Ján Filický, Filiczky de Filefalva, (1585-1622) bol slovenský humanistický básnik a pedagóg. Pochádzal z chudobnejšej zemianskej rodiny z Vlkovej pri Kežmarku. V mladosti sa vzdelával v Kežmarku, Levoči, ale aj v Prahe a na rôznych nemeckých univerzitách. Prestúpil na kalvínsku konfesiu, čo sa odrazilo aj v jeho kritike katolíckeho kléru. V roku 1617 odišiel ako profesor na kalvínske učilište do Blatného Potoku (Sárospatak). Vo svojej básnickej tvorbe sa venuje konkrétnym osobám, ale aj sociálnym otázkam, morálke a patriotizmu. Napriek tomu, že je Jánovi Filickému uhorské vlastenectvo blízke, vo svojej latinskej básni Ad Shettium (Posmeškárovi) sa jasne prihlásil k slovanskému (z kontextu vyplýva slovenskému) pôvodu. Autor v polemike s pravdepodobne vymysleným oponentom opisuje Slovákov, pričom poukazuje na minulú slávu a aj na súčasné činy a vlastnosti. Pozoruhodnosť tohto diela spočíva v tom, že ide prvú známu apológiu Slovákov a jasne prihlásenie sa k slovenskému pôvodu. Dokazuje to prítomnosť nášho národného povedomia aj vo veľmi drsnom období konfesionálnych a stavovských konfliktov a tureckého nebezpečenstva, ktoré vtedajšie Uhorsko a jeho obyvateľov trápili. Ďalšie obrany Slovákov sa objavili v období baroka, napr. Murices… / Obrana slávnej Trenčianskej stolice od katolíckeho kňaza Jána Baltazára Magina z roku 1728. Verše Jána Filického o slovenskej identite a vedomí naberajú na význame práve v súčasnom zápase so silnejúcou globalizáciou a čoraz častejšie sa objavujúcou protislovenskou rétorikou.
Posmeškárovi
Posmeškár, keď sa vysmievaš Slovákom a keď ich picháš
posmechom, či tak iným nemôžeš na žart byť sám?
Čím bol totiž ten váš Čech pred Ilýrom, čím Lech bol?
Akúže slávu vtedy mesto i národ váš mal?
Vravíš: to neznačí nič, že Slováci žili raz slávni,
nijaký národ v boji nemával zvučnejší chýr:
teraz hlivejú zhŕdaní, bez chvály, bez mena.
Nuž čo? Veru už aj váš národ vstupuje na túto loď.
Žižkovo vojsko postrachom bolo susedným krajom,
teraz najväčšou slávou už mu je vyprázdniť džbán.
Pravda, ak vystrčíš hlavu von z ulity, či ak si spomenieš
na zopár udalostí, ktoré už z našich sú čias,
prídeš na to, že Slováci udatne bojovať vedia
A že od svojich predkov nijako horší nie sú.
Ale teraz prostota, statočnosť, dôvera, priamosť
hlúpučkej prostoduchosti plodom len smiešnym je ver.
Bezbožnosť, hýrivosť, vierolomnosť, pýcha a podvod
najvyššej vznešenosti honosným výtvorom je.
Všetko sa mení a skúsenosť učí, že do otcovského
posvätného prachu močiť sa za chválu má.
Neviním tvoju papuľu. Posmeškár, len si maj túto
chválu a zo svojej žatvy bez soka úžitok ber.
Pramene:
Ján Filický: Posmeškárovi in Jozef Minárik: Z klenotnice staršieho slovenského písomníctva II. Renesancia a humanizmus, Tatran 1985, s. 177
Použitá literatúra:
Keruľová Marta: Literárne ponímanie kultúrnej alterity v slovenskom humanizme in Slovensko mimo Slovensko. Brněnské texty k slovakistice X., Masarykova univerzita 2008
Sedlák Imrich a kol. autorov: Dejiny slovenskej literatúry I., Matica slovenská 2009
Ilustračná foto:
Josef Rupert Maria Přecechtěl, Svatopluk a Bořivoj, 1869 /Moravská galérie
Zdroj: https://kulturblog.sk/kultura/prva-znama-basnicka-obrana-slovakov/
