Jozef HOLÁNIK – BAKEĽ
(3. 7. 1863 Dlhé Pole, o. Žilina – 7. 8. 1942 tamže)
Drotár, podnikateľ, ľudový umelec
Pochádzal z rodiny drotára. Vychodil šesť tried ľudovej „zmaďarčenej“ školy, ako uvádza vo svojom životopise-testamente, ale len v „zimnom“ čase. Ako pätnásťročný nastúpil „cestu drotárskeho života“, od r. 1878 drotársky učeň v Poznani, v roku 1880 odišiel s otcom do Varšavy, ako 26-ročný sa osamostatnil, založil unikátnu drotáreň (Specjalny Zaklad Wyrobów drucianych Cynowanych Galanterijno Koszykarskich), ktorej špecialitou boli pocínované drôtené košíky. V roku 1894 mal už 12 zamestnancov, v roku 1900 dvadsať a od roku 1910 okolo tridsať majstrov a učňov, ktorých si vybral vo svojom rodisku.
Pôsobil v období kulminácie tohto unikátneho remesla hornopovažských mužov, ktoré ich rodnému kraju prinieslo hospodársky zázrak. V Rusku, Nemecku, Rakúsko-Uhorsku, v Amerike a v Afrike pracovalo v stovkách manufaktúr i moderných tovární vyše desaťtisíc drotárov. Svojimi unikátnymi výrobkami z drôtu v Moskve, Rostove na Drone, ale aj v Charkove, Kyjeve a v Baku. Prvá svetová vojna znamenala koniec drotárskej konjunktúry, zaniká aj Holánikov podnik. Od roku 1917 žil a pracoval v rodnom Dlhom poli.
Do vyše tristo ročných dejín drotárstva sa zapísal nielen ako úspešný podnikateľ, ale najmä ako národne i sociálne uvedomelý iniciátor umeleckého drotárstva. Na pomníku má nápis: Prvý svetový umelec drôtu. Svoje precízne a pôsobivé výrobky vystavoval na viacerých výstavách (Žilina – 1903, Rostov na Done – Rím – 1911, Nitra – 1933, Košice – Trenčín – Trnava 1937, Paríž – 1938, Bratislava – 1939, Dlhé Pole – 1940). Získal na nich viacero ocenení, diplomov i medailí, nevyššie – Gran premio a zlatú medailu – mu udelili na Esposizioni Internacionali Riunite v Ríme 1911. Je to zároveň najvyššie ocenenie, aké drotári vo svete (vrátane svetových výstav v Londýne a Paríži) získali. Diplom je vystavený v drotárskej časti Považského múzea v Žiline – Budatíne.
Bol dva razy ženatý, z prvého manželstva mal 11 detí (5 synov, 6 dcér), druhé manželstvo bolo bezdetné. Ani jeden z jeho synov sa drotárstvu nevenoval, aj v tom sa už zreteľne odráža úpadok tohto remesla. Za svojho nástupcu vychoval zaťa Jakuba Šeríka-Fujaka, ktorý sa taktiež zaradil medzi úspešných ľudových umelcov-drotárov. Odkaz svojho slávneho deda v súčasnosti napĺňajú dvaja členovia holánikovsko-bakeľovského rodu.
„Žil som bohabojne, pracoval som statočne, svoj rod som mal nadovšetko rád. Nechávam výsledok svojej práce nástupcovi, zaťovi... a želám si len jedno, aby výsledok práce, ktorú som sám jediný dokázal, vyviedol ešte k väčšej dokonalosti, aby tým preslávil dobré meno slovenského ľudového umenia vo svete.“
Literatúra:
FERKO, M.: Sto slávnych Slovákov. Martin : Matica slovenská, 1997.
