Zákerné sprisahanie

V auguste 1944 sa na Slovensku odohrala neuveriteľne tragická udalosť – ozbrojená vzbura proti vlastnému štátu.67

Zárodky tejto tragédie boli zasiate v roku 1943 po porážke nemeckého vojska pri Stalingrade, keď niektorí dôstojníci, ktorí boli naklonení Čechom, ako aj tí politici, ktorí vždy kládli svoje osobné záujmy nad záujmy vlastného národa, začali sa zaoberať možnosťou prejsť od spojenectva s Nemeckom na stranu víťazných Spojencov. Do určitej miery boli inšpirovaní tým, čo sa dialo okolo nich: totiž keď sa osud Nemecka ocitol v povážlivej situácii, mnohé z krajín, ktoré boli spočiatku na jeho strane (Taliansko, Fínsko, Rumunsko, Maďarsko), sa usilovali uniknúť dôsledkom nezvratnej porážky a prechádzali k Spojencom. Ale tieto národné štáty, na rozdiel od Slovenska, nevystavili nebezpečenstvu svoju národnú nezávislosť. V prípade Slovákov sa však zamýšľaná zmena rovnala zrieknutiu sa štátnej nezávislosti, teda historicky znamenala urobiť krok späť – obnovenie statusu quo ante, teda návrat k nerovnému partnerstvu v spoločnom štáte s Čechmi.

Pre Tisu i pre väčšinu Slovákov bola takáto alternatíva neprijateľným riešením. V ich zmýšľaní štátna samostatnosť bola najvyššou a nedotknuteľnou hodnotou, s ktorou sa nehandluje. Dr. Tiso vo svojom prejave v Prešove 5. septembra 1943 vyhlásil: „Ktokoľvek sa prejaví ako úprimnejší priateľ nášho nezávislého Slovenska než Nemecká ríša, bude mať o to väčšiu úctu a vďačnosť každého slovenského občana.“68 Bola to však márna nádej. V plánoch povojnového usporiadania EUropy Spojenci prijali Benešovo riešenie – obnovu „Československa.“

Tiso vedel, že postoj Spojencov a Sovietskeho zväzu sa viaže na Benešovo riešenie, vedel i to, že obe eventuality (aj postoj, aj riešenie) sú namierené proti nezávislosti Slovenska. Napriek tomu však neveril, že sa nájde Slovák, ktorý by sa zapojil do takého nepremysleného činu, ktorý by ohrozil základy slovenskej nezávislosti.

Lenže stalo sa! A k tomu riskantnému činu došlo dokonca skôr, než to osnovatelia rebélie proti vlastnému štátu predvídali.

Sprisahanci, ktorí pripravovali povstanie, pozostávali najmä z komunistov a jednotlivcov s pročeskými sympatiami. Pripravovali široký celonárodný coup d´état vykonaný Slovenskou armádou. Plánovali zvrhnúť Tisov režim, vyhlásiť obnovenie Česko-Slovenska a „otvoriť“ karpatské priesmyky pre Červenú armádu, ktorá postupovala na západ. Ale keď predložili svoje plány Sovietom a žiadali o ich spoluprácu, nepochodili. Sovietskym komisárom sa nepáčilo, že by v pripravovanej akcii oni zohrali iba druhoradú úlohu. A preto v júli a v auguste 1944 zhodili na Slovensko svojich parašutistov, sovietskych partizánov, ktorí sabotážami, svojvoľným ničením a terorizovaním vyvolali koncom augusta 1944 povstanie.

Pripravovatelia povstania nepriamo poskytli výrazné svedectvo o vzťahu národa k svojmu prezidentovi a k štátu, ktorému stál na čele. Slováci sa do povstania nehrnuli, zostávali verní svojmu štátu a svojmu prezidentovi. Aby sprisahanci dosiahli svoj cieľ, neváhali chopiť sa lží a lákať do povstania nepravdivými správami, že „... Nemci idú zlikvidovať nezávislosť Slovákov, že zabili prezidenta Tisu a deportovali slovenskú vládu...“. Pod týmito zámienkami vyzývali Slovákov chopiť sa zbrane „proti Nemcom“.69

Dňa 30. augusta 1944 pripadlo Tisovi splniť možno najsmutnejšiu povinnosť v celej jeho politickej kariére. Musel svojmu národu oznámiť, že bolo nevyhnutné požiadať o pomoc Nemcov, aby zbavili Slovensko boľševických partizánov. Partizánskej akcie totiž spôsobili rozvrat a vniesli strach a pochybnosti, čo bude ďalej. Aby napätú atmosféru rozptýlil, Dr. Tiso prehovoril do rádia a predniesol uisťujúce vyhlásenie: „Prezident Slovenskej republiky žije a stojí na svojom mieste, vláda plní svoje povinnosti a keď všetci Slováci splnia svoje povinnosti, za niekoľko dní s Božou pomocou budeme mať opäť pokoj na Slovensku.“70

Ako je známe, na potlačenie vzbury (nazvanej povstanie) bolo treba viac než „niekoľko dní“, v skutočnosti celé dva mesiace tvrdých a krvavých bojov. Slovensko to stálo tisíce ľudských životov, nesmierne utrpenie a veľké majetkové škody. A okrem toho Slováci získali neblahú povesť národa, ktorý povstal proti vlastnému štátu, zriekol sa svojho prirodzeného práva na samostatný život v prospech druhoradého občianstva v umelom štátnom útvare.

Škody spôsobené týmto zákerným sprisahaním boli nenapraviteľné. Pozvané nemecké vojsko v krátkom, neľútostnom boji proti partizánom zmenili Slovensko – túto „oázu pokoja a hojnosti uprostred rozvírenej Európy“71– na bojisko. Červenú armádu, o ktorej sa predpokladalo, že príde povstalcom na pomoc, len čo sa s nimi pripravovaná akcia začne, ozbrojené vojská nemeckej armády úspešne odrážali na hrebeňoch Karpát. A keď si konečne prerazila cestu naprieč Slovenskom, premenila nešťastnú slovenskú krajinu už druhýkrát v rozpätí siedmych mesiacov na hrôzostrašné bojové pole.

Literatúra:

Vnuk, F.: Dr. Jozef Tiso prvý prezident Slovenskej republiky. Bratislava : Lúč, 2019, s. 33 – 35.