PONGRÁC
(Pancratius, Pankrác) zo Svätého Mikuláša, Branču a Starého hradu (okolo 1400 – pred 1469)
Krajinský hodnostár
R. 1432 kastelán hradov Brumov a Svetlov na Morave, r. 1434 hradu Blatnica v Turci, 1439 – 1441 a 1444 – 1452 spolu s Ladislavom z Necpál kapitán Skalice, 1445 – 1447 jeden zo 7 krajinských kapitánov, 1443 – 1444 a 1453 – 1457 liptovský, od 1464 turčiansky župan.
Od mladosti bol v službách Žigmunda Luxemburského, r. 1415 bol ako panoš členom jeho sprievodu v Kostnici, od 1432 v službách kráľovnej Barbory. R. 1437 sa vyznamenal v bojoch proti Turkom pri Smedereve, kde pod jeho velením slúžil aj český kapitán Ján Jiskra z Brandýsa spolu s oddielom českých žoldnierov. Po nastúpení Jagelovca Vladislava I. na uhorský trón (1440) bol v jeho službách a bojoval proti J. Jiskrovi. R. 143 dal Vladislav I. Pongrácovi za 12 000 zlatých do zálohu hrady a hradné panstvá Starý hrad a Strečno. Po smrti Vladislava I. (1444) sa stal verným prívržencom Huňadyovcov. Od 1447 bol spolu s Michalom Orságom z Gútu kapitánom Jána Huňadyho v „Matúšovej zemi“ (na Považí), vypálil Kremnicu v boji proti Jiskrovi, s ktorým 4. 5. 1449 uzavrel v Kremnici tzv. večný mier. Žoldnierov musel sčasti platiť z vlastných prostriedkov, preto r. 1452 dostal ako úhradu za vynaložené náklady komorské príjmy (= štátne dane a mýta) v stoliciach Komárno, Hont, Tekov, Orava, Trenčín, Turiec a Liptov, kým sa nesplatí dlžná suma. Vymenované stolice predstavujú v tých časoch územnú sféru jeho vplyvu a súčasne jeho operačný priestor v domácich mocenských bojoch. R. 1453 – 1454 prechodne upadol do nemilosti, no mohol si ponechať majetky v Liptove, Starý hrad s panstvom a žilinské dedičné richtárstvo. Aktívne sa zasadil o zvolenie Mateja Korvína za uhorského kráľa a bol členom sprievodu, ktorý ho priviedol z Prahy. Matej Korvín mu r. 1462 potvrdil držbu hradov a hradných panstiev Branč, Strečno a Starý Hrad (ktorý vlastnili Pongrácovci do r. 1945 a dnes sa jeho majetky opäť usilujú získať ich dediči).
Jeho spolupracovníci a vojaci pochádzali zo Slovenska a v písomnom styku so svojim okolím aj vo verejných dokumentoch a dohodách používal domáci jazyk s bohemizmami. (Z iniciatívy jeho syna Václava, žilinského dedičného richtára, bolo r. 1473 preložené žilinské nemecké magdeburské právo do slovenčiny).
Literatúra:
SASINEK, F. V.: Pankrác z Lipt. Sv. Mikuláša. Letopis MS 9, 1872/2, s. 5-11
SZERÉMI-ERNYEI, J.: A Majthhényiak és a Felvidék. Budapešť 1912, s. 264 – 308, 615 – 626
Dejiny Slovenska I. Bratislava 1986, s. 394, 399 – 400, 402 – 440, 417.
VARSIK, B.: Otázky vzniku slovenského zemianstva. Bratislava 1988, s. 22 – 24.
In:
FERKO, M.: Sto slávnych Slovákov. Martin : Matica slovenská, 1997.
