Objaviteľ zabudnutých Slovákov
V marci tohto roku by sa bol dožil osemdesiatky významný slovenský novinár, spisovateľ, publicista a historik CELO RADVÁNYI-ERCÉ. Narodil sa 20. marca 1911 v Leviciach. Pochádzal z rodiny poštového úradníka, ktorého pre národné povedomie často prekladali z miesta na miesto a tak budúci literát mimovoľne spoznával krásy rozličných krajov Slovenska. Vďaka tomu sa mohol neskoršie považovať za Spišiaka, Novozámčana, či Bratislavčana, aj keď posledných 25 rokov života býval v Trnave, kde je aj pochovaný na Novom cintoríne.
Už od gymnaziálnych čias sa venoval literárnej tvorbe a svoje prvé práce zverejňoval v rozličných časopisoch. Písanie ho už neopustilo a po krátkom učiteľskom intermezze stal sa redaktorom Slovenského juhu v Nových Zámkoch. Po príchode na štúdia práv do Bratislavy netrvalo dlho a stal sa zasa redaktorom Slovenskej pravdy. Okrem nespočetného množstva článkov, reportáži, recenzií a pod. v skoro všetkých v tom čase jestvujúcich časopisoch a novinách na Slovensku i v Čechách, napísal aj niekoľko historicko-dobrodružných románov, poviedok a noviel. Zaujímali ho najmä časy tureckého panstva v Európe a obdobie kuruckých vojen. Okrem neskoršieho redaktorstva v Slováku, bol v štyridsiatych rokoch aj zodpovedným redaktorom populárnych „Moderných románov“ a vydavateľom a redaktorom prvého slovenského obrázkového týždenníka pre ženy „Úsmev slovenských žien a dievčat.“
História bola jeho zamilovaným koníčkom a tak sa s obľubou venoval pátraniu a objavovaniu osudov veľkých slovenských rodákov, ktorých pamiatku už dávno pokryl prach zabudnutia. Ako jazykovo nadaný človek ovládal viacero rečí - nemčinu, maďarčinu, latinčinu, francúzštinu, poľštinu a čiastočne i ruštinu a angličtinu, ktoré využíval pri svojich historických pátraniach, pri prekladoch a samozrejme i v spoločnosti pri žartovaní. Napriek svojmu „maďarskému“ menu, bol vždy hrdý na to, že je Slovákom, o čom svedčí celá jeho celoživotná tvorba. Vždy presvedčene tvrdil, že na svete nejestvuje ešte iný taký malý národ ako Slováci, ktorý by mal toľko význačných osobností. Preto sa neustále „hrabal“ v histórii a bol prvým, ktorý písal o mnohých neznámych a zabudnutých osobách a udalostiach faktoch z našej minulosti. Z tohto úsilia vznikla aj encyklopédia veľkých slovenských rodákov s názvom „Slovenská krv“, ktorú vydal roku 1942. Iróniou osudu a vďaka donedávna trvajúcej situácie v našej kultúrnej politike, autor tejto prvej encyklopédie Slovákov nebol veru hodný ani zmienky v novej Encyklopédii Slovenska!
Písal veľmi rýchlo. Skoro vždy priamo do stroja, bez preklepov a zo zvyku aj zväčša bez kópie. Samozrejme nesmela chýbať neodmysliteľná cigareta a množstvo papierikov s poznámkami písanými drobulinkým písmom.
Rád kreslil a bol šikovným grafikom, o čom zasa svedčia ilustrácie v jeho knihách a obrovské množstvo zverejnených obrázkov, karikatúr, žartov, titulkov a ilustrácii v rozličných časopisoch, ktoré idú do tisícov.
Už od mladosti bol stálym a pravidelným prispievateľom časopisu Plameň, ktorý vydával SSV pre mládež a v rokoch 1936-39 aj členom redakčnej rady. V povedomí Plamenistov sa usadil najmä obľúbenými humornými príbehmi smoliara Maťa Babráka a knižkou „Mám sa výborne“, ktoré písal pod pseudonymom ERCÉ a sám si ich aj ilustroval.
Na rozhraní 40. a 50. rokov, v čase neoficiálneho zákazu publikovať, ocitol sa viackrát v skoro bezvýchodiskovej situácii, keď patril k oficiálne u nás neexistujúcej armáde nezamestnaných. No vďaka svojim priateľom a známym písal a kreslil pod rozličnými pseudonymami do mnohých novín (najmä Sloboda, Život, Katolícke noviny), aby uživil svoju rodinu. Už pred vojnou i neskôr spolupracoval aj s redakciou Katolíckych novín a tak nečudo, že roku 1953 nastúpil ako redaktor do Katolíckych novín. Čoskoro sa to odrazilo i na ich obsahu, veď v nich každoročne zverejnil vyše pol stovky svojich článkov. Naďalej pokračoval v odkrývaní zabudnutých slovenských osobností a udalostí zo slovenskej histórie. Pritom bol aj veľkým znalcom slovenského sakrálneho umenia a architektúry. Roku 1957 mu SSV vydal pod pseudonymom E. LORAD cennú knihu s titulom „Pamätné kostoly na Slovensku“ a v roku 1975 zasa uverejňoval v Katolíckych novinách na pokračovanie prácu „Vznešená krása v dreve“, ktorá sa už bohužiaľ knižného vydania nedočkala.
Celo Radványi bol človekom i autorom všestranných záujmov. V mladosti hrával ochotnícke divadlo a celkom slušne na husle. Aj neskôr sa živo zaujímal o divadlo a hudbu. Okrem množstva recenzií v novinách napísal aj libreto k operete G. Dusíka „Pod cudzou vlajkou“ ktorej premiéru uviedlo r. 1940 Národné divadlo v Bratislave. Pieseň „Dedinka v údolí“, ktorá pochádza z tejto operety, bola svojho času podľa dnešnej terminológie hitom. Okrem toho napísal i divadelnú hru Prievan, libreto k hudobnej komédii Kuruci a niekoľko veselohier. Takisto venoval svoju pozornosť aj v tom čase ešte sa len rozvíjajúcemu novému fenoménu – rozhlasu a pripravil preň viacero dramatizácii, kabaretných pásiem, skečov a prednášok.
V čase celkového uvoľnenia po roku 1968 mu vydavateľstvo OBZOR v Bratislave znova vydalo jeho historický román „Pod tureckými mračnami“ a to už pod vlastným menom. Takisto prednedávnom v americkom krajanskom časopise JEDNOTA vychádzal na pokračovanie jeho román „V tôni polmesiaca“, ktorý pôvodne vydal SSV v roku 1936.
Neprestal tvoriť ani po svojom odchode do dôchodku a až po svojej tragickej smrti v auguste 1978 publikoval okrem iného aj v Katolíckych novinách, Duchovnom pastierovi a Pútniku svätovojtešskom. Smrť mu nedovolila dokončiť celý rad plánovaných projektov. No i tak neúplná bibliografia jeho literárnych prác, ktorá vznikla až po jeho smrti, obsahuje zatiaľ vyše 4000 záznamov.
Dúfajme, že v dnešnej dobre sa dostane menu Cela Radványiho aspoň dodatočného uznania, ktoré mu právom patrí, a po toľkých rokoch aj jeho „znovaobjavia“.
P. R.
Zdroj: Pútnik Svätovojtešský, kalendár na rok 1991, ročník 118.
