Spomienky na Konštantína Čulena

„Rozprával som sa s veľkým Záhorákom nie na Slovensku, ale v emigrácii aj to len jediný raz.
Písaval som mu však často. Prosil som ho o rozličné dáta zo života na Slovensku. Odpovedal mi, dával mi rady, poučenia, lebo veď mal také vedomosti o slovenskom národe, jeho vynikajúcich dcérach a synoch, že bol akoby živým slovenským náučným slovníkom. Čulen rozprával:
„Obyvatelia Záhoria naplnili sudy smolou. Sudy povykladali na voz. Viezli ich lesom na predaj do Viedne. Na lesnú cestu sa skotúľala z úboče skala práve na furmana. Tomu sa podarilo odskočiť a zostal živý. Keď videl obraz nešťastia, taký vzdych poslal k nebeskej oblohe: „Kone pobité. Voz polámaný. Sudy rozbité a smola rozlíta. Ruka zlámaná. Chvála buď Bohu, že sa nestalo neco horšího!“
Toto je dôkazom, že hlboká je Záhorákova viera v Boha a veľká odovzdanosť do Jeho vôle.
Čulen stratil Slovensko, vynikajúce postavenie poslanca Slovenského snemu, imanie, v emigrácii stratil zamestnanie a to najcennejšie, čo v živote máme – zdravie. Dobrá matka v Brodskom mu vštepila do srdca hlbokú vieru, ktorá ho chránila od zúfalstva a dodávala sily do práce za národ slovenský. Robil, písal, odhaľoval krivdy páchané na slovenskom národe tak usilovne, vytrvalo, že ho nikto z našej generácie neprevýšil.
Umĺkol Čulen, náš najväčší kanón, ktorý strieľal do nepriateľov slovenského národa.
Bože dobrotivý, buď jeho duši milostivý!

(Z knihy Slovenská Otčina, napísalo ju 100 Sloveniek a Slovákov, zostavil ju Ján Eliáš, vydaná bola v Kanade v roku 1967, citácia textu je zo str. 155)