Andrej HLINKA

(27.  9. 1864 Černová, dnes Ružomberok – 16. 8. 1938 Ružomberok)

Cirkevný hodnostár, predstaviteľ autonomistického hnutia

Gymnázium vyštudoval v Ružomberku a Levoči, teológiu v Spišskej Kapitule, r. 1889 vysvätený za kňaza. Ako kaplán pôsobil na Orave a v Liptove, ako farár od r. 1905 po celý život v Ružomberku. Politicky sa angažoval v Zichyho maďarskej ľudovej strane, ktorá mala v programe národnú rovnoprávnosť a toleranciu. V Národných novinách pranieroval národné a sociálne krivdy na slovenskom ľude. R. 1897 s A. Bielkom zakladateľ, vydavateľ a redaktor Ľudových novín. Pokračoval v Štúrovej demokratickej vlasteneckej tradícii. V parlamentných voľbách r. 1898 sa nepresadil proti maďarskej politickej agitácii.

R. 1905 založil Slovenskú ľudovú stranu, zvolával ľudové zhromaždenia a organizoval verejnú činnosť. Dožadoval sa všeobecných a tajných volieb do obecnej správy. Vo vôľach r. 1906 podporoval kandidatúru V. Šrobára, za čo ho uhorský súd odsúdil na dva roky väzenia a vysokú pokutu. Biskup Párvy ho pozbavil farského úradu a vykonávania kňazských povinností. Väzenie si odpykával v Segedíne. Cirkevná vrchnosť dala jeho Ľudové noviny na cirkevný index.

R. 1907 sa v Černovej odohrala krvavá masakra, keď uhorskí žandári pri vynútenej posviacke kostola strieľali do ľudu, ktorý žiadal, aby im kostol posvätil ich rodák Andrej Hlinka. Bolo zastrelených 15 ľudí a početní boli zranení. Černovský tragédia vyvolala veľký európsky ohlas (B. Bjӧrnson, R. W. Seton Watson, L. N. Tolstoj a iní) a tak otriasla svedomím Európy, že aj pápež Pius X. uznal Hlinkovu nevinu a plne ho rehabilitoval. Aj neskôr požíval dôveru Vatikánu, r. 1924 vy vymenovali za pápežského komorníka, r. 1927 za apoštolského protonotára.

Na konci prvej svetovej vojny sa Hlinka jednoznačne postavil za česko-slovenskú orientáciu a za rozchod z Maďarmi. 30. októbra 1918 na zhromaždení v Martine vyhlásil: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Musíme sa rozísť.“ Od 1918 do 1938 bol poslancom česko-slovenského parlamentu za Slovenskú ľudovú stranu (od r. 1925 HSĽS). Keď sa r. 1919 dozvedel o Pittsburskej dohode, ktorú uzavreli americkí Slováci a americkí Česi a ktorú koncipoval T. G. Masaryk, odišiel so slovenskou delegáciou do Paríža, kde žiadal, aby postavenie Slovenska v ČSR bolo zabezpečené v mierovej zmluve. Po návrate do vlasti ho za to väznili na Morave a v Česku.

V ČSR po celý čas stál na čele ľudovej strany a viedol slovenské autonomistické hnutie, od r. 1932 spoločne s M. Rázusom. Hlinka a Rázus sa tak stali symbolom národnej jednoty. Po Štúrovi najsilnejšie ovplyvnili slovenský politický vývoj a dali mu národnodemokratický smer, s odmietnutím čechoslovakizmu a pražského centralizmu. Víťazstva autonómie sa nedožil. Do pamäti národa sa zapísal ako veľká symbolická osobnosť nových slovenských dejín.

„My sme tu doma. Slovensko je naše. Na Slovensku my chceme byť pánmi. Slovenský národ prešiel tiež svojou Kalváriou. Dnes je opäť svojprávnym a chce byť pánom svojho osudu.“

(Hlinka: Pred Pribinovými oslavami. Slovák, Veľká Noc 1933)

Literatúra:

FERKO, M.: Sto slávnych Slovákov. Martin : Matica slovenská, 1997, s. 106 – 107.

Zdroj: youtube