JOZEF VIKTORÍN – rodoľub a organizátor
Rodák zo Zavaru (nar. 12. marca 1822) hneď od útlej mladosti pociťoval krutý údel svojich rovesníkov – podozrievanie, útlak a nedostatok na jednej a pritom neúnavná, neocenená a neodmenená práca na druhej strane. Popri chudobe svojej skoro ovdovenej matky, len neodolateľnou túžbou po vzdelaní dokázal si prekliesniť cestu v borbe s nepriazňou a biedou cez školy. Národne ho prebudil a uvedomil Ján Palárik, s ktorým uzavrel úprimné, nerozlučné priateľstvo. Oboznámil sa aj s Ľudovítom Štúrom a stal sa nielen spolupracovníkom, ale aj horlivým propagátorom jeho Slov. národných novín a Orla Tatranského. Na kaplánke v Senici sa spriatelil aj s Jozefom Miloslavom Hurbanom. Z jeho iniciatívy sa vykonala národná zbierka na postavenie dôstojného pomníka Jánovi Hollému na Dobrej Vode. Pomník je dielom slovenského sochára V. Dunajského a bol slávnostne odclonený 11. mája 1854.
Roku 1867 sa stal Viktorín farárom na Vyšehrade. Odkryl mnohé zasypané časti starobylého hradu, dal k nim urobiť chodníky, zaslúžil sa o tom, že sa Vyšehrad stal vyhľadávaným rekreačným miestom. Umrel pred 100 rokmi – 21. júla 1874 v Budíne. Vo svojom závete svoju knižnicu i knihy ním vydané poručil Matici slovenskej, 1000 zlatých Matici českej s tým, aby z úrokov odmeňovala najlepších slovenských spisovateľov, historikov a jazykovedcov.
Viktorínova zásluha v dejinách slovenskej literatúry je predovšetkým v jeho vydavateľskej a organizátorskej aktivite. V najužšej spolupráci s Jánom Palárikom vydal r. 1858 almanach „Concordia. Slovanský letopis“. Do almanachu prispelo – okrem Viktorína – veľa slovenských spisovateľov (Janko kráľ, Ján Kalinčiak, Andrej Sládkovič, Jána Palárik a i.). V r. 1860 – 1864 vydal 3 ročníky almanachu „Lipa“ a to v slovenčine opravenej dr. Martinom Hattalom. Prispeli do nich mnohí štúrovskí spisovatelia a sám Viktorín publikoval v zábavníku „Výlet do Mehádie a Bielohradu z Budína dolu Dunajom až po Belehrad“. R. 1860 vydal v Pešti prakticky zostavenú Gramatiku slovenskej reči, ktorú venoval biskupovi Strossmayerovi. Záslužným vydavateľským činom Viktorínovým bolo súborné vydanie diela Jána Hollého, Jonáša Záborského, ako aj slovenský preklad Tomáša Kempenského „Štvoro kníh o nasledovaní Krista“ (1867).
Viktorín bol osobne skromný, nenáročný, rozumne zmýšľajúci... Bol mužom iniciatívnym, skúseným a bystrým organizátorom a propagátorom... Jeho zásluhy o slovenskú literatúru ocenila aj Charkovská univerzita tým, že mu udelila titul čestného profesora.
Na záver, akoby na dokreslenie krásneho profilu Viktorínovho, aspoň stručný úryvok zo záveru letopisu „Concordia“:
„Z nás, Slovákov, v poťahu na literárny život len tak dačo byť môže, keď všetky skazonosné rozbroje a hádky s písmeny zanechajúc, jednotne a jednomyseľne k pozdvihnutiu hluboko upadlého ľudu našeho pracovať budeme ...!“ Sú to nielen krásne slová, lež aj živý odkaz!
Pútnik Svätovojtešský. Kalendár na rok 1974, str. 75 - 76.
