Fakty zo slovenských dejín

Každý, kto si informácie hľadá samostatne sa z času na čas dostane k zaujímavým poznatkom, napríklad o osobnostiach z našej národnej histórie, ktoré školské osnovy či médiá hlavného prúdu z rôznych dôvodov opomínajú. Nedá sa pritom povedať, žeby bola životná cesta týchto ľudí nudná, málo inšpirujúca či nehodná spomienky. Takým človekom je aj Konštantín Čulen – slovenský publicista, historik, politik aktívny počas obdobia Slovenského štátu, väzeň v amerických zaisťovacích táboroch, po vojne funkcionár exilových organizácií v Amerike, redaktor Kanadského Slováka.

Narodil sa 26. februára 1904 v obci Brodské pri Skalici. V čase narodenia bol jeho otec v USA, kam neskôr odišla aj mama s malým Konštantínom. V Spojených štátoch amerických ostala rodina štyri roky a na Slovensko sa vrátili v roku 1909. Konštantín navštevoval základnú školu v Brodskom a následne gymnázium v Skalici. V čase jeho štúdia skalické gymnázium navštevovali aj ďalšie významné postavy slovenského kultúrneho života, ako František Šubík (alias Andrej Žarnov), Vladimír Clementis alebo Imrich Karvaš.

Po maturite absolvoval pol roka na základnej vojenskej službe, z ktorej bol prepustený. Následne vystriedal viacero zamestnaní. Okrem iného bol redaktorom v denníku Slovák či tlačovým referentom riaditeľstva Československých štátnych dráh. Od roku 1933 bol redaktorom časopisu Rozvoj (časopis slovenských stredoškolských študentov), pracoval v redakcii Nového sveta, viedol knižnú edíciu Spolku sv. Vojtecha Prameň. Neskôr sa stal aj členom Historického odboru Matice slovenskej a členom výboru MS.

V roku 1935 až 1936 bol spolu s Jozefom Cígerom-Hronským, Karolom Plickom a Jozefom Cincíkom členom delegácie Matice slovenskej do USA. Ako publicista sa venoval dejinám slovenskej komunity v USA. Zo skúseností a dojmov získaných počas cesty po USA napísal publicisticko-historické dielo Slováci v Amerike (vydané v roku 1938).

V decembri 1938 bol zvolený za poslanca do Slovenského snemu. Ešte pred zaujatím poslaneckého mandátu bol menovaný za kultúrneho atašé pri Česko-slovenskom vyslanectve vo Washingtone. Vo funkcii pôsobil len tri mesiace, teda do zániku prvej Česko-slovenskej republiky. Čulen v marci 1939 opustil budovu vyslanectva a prijal miesto redaktora periodika Slovenská obrana v Pennsylvánii, ktoré bolo tlačovým orgánom Slovenskej ligy v Amerike.

V decembri 1939 sa vrátil na Slovensko a v januári 1940 bol menovaný za tlačového šéfa pri predsedníctve vlády Slovenskej republiky. Zároveň sa ujal svojho miesta poslanca v sneme, do ktorého bol zvolený. V marci 1940 bol prezidentom Jozefom Tisom poverený vedením Úradu propagandy. Po Salzburskom diktáte (reakcia na oslabenie radikálneho krídla HSĽS, v dôsledku rozhodnutia nemeckej strany získali následne Vojtech Tucha a Alexander Mach miesta vo vláde) bol Čulen odvolaný z funkcie šéfa Úradu propagandy a mal zákaz publikovať. Pod pseudonymom K. Záhorský však písal ďalej. Jeho články a prejavy sa vždy niesli v duchu obrany slovenskej samostatnosti a obhajoby vtedajšieho režimu. V 40-tych rokoch Čulen publikoval niekoľko svojich najvýznamnejších diel, väčšinou historického a politického charakteru. Od roku 1943 bol správcom národnej knižnice v Martine.

V roku 1944 mu bol prezidentom Tisom udelený rád kniežaťa Pribinu za zásluhy v kultúrnej oblasti. V marci 1945 Čulen odišiel do emigrácie. Koniec vojny ho zastihol v kláštore v rakúskom meste Kremsmünster. Čulena tu čakalo zatknutie americkými vojakmi a umiestnenie do zaisťovacieho tábora. O týchto skúsenostiach píše v publikácii V amerických zaisťovacích táboroch (knihu vydala Matica slovenská). Kníhkupectvo Martinus o tejto knihe na svojej stránke píše: „Odvliekli ho do zaisťovacieho tábora v Peuerbachu, neskôr premiestnili do Glasenbachu. Po 9 mesiacoch útrap ho prepustili. Ako mu nikto nepovedal, čím sa previnil a prečo ho zaistili, tak mu nikto nepovedal, prečo ho prepustili. Pre Čulena bol pobyt v zaisťovacom tábore trpkou, traumatickou skúsenosťou. Nadšenec všetkého, čo bolo americké, ospevovateľ americkej demokracie a amerického chápania slobody a rovnosti sa v zaisťovacom tábore stretáva s druhou stránkou amerického národného charakteru: krutosť, ponižovanie, veľmocenská arogancia a barbarské zaobchádzanie so skutočným domnelým nepriateľom. Čulenove zápisky sú trpkou spoveďou človeka, ktorý vidí svoju vieru v Ameriku zradenú a svoje životné dielo na Slovensku v troskách.“

2 Konštantín Čulen – V Amerických zaisťovacích táboroch/ martinus.sk

Po prepustení z táborov sa niekoľko mesiacov zdržiaval v Rakúsku a Bavorsku. V septembri 1946 sa presťahoval do Ríma. Tu mu pomáhal najmä Karol Sidor, bývalý veľvyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Čulen mu pomáhal v snahách o založenie Slovenskej národnej rady v zahraničí, ktorá združovala slovenských emigrantov v rôznych krajinách a snažila sa diplomatickou cestou o obnovenie nezávislej Slovenskej republiky. Čulen bol podpredsedom tejto organizácie a zároveň regionálnym predsedom talianskej odbočky.

V lete roku 1949 sa presídlil do Kanady. Usadil sa v meste Montreal kde začal pracovať v redakcii Kanadského Slováka. Zároveň bol aktívny v Kanadskej slovenskej lige. Po roku 1950 sa Montreal stal centrom kultúrneho života Slovákov žijúcich v Severnej Amerike. V roku 1952 sa Čulen presťahoval do mesta Winnipeg kam sa presunula redakcia a tlačiareň Kanadského Slováka.

V roku 1956 sa presťahoval do amerického mesta Cleveland. Po smrti Františka Hrušovského sa stal predsedom Slovenskej ligy v Amerike. Pre svoje nekompromisné názory a výbušnú povahu sa dostal do konfliktu s mnohými činiteľmi Ligy a napokon bol 1. septembra 1958 pozbavený predsedníctva. Na nejaký čas sa vrátil do Kanady, kde manuálne pracoval v uránových baniach, začiatkom roku 1959 sa ale vrátil späť do Clevelandu. Neskôr precestoval Floridu, Pittsburgh a New York, kde od roku 1962 pracoval ako nočný hotelový vrátnik. Žil veľmi skromne, niekedy aj zápasil s existenčnými problémami, ale naďalej sa venoval štúdiu a písaniu. Mnohé z jeho posledných prác ostali v rukopisoch.

Zomrel po krátkej chorobe dňa 7. apríla 1964. V roku 2003 boli jeho telesné pozostatky prenesené na Slovensko a pochované na Národnom cintoríne v Martine.

Z Čulenovho prínosu pre kultúru je potrebné spomenúť ešte niekoľko jeho diel. V knižnom debute Roky slovenských nádeji a sklamaní (1932) priblížil osudy slovenských gymnázií v Banskej Bystrici a v Kláštore pod Znievom. Vzápätí vydal monografiu o Jánovi Mallom-Dusarovovi a Martinovi Čulenovi (Novinár a pedagóg, 1933), národnoobranné práce Cesta k našej Bratislave (1934) a Slovenské študentské tragédie (1935). Po návrate z americkej cesty uverejnil početné štúdie i súborné práce, napríklad Slováci v Amerike (1938), Dejiny Slovákov v Amerike 1 – 2 (1943) a iné. Po jeho smrti vyšlo dielo Slovenské časopisy v Amerike (1970). Čulen je autor niekoľkých monografií o slovenských dejateľoch (K. Salva, Janko Slovenský, M. R. Štefánik a iní), divadelnej hry Keby bol býval Martin Duháň kraľom Svätoplukom (1955), knihy vtipov o komunistickom režime na Slovensku (Smiech za železnou oponou, 1954) a mnohých historických monografií, štúdií a článkov, reflektujúcich problematiku najnovších slovenských dejín. Vystupoval aj pod pseudonymami K. Veleš, a J. Polhora.