Matej BEL
(Funtík, 22. 3. 1684 Očová, o. Zvolen – 29. 8. 1749 Bratislava)
Vlastivedný pracovník, polyhistor
Základné školy absolvoval od r. 1691 v Lučenci a Dolnej Strehovej, gymnázium 1695-1704 v Banskej Bystrici a Bratislave (krátko vo Vespríme a Pápe), filozofia a teológia na univerzite v Halle 1704 – 1707. Od 1708 prorektor, od 1709 rektor, 1708 – 1709 súčasne pastror pri špitálnom kostole sv. Alžbety v Banskej Bystrici, 1714 – 1719 rektor ev. gymnázia, od 1719 farár nem. ev. cirkvi v Bratislave, od 1748 na dôchodku, pochovaný v Bratislave (na zrušenom, dnes už nejestvujúcom cintoríne za Michalskou bránou).
V Halle sa stal prívržencom pietizmu, ktorý bol r. 1709 na Ružomberskej synode odsúdený, zostal však jeho trvalým umierneným prívržencom a Belovou zásluhou sa Bratislava stala jeho uhorským centrom (malé Halle). Ako prívrženec povstania Františka Rákociho bol v Banskej Bystrici odsúdený 1709 na smrť, no napokon ho omilostili.
Venoval sa teológii, filozofii, pedagogike, etnografii, jazykovede a historiografii, jeho životným a vrcholným dielom však bolo historicko – geografické bádanie a jeho organizovanie. V Prodrome už v r. 1723 preložil moderný projekt a koncepciu vlastivedného výskumu Uhorska. Jeho hlavné dielo Notície, obsahujúce historicko – geografické opisy uhorských stolíc, vyšlo v 4 veľkých zväzkoch, obsahujúcich prevažne slovenské stolice (Bratislavská, Trenčianska, Zvolenská, Liptovská, novohradská, Tekovská, Hontianska, Nitrianska a Malohontská). Množstvo zväzkov zostalo v rukopise (napr. aj Trenčianska a Šarišská stolica). Hoci aj doterajší výskum ukázal, že pre svoje Notície mal množstvo spolupracovníkov, ktorých spracovania potom definitívne pre tlač zredigoval, patrí mu zásluha, že bol iniciátorom, projektantom a vydavateľom celej tejto obrovskej práce. M. B. bol aj veľkým organizátorom vedy a vedeckého života vo vtedajšom Uhorsku. R. 1735 vypracoval návrh na založenie celouhorskej učenej spoločnosti so sídlom v Bratislave. Bol uhorským patriotom a za vzájomné zbližovanie a národnostnú znášanlivosť. Zanietene písal o kráse a dokonalosti češtiny (bibličtiny), ktorá bola vtedy spisovným jazykom evanjelických Slovákov. Súčasne patrí k apologétom Slovákov: bránil ich starobylosť a autochtónnosť v Uhorsku, najmä však ich rovnoprávnosť ako národa, predovšetkým vo vzťahu k Maďarom.
I keď bol evanjelickým vzdelancom, vydávanie jeho pozoruhodných vlastivedných diel financoval sám cisár Karol VI., zlatú medailu mu venoval pápež Klement XII. Jeho práce okrem habsburskej monarchie mali ohlas v nemeckom prostredí (člen vedeckých spoločností v Berlíne a Jene), ale aj v Anglicku (člen londýnskej Royal Society). 300 výročie narodenia M. B. zaradili do kalendára výročí UNESCO na rok 1984.
(„Verite duce, comite labore“ – Za vodcu pravdu, za sprievodcu prácu)
Literatúra:
FERKO, M.: Sto slávnych Slovákov. Martin : Matica slovenská, 1997.
