Jozef Ignác BAJZA je autor prvého románu z pera slovenského spisovateľa.
Pred dvesto šesťdesiatimi piatimi rokmi, 5. marca 1755, sa narodil v Predmieri spisovateľ Jozef Ignác Bajza, autor prvého románu, ktorý vyšiel z pera slovenského spisovateľa. Jeho rodičia boli potomkovia šoltýsov, zakladateľov osád a dedičných richtárov. V druhej polovici 18. storočia však táto spoločenská vrstva strácala stáročné privilégiá. Počas štúdií teológie na viedenskom Pázmáneu sa mu dostali hlboko do mysle osvietenské ideály, ktoré ho ovplyvnili v spoločenskom živote i v literárnej tvorbe.
■ KNIŽKA PRVŇA
Prvým kaplánskym pôsobiskom Jozefa Ignáca Bajzu sa stala v roku 1780 Trnava, ktorá bola v druhej polovici 18. storočia jedným z centier nielen cirkevného, ale i kultúrneho života u nás. V „malom Ríme“ dal dohromady zbierku vlastných i preložených epigramov, ktorú ponúkol na vydanie pod názvom „Rozličných veršuv knižka prvňa“, ktorá však neprešla prísnou cenzúrou. Nečudo, Bajza vo svojich veršoch tvrdo kritizoval byrokraciu, parazitizmus šľachty, ako i neporiadky v samotnej cirkvi. V roku 1783 dostal farárske miesto v Dolnom Dubovom, kde prežil dvadsaťdva rokov. Práve tieto dve desaťročia sú spoločensky i literárne najplodnejším obdobím Jozefa Ignáca Bajzu. V roku príchodu na faru v Dolnom Dubovom vyšiel prvý diel jeho prózy „René mládenca príhody a skúsenosti“, prvého románu napísaného slovenským autorom vo svojej materčine. Kňazské pôsobenie v Dolnom Dubovom síce znamenalo len skromný príjem, ale Bajza ako roľnícky chlapec dokázal na cirkevných poliach a v sadoch rozvíjať moderné formy hospodárenia, ktoré boli vzorom pre jeho farníkov. Postavil si dokonca aj menšiu pálenicu. Mohol si to dovoliť – bolo to v časoch, keď ešte neexistovali spolky striezlivosti. Práve dobré hospodárenie a skromný životný štýl mu umožnili, aby pri vydávaní svojich literárnych prác nebol odkázaný na vydavateľov, ale sám si dokázal financovať ich tlač.
■ POHORŠUJÚCI RENÉ
V máji 1785 dostal povolenie viedenského cenzora na vydanie druhého zväzku Reného príhod a začalo sa s jeho sadzbou. Zatiaľ čo v prvom diele ide o romanticky ladený príbeh, v druhom sa Bajza viac venuje domácim súdobým problémom, ktoré podrobuje tvrdej kritike. Týkala sa aj takej citlivej cirkevnej otázky, ako je opodstatnenosť kláštorov a celibátu. Keď sa o príprave do tlače dozvedel generálny vikár Štefan Nagy, rázne zasiahol proti vydaniu tohto „pohoršujúceho diela“ (za také román označil) a presvedčil arcibiskupa Jozefa Battyániho, aby zastavil jeho vydanie. Druhý diel tak poznáme iba nedokončený v dvoch zachovaných exemplároch. Bajza sa podriadil cirkevnej vrchnosti a v ďalších rokoch sa sústredil na písanie náboženskej literatúry, najmä kázní (ide o päť zväzkov dvestosedemdesiatjeden kázní na viac ako tritisíc stranách).
■ ROZLIČNÉ VERŠE
V deväťdesiatych rokoch 18. storočia sa Bajza vrátil k svojim Rozličným veršom, ktoré doplnil a vydal v roku 1794 pod názvom „Slovenské dvojnásobné epigrammatá jednako-konco-hlasné a zvuko-mírné v dvoch zväzkoch“. Neskôr k nim pridal „Príklady ze svatého Písma starého a nového zákona s mravním opomněním v štverorádkových jednako-konco-zvučných“, ale na týchto jeho prácach sa odráža akási zatrpknutosť, zotrvačnosť, odmietnutie nových ideí najmä francúzskych osvietencov, čo môže súvisieť s prechodom francúzskej revolúcie do diktatúry, ktorá vyústila získaním moci samozvaným cisárom Napoleonom a jeho vojnovým ťažením. V tom čase, v roku 1805, pripravil Bajza spis „Človek bez pravého náboženstva nade všech živočichov nuznejší“, ale jeho text sa nezachoval. Podľa posudkov cenzora išlo o dielo vychádzajúce z vnútorných rozporov a protirečení autora.
■ SPOR S BERNOLÁKOVCAMI
Jozef Ignác Bajza bol praktický, ale i rázny človek, ktorý sa dostával do konfliktov jednak s cirkevnou vrchnosťou, jednak so stúpencami bernolákovskej podoby spisovnej slovenčiny. V prvom prípade ide skôr o majetkové záležitosti, s ktorými súvisí aj otázka celibátu.
Nesporným faktom je, že Jozef Ignác Bajza bol prvý literát, ktorý písal vo svojej materinskej reči – v slovenčine. V tom čase však prišiel Anton Bernolák so svojou podobou slovenčiny, ktorá si našla viac prívržencov medzi súdobými tvorcami. To popudilo Jozefa Ignáca Bajzu a viedlo k sporom s bernolákovcami. Bernolák a Fándly označili Bajzove epigramy za „sedlácke veršovníctvo“. Bajza sa obhajoval tým, že „ke knihám slováckým led lámal“, ale na rozdiel od Bernoláka nedokázal predostrieť svoju predstavu o spisovnom jazyku, nevenoval sa lingvistike a hovorovú slovenčinu využíval len v literárnej tvorbe. Zakladatelia Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej ho v roku 1834 (teda ako sedemdesiatdeväťročného) oslovili s ponukou na spoluprácu. Členstvo v spolku síce neprijal, ale finančne podporil vydanie jeho almanachu. Na dobročinné ciele venoval závetom aj svoj pomerne veľký majetok.
■ SUŽOVANÝ REUMOU
Päťdesiatročného Bajzu sužovala reuma. Nepomohli ani časté návštevy piešťanských kúpeľov. Preto požiadal predstavených, aby ho poslali na menej náročné pôsobisko. Vyhoveli mu. V roku 1805 sa stal správcom fary v Prietrži, o desať rokov neskôr farárom v Zbehoch a napokon ho v roku 1828 arcibiskup kardinál Alexander Rudnay vymenoval za kanonika bratislavskej kapituly. Zomrel v prvý decembrový deň v roku 1836 a jeho telesné pozostatky uložili do krypty Dómu sv. Martina.Napriek sporom, ktoré mal Bajza s inými slovenskými národovcami, mu nemôžeme uprieť úprimnú snahu o záchranu našej materčiny, za čo si aj po viac ako dva a pol storočiach zaslúži našu úctu a spomienku.
Jozef SLIACKY
Zdroj: https://snn.sk/news/knaz-co-ku-kniham-slovenskym-lad-lamal/
