiel na štúdia do Ríma, ktoré sprostredkoval arcibiskup. Počas štúdia sa odvďačil vtedy už kardinálovi Petrovi Pázmáňovi kresbou portrétu, ktorý vyryl do medi – medirytinou.

Ako arcibiskup – prímas Uhorska zabezpečil Selepčéni povýšenie mnohých Slovákov do zemianskeho stavu. Na svojom majetku v Hubiciach na Žitnom ostrove založil Pohronec prvú textilnú manufaktúru na Slovensku. Zásluhou Pohronca sa roku 1667 na trnavskej univerzite zriadila právnická fakulta. Miestokráľom Uhorska sa stal roku 1670. Najstaršia liturgická kniha z 11.storočia Nitriansky evanjeliár nazývaný aj Selepčéniho kódex, ktorý vyhotovili mnísi z Francúzska, Pohronec daroval hradnej katedrále v Nitre. je napísaný karolínskou minuskulou s figurálnymi iniciálkami. Do nitrianskej katedrály dal priniesť z Talianska mramorový relief Snímanie Krista z kríža, ktorý pravdepodobne zhotovil Donatello. Ako uhorský prímas sídlil v Trnave a Bratislave (Ostrihom bol obsadený Turkami). V Trnave založil v roku 1667 kňazský seminár – Marianum. Stavba budovy sa realizovala približne v rokoch 1687 – 1700.

Juraj Selepčéni začal zohrávať svoju dejinnú úlohu  roku 1657, keď ho cisár Leopold I. [1] vymenoval za kaločského arcibiskupa. V Selepčéniho rukách sa vtedy sústredili veľké kompetencie Uhorského kráľovstva. Za prioritu celej kresťanskej Európy považoval obnovenie integrity Uhorska a vytlačenie Osmanskej ríše z európskej pevniny. Uvedomoval si, že Turci sa znovu zmobilizovali k útoku do stredu Európy, ktorý smeroval cez Uhorsko priamo na Viedeň. Juraj Selepčéni, ako kaločský arcibiskup a ako predseda Uhorskej kráľovskej kancelárie  mal spoľahlivé informácie, že sultán a veľkovezír pripravujú novú vojnu proti Habsburgovcom. Cisárska kúria bola o tom informovaná, ale hlavné velenie cisárskej armády na čele s generálom Montecuccolim Selepčéniho varovania nebralo vážne.

Pravdou je, že politickú stabilitu v osmansko-habsburských vzťahoch narušilo sedmohradské knieža Juraj II. Rákoci, ktorý v úsilí získať pre seba poľskú korunu, zapojil sa bez súhlasu svojho protektora Osmanskej ríše ako spojenec Švédska do protipoľského ťaženia. Sultán Rákociho zosadil z kniežacieho prestola a jeho armáda dobyla roku 1660 Veľký Varadín. Cisár Leopold I. sa zaangažoval do tohto konfliktu iba na naliehanie uhorskej šľachty. Na pomoc Sedmohradsku vyslal cisárske vojsko pod vedením kniežaťa Rajmunda Montecucoliho, čo Turci považovali za porušenie mieru. Napätie medzi Habsburgovcami a Osmanskou ríšou vyhrotila aj stavba Nového hradu na ľavom brehu rieky Mury chorvátskym bánom Mikulášom Zrínskym. Mierom v Olive pri Gdansku z mája 1660 dosiahlo Francúzsko rozhodujúce miesto v európskej politike, čím sa zosilnil tlak na Svätú ríšu rímsku od západu a od severu.

Na rokovaniach uhorského snemu v máji až septembri 1662 pokračovala uhorská šľachta v svojom nezodpovednom konaní a presadzovala ako prioritu riešiť jej konfesionálne požiadavky a nebola schopná dohodnúť sa na efektívnej protitureckej obrane. Na ríšskom sneme v Regensburgu dosiahol cisár podporu použiť ríšske vojsko a jeden pomocný francúzsky oddiel na boj proti Turkom. Osmanská ríša vo svojej expanzii do stredu Európy potrebovala dobyť Viedeň. Prístupovú cestu na útok na Viedeň si zabezpečila útokom na pevnosť Nové Zámky. Ich dobytím 25. septembra 1663 došlo po páde Nitry, Levíc a Novohradu k najhlbšiemu prieniku tureckej moci do slovenského územia.[2]

Šľachtická insurekcia (povinnosť šľachty postaviť vojsko na obranu krajiny) v Uhorsku bola neúčinná, preto museli najať hajdúchov a naverbovať žoldnierov. V bitke pri Mogesdorfe v dnešnom Burgenlande 1. augusta 1664 boli Turci porazení, ale neboli vojensky zničení. Mierová zmluva z Eisenburgu – Vášváru z 10. augusta 1664 ponechala v osmanskej moci Veľký Varadín, Nové Zámky aj Novohrad, pričom sa Turci zaviazali, že 20 rokov nebudú podnikať vojenské operácie na uhorskom území pod habsburskou vládou. Zo Sedmohradska mali odísť tak turecké, ako aj habsburské vojská.

Pre cisára Leopolda to malo veľký význam, lebo už v júli 1665 francúzsky kráľ Filip IV. oznámil svoje nároky na územia Svätej rímskej ríše. V prvej tzv. lúpežnej vojne 1667-1668 obsadili francúzske oddiely španielske Nizozemsko a v druhej lúpežnej vojne 1670 obsadili Lotrinsko, ktoré patrilo k Ríši od roku 925. [3]

Uhorská šľachta považovala uzavretie mieru v Eisenburgu bez súhlasu snemu za porušenie svojich práv a navyše sa jej zdal veľmi nevýhodný. Palatín František Vešelíni a uhorský prímas arcibiskup Juraj Lipai otvorene protestovali, lebo strata týchto území sa ich dotkla aj osobne.   Darmo arcibiskup Juraj Selepčéni-Pohronec objasňoval na uhorskom sneme aj  inde skutočnú situáciu cisára a dokazoval, že Turci sú dosť silní na to, aby zmarili prípadný útok cisára na Budínsky pašalík. Uhorskí magnáti aj v Kráľovskom Uhorsku boli takí nespokojní a nedočkaví, že začali pod vedením Vešeléniho pripravovať protihabsburgské sprisahanie. Sprisahanci sa dokonca obrátili aj na Portu, t. j. na turecké politicko–vojenské vedenie, aby im pomohlo oslobodiť bývalé Uhorské kráľovstvo od Habsburgovcov (čo bola neuveriteľne naivná predstava).

Juraj Selepčéni bol skúsený diplomat mal skúsenosti s Osmanskou ríšou a so sedmohradskými kniežatmi.  Začiatkom roku 1643 bol Selepčéni v Carihrade ako dočasný pridelenec rakúskeho vyslanca. Jeho úlohou bolo pôsobiť na tureckých vládnych i vojenských činiteľov tak, aby mierová zmluva zo Söni bola tureckou stranou dodržiavaná. Turecká armáda ju totiž bežne porušovala. Selepčéniho situácia bola veľmi komplikovaná. V rovnakom čase prišli totiž do Carihradu aj poverenci sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho. Jeho poverenci mali presvedčiť sultána a veľkovezíra, aby súhlasili s tým, že ich vazal, teda Rákoci, napadne Kráľovské Uhorsko a že Turci mu poskytnú aj vojenskú pomoc. Rákociho poverenci bohatými darmi takmer už dosiahli sultánov súhlas. Navyše veľkovezír dal Selepčéniho uväzniť s odôvodnením, že sa mieša do vnútorných záležitostí Turecka a tajne vyjednáva s vojenskými i politickými predstaviteľmi Turecka, dokonca aj s veliteľom janičiarov. V tejto, pre Selepčéniho kritickej situácií, v jeho prospech vystúpil veľký carihradský mufti a presvedčil sultána, aby Selepčéniho z väzenia prepustil a aby sa veľkovezír Selepčénimu ospravedlnil, čo sa aj stalo. Sultán Ibrahim potom osobne prijal na audiencii J. Selepčéniho a bohato ho obdaroval.

V Uhorsku však došlo k Vešeléniho sprisahaniu a rozbehli sa politické procesy s podozrivými z účasti na sprisahaní. Od 3. januára 1671 zasadal v Bratislave mimoriadny súd, ktorému predsedali grófi Ján Rotthal a Gottfried Heister. Dovedna asi 230 šľachticov, medzi nimi aj niekoľko protestantských duchovných, obvinili z toho, že sa zúčastnili sprisahania, alebo o ňom vedeli, no mlčali. Väčšinu z obžalovaných po vypočúvaní prepustili na slobodu, majetnejším šľachticom skonfiškovali majetky. Bolo vynesených niekoľko rozsudkov smrti.  Popravili však iba dvoch zemplínskych šľachticov Františka Bóniša a Ondreja Nagya, ostatným tresty dodatočne zmiernili na doživotné väzenie. Tí, ktorí predvolanie na súd nerešpektovali a do Bratislavy sa nedostavili, boli postihnutí konfiškáciou majetku.[4]

Arcibiskup Selepčéni nám zanechal rukopis zvaný Historia Hungariae a v ňom napísal: „Maďari nemali pôvodne náboženský zmysel, predpoklady pre náboženstvo, a predsa mimoriadne rýchlo prijali kresťanstvo. Prečo? Preto, lebo im ho sprostredkovali naši predkovia vo forme mariánskej úcty. Len takto je možné vysvetliť, že prvý uhorský kráľ Štefan zasvätil svoju ríšu Preblahoslavenej Panne Márii.“ [5] Šírenie mariánskej úcty a jej obnova boli dôležitou súčasťou rekatolizačných aktivít v čase Selepčéniho.

Azda najväčším rozširovateľom tejto úcty bol Juraj Selepčéni-Pohronec, arcibiskup a miestodržiteľ Uhorska. V očakávaní nadchádzajúceho merania síl s vojskami Osmanskej ríše začiatkom mája 1683 deväťdesiatjedenročný prímas Uhorska sprevádzal cisára pri jeho návšteve Bratislavy. Zúčastnil  na prehliadke cisárskych vojsk pod vedením Karola Lotrinského na pravom brehu Dunaja. Slúžil svätú omšu pre vojsko a v kázni zdôraznil: „Nebojte sa, nebudete bojovať proti nepriateľom náboženstva sami. Bude s vami Panna Mária!“ Po svätej omši dal rozkaz rozdať vojakom posvätené medailóniky, ktoré dal zhotoviť v náklade stotisíc. Na jednej strane medaily bola vyrazená Sedembolestná Panna Mária a na druhej strane meno Mária. Vojaci si pripli medaily na svoje uniformy a podobne kráľ Ján Sobieski dal rozkaz, aby na každej vojenskej zástave bol nápis „Mária“. On azda najlepšie poznal úmysly a taktiku Turkov. Keď sa dozvedel, že Turci majú v pláne zmocniť sa Viedne, vybral sa do Poľska ku kráľovi Jánovi Sobieskemu. Poliaci mali vtedy úzke vzťahy s Francúzmi, ktorí boli úhlavnými nepriateľmi Habsburgovcov a tajne sa spájali s Turkami proti nim. Sepepčénimu ako erudovanému diplomatovi sa podarilo napriek všetkému presvedčiť kráľa Jána Sobieskeho prísť na pomoc Viedni, lebo ináč sa Turci zmocnia aj strednej Európy a padne aj Poľsko. Ján Sobieski prisľúbil pomoc. Medzitým sa Turci prihnali k Viedni a čoskoro ju obkľúčili. Viedeň chránilo iba osemtisíc dobrovoľníkov. Keď títo zhrození videli obrovskú prevahu tureckého vojska, plánovali sa vzdať. Vtedy Selepčéni ako miestodržiteľ Uhorska poslal do Viedne pol milióna zlatých dukátov so žiadosťou, aby Viedeň za nijakých okolností nevydali, že za krátky čas príde účinná vojenská pomoc. Ján Sobieski dodržal svoje slovo a v auguste roku 1683 prišiel so svojim vojskom na územie Slovenska. Selepčéni ho čakal v Bratislave.

Keď sa pápež Inocent XI. dozvedel, za akých okolností bola Viedeň zachránená a ako kresťanskí vojaci bojovali s medailou Panny Márie na prsiach a pod zástavami s menom Matky Božej, prehlásil deň víťazstva 12. september za sviatok Panny Márie pre celú Cirkev. Od tej doby sa svätí sviatok mena Panny Márie práve 12. septembra.

Majetok, ktorý Selepčéni za svoje zásluhy dostal od cisára, venoval školám, farám a reholiam. Zakladal a zveľaďoval cirkevné školy, podporoval Trnavskú univerzitu. Povolával nové rehole a vytváral pre ne materiálne podmienky: jezuitskému kolégiu v Skalici venoval základinu 100 tisíc zlatých, zriadil jezuitské kolégium v Levoči, usadil jezuitov v Žiline a Rožňave, milosrdných bratov v Bratislave, piaristov vo Svätom Jure pri Bratislave. Podporoval chudobných slovenských chlapcov na štúdiách, ako aj výstavbu nových a opravu zničených kostolov i fár. Po tureckom spustošení dal obnoviť nitriansku katedrálu, tesársky kostol i faru. V predsmrtnom testamente nezabudol ani na kostol vo Vieske nad Žitavou, kde bol pokrstený.

Selepčéniho kontakty so slovenským kňazstvom utvrdili jeho slovenské povedomie. V Trnave dal postaviť osobitný kostolík svätého Mikuláša pre slovenských veriacich. Dobre ovládal slovenčinu. Medzi prvými upozornil na význam cyrilo-metodskej tradície. V Ríme mu roku 1634 knižne vyšla jeho teologická práca, ktorú venoval arcibiskupovi Petrovi Pázmáňovi. V Trnave vydal dokumenty a uznesenia trnavskej synody (1667), kázne a pastierske listy (1682), ostrihomský rituál, ktorý obsahuje i slovenské krstné a svadobné formuly (1682). Že sa slovenské texty dostali do vydania rituálu, na to určite vplývalo viac faktorov. Už predchodcovia Selepčéniho, najmä kardinál Peter Pázmaň, si vážili a rešpektovali národnosti žijúce v Uhorsku. Známe je riešenie problému bohoslužieb troch národností za arcibiskupa Mikuláša Olaha v Trnave, ktoré sa skončilo spokojnosťou Slovákov. V Trnave založili fundáciu pre slovenský kostol a slovenského kazateľa v Kostole sv. Michala. Známa je aj základina tritisíc zlatých v roku 1632 a 40-tisíc zlatých v roku 1633 na zväčšenie kostola trnavských františkánov s tým, aby sa tam v nedele a vo sviatky slúžili bohoslužby pre Slovákov. Keď trnavský farár Ján Stankovič založil pri tomto kostole Bratstvo, Peter Pázmaň ho odobril a odporučil na schválenie pápežovi. Pri vysluhovaní sviatosti manželstva po latinsko-maďarsko-nemeckom jazyku nasleduje opäť slovenské znenie ohľadom ohlášok (prepis znenia): „Oznamuje se všem zde pritomnym, že tito osobi N.N. a N.N. umienili z spomoci Božej stav svateho manželstva vstupiť. Protož všeci spolu sa napominaju, aby-jestližeby kdo vedel nejaku prekažku, prátelstva krvneho, švagerstva, kmotrstva, a nebo jaku kolvek jinu prekazku, kteraby mezi již menovanim i osobami manželstvo prekaziť mohla; bez meškania nam oznamil. A to prni raz (jestli naj-prve:) Po druhe (jestli druhi raz:) sa oznamuje.“ Alebo „RITUS CELEBRANDI MATRIMONII SACRAMENTUM Sacerdos (kňaz sa pýta): Jako ti meno?“ (Rituale Strigoniense, s. 20-22. 24 Rituale Strigoniense, s. 55-165.) Ostrihomský rituál – prvý tlačený slovenský liturgický text Ostrihomský rituál z r. 1625 okrem svojho liturgického významu má aj literárny význam, pretože poukazuje na jazyk, ktorý jestvoval nielen v čase vytlačenia tejto knihy, ale používal sa už skôr. Zaujímavý je názor dlhoročného správcu Matice slovenskej Jozefa Škultétyho, ktorý poukazuje na to, že „koncom 16. a najmä začiatkom 17. storočia aj do spisov v tomto veku, zväčša náboženských – prichodí už toľko slovenského elementu, že v niektorých (Ostrihomský rituál 1625) písalo sa takmer čistou slovenčinou, akú – dvestodvadsať rokov neskoršie – Štúr zaviedol do slovenskej literatúry.“

Selepčéni sa dožil vysokého veku. Ku koncu života ochorel a odišiel sa liečiť na svoj majetok do Letovíc pri Blansku na Morave. Odtiaľ udržoval listový styk s cisárom i svojou diecézou. Selepčéni zomrel 90-ročný v Letoviciach 14. januára 1685. Jeho telesné pozostatky na základe testamentárneho želania previezli do dolnorakúskeho pútnického miesta Mariazell, kde milostivú sochu Panny Márie uctievali ako patrónku Uhorska. Pochovali ho v tamojšej kaplnke svätého Ladislava, ktorú dal sám vybudovať.

[1] Spielman, J. P.: Leopold I. Zur Macht nicht geboren. Graz 1981.
[2] Dejiny Slovenska II (1526 – 1848). Bratislava, Veda Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied : 1987. s. 165 – 173.
[3] Hartmann, G. – Schnith, K. (Eds): Die kaiser. 1200 Jahre europäische Geschichte. Wiesbaden, Marix Verlag : 2006. s. 562 – 578.

[4] Dejiny Slovenska II. s. 165 – 173.
[5] Homília biskupa Júliusa Gábriša, ktorú predniesol v Šaštíne 16. septembra 1984.

Zdroj: https://matica.sk/zachranca-krestanskej-europy-juraj-selepceni/