Kňaz Alojz Behunek
Do radu tých, ktorí sa svojim životom a obeťami na poli Cirkvi a národa stali svetlami rodu, patrí aj menej známy a skromný slovenský kňaz Alojz Behunek. Život Alojza Behuneka sa začal vo Veľkých Šenkviciach, kde sa narodil 22. augusta 1846. Bohabojní rodiča mu prví dali dobrú kresťanskú výchovu. Elementárku vychodil v rodisku a počas štúdia na gymnáziu rozhodol sa pre kňazské povolanie. Filozofické a teologické štúdia absolvoval v Bratislave a v Ostrihome, kde bol ako dvadsaťpäťročný, 31. júla 1871, vysvätený za kňaza.
Už ako klerik v Ostrihome sa radostne hlásil do Spolku sv. Vojtecha. Spolku zostal verný po celý život.
Horlivý novokňaz začal pôsobiť ako kaplán v Smoleniciach /od 16. augusta 1871/. Posledné tri mesiace bol aj administrátorom farnosti.
Dňa 16. septembra 1875 bol menovaný za farára do Lančára /okr. Trnava/. Fara s dvoma filiálkami /Kočín a Šterusy/ bola trochu bokom od rušných ciest. Ale mladý kňaz sa dal do práce za dobro zvereného Božieho ľudu. Tu prežil 56 rokov svojho plodného života, vernej kňazskej služby Bohu i národu. V roku 1931 bol menovaný za asesora a 2. januára 1932 zomrel. Pochovaný bol pri farskom kostole sv. Michala, archanjela v Lančári.
„Alojz Behunek bol skromným a láskavým kňazom, ktorý sa usiloval o dobro zvereného ľudu. V časoch národného útlaku vytrval. Nezmenil sa ani po prvej svetovej vojne, kedy sa mnohí slnili na vavrínoch janičiarskeho vlastenectva.“ Takto o ňom čítame v jednej spomienke z roku 1931 (Pútnik 1931, č. 1).
Ako lančársky farár láskavo vzdelával a poučoval svojich farníkov. Povzniesol obec i filiálky po každej stránke. Vieru, mravnosť, vyučovanie mládeže, zlepšovanie poľnohospodárskych prác, lepší chov dobytka, pestovanie včelstiev, ovocných stromov atď., to všetko napomáhal slovom a neraz aj finančne.
Bol veľkým priateľom a propagátorom Spolku sv. Vojtecha, ktorého knihy prinášali nielen poučenie a zábavu, ale aj poučenie vo viere a mravoch.
Alojz Behunek sa okrem svedomitého dušpastierstva podieľal i na literárnom poli svojimi príspevkami, ktoré najmä pred rokom 1919 boli také vítané a cenné. Prvé články výchovného charakteru uverejnil v roku 1873 v Katolíckych novinách. V roku 1894 preložil, a vydal stostranovú knihu Norberta Stocka o kňazovi – kapucínovi bl. Diegovi z Cadizu.
V rokoch 1890 – 1900 prispieval do Pútnika svätovojtešského, do časopisov Pútnik, Posol a Kazateľnica.
V archíve SSV je zachovaných 8 rukopisných prác A. Behunka, medziiným o Lurdoch a životopis b. Hermanna Kohema.
V Behunkovej personálnej bibliografii, ktorá bola rukopisne spracovaná, je zaznamenaných 86 uverejnených a rukopisných prác.
Na doplnenie stručného životopisu patrí aj zmienka o časti zachovanej korešpondencie, v ktorej sú listy Fr. R. Osvalda, A. Halašu, A. Kmeťa, A. Hlinku a ďalších kňazov – národovcov. Z týchto listov cítiť hlboké priateľstvo. Tak napríklad Kmeť začína slovami „Milý bračok,“ „Drahý Lojzko“ a podpisuje sa „Tvoj brat Andrej“ a podobne je to aj u ostatných. Sú to cenné prejavy úprimného priateľstva, ktoré smerovali k pozdvihnutiu nášho ľudu na každom poli, hlavne na mravnom a národnom.
Čo povedať na záver? Len pravdu: Alojz Behunek sa zaslúžil o Cirkev aj národ. To nie sú ódy ani chválospevy, to je pravda. Bol to kňaz verný a dobrý, ktorý nikdy nezaprel svoj ľud a kráčal cestou pravdy a života. Večná mu pamäť v Cirkvi a národe!
H. KAPITULSKÝ
Pútnik Svätovojtešský, kalendár na rok 1996. s. 64 – 65
(pozn. red.: Dnes už nie je kňaz ako kňaz. V súčasnosti Vatikán popiera katolícku vieru na čele s falošným pápežom Bergogliom. Kňaz, ktorý je mu poslušný, vysluhuje neplatne sviatosti a je zradca Boha, cirkvi i národa. Kňaz má byť verní takej hierarchii, ktorá zastáva Ježiša Krista, pravú náuku Cirkvi a bojove proti herézam.)
