Hviezdny deň slovenskej emancipácie. Od čias Márie Terézie až do roku 1862 naši predkovia 14. marca slávili sviatok sv. Cyrila a Metoda. Až v jubilejnom roku 1863 so súhlasom pápeža sa tento sviatok začal sláviť 5. júla. Nebyť iniciatívy biskupa Štefana Moysesa a niekoľkých moravských, českých a chorvátskych cirkevných hodnostárov iste by boli vládne štruktúry v nekonečnom pomykove: Ako si uctiť pamiatku vierozvestcov a vyhnúť sa spomienke na Slovenský štát. Bolo to len náhodou, osudom alebo vôľou Prozreteľnosti, že práve štrnásteho marca 1939, teda v deň, keď si naši predkovia pripomínali oboch solúnskych bratov, Snem Slovenskej krajiny odsúhlasil našu prvú štátnu samostatnosť? Na šesť rokov sa štrnásty marec stal sviatočným dňom. Posledný raz sa dôstojne oslávil v prítomnosti prezidenta, vlády, predstaviteľov verejného života a diplomatického zboru v roku 1945. Žiaľ, už za temného dunenia sovietskych kanónov kdesi na východe.
■ ZAČIATOK KONCA
Potom prišli na program iné oslavy, ktoré s naším národom nemali nič spoločné. Štrnásty marec bol vyhlásený za čierny deň slovenskej histórie a mal byť navždy vymazaný z národnej pamäti. Nebola to náhoda, že po skončení hlavného pojednávania Národného súdu v deň ôsmeho výročia vyhlásenia slovenskej samostatnosti vystúpil hlavný žalobca Anton Rašla a žiadal pre prezidenta Jozefa Tisa a neprítomného ministra zahraničia Ferdinanda Ďurčanského tresty smrti obesením, pre ministra vnútra Alexandra Macha trest smrti zastrelením.
Nebola to náhoda, že v roku 1958 práve na štrnásty marec vtedajší minister vnútra Rudolf Barák zvolal do Bratislavy tlačovú konferenciu, na ktorej predviedol objavné dokumenty dokazujúce zločiny niektorých príslušníkov Hlinkovej gardy. Komunistami zrežírovaný proces mal za cieľ udusiť na Slovensku zvyšky ľudáctva, separatizmu, odsúdiť fašizmus, americký imperializmus a aj katolícku cirkev. Barákom bombasticky predstavené dokumenty na procese akosi chýbali. Nasledovali tresty väzenia aj nespravodlivé popravy a plošné perzekúcie „ľudákov a ich pohrobkov“, ktoré postihli najmenej tritisíc ľudí. Kto by sa za takejto ľudovodemokratickej slobody odvážil verejne či len v tichosti pripomenúť si štrnásty marec?
■ NEŽIADUCI SLOVÁCI
O desať rokov začalo svitať na lepšie časy. Práve štrnásteho marca 1968 Slovenská národná rada prijala zákon č. 43/1968, podľa ktorého sa Bratislava opäť stala hlavným mestom Slovenska. Začali sa naprávať krivdy napáchané bezohľadným centralizmom a rozbehol sa zápas za obnovu národnej zvrchovanosti. Ten v polovici roka 1969 prerušil nástup normalizácie.
Druhý polčas tohto zápasu pokračoval po dvadsaťročnej prestávke. V prvých rokoch po novembrovej zmene bolo dokonca možné verejne si pripomínať hviezdny deň slovenskej emancipácie – štrnásty marec 1939. Ale protivníci, a nie hocijakí, dali hneď o sebe vedieť. Na spomienkovom zhromaždení pri príležitosti päťdesiateho druhého výročia vzniku Slovenského štátu štrnásteho marca 1991 sa na Námestí SNP v Bratislave sčista-jasna objavil nepozvaný návštevník – prezident Česko-Slovenska Václav Havel. Členovia jeho mnohopočetnej ochranky hrubo napadli poväčšine postarších účastníkov zhromaždenia. Cieľom tejto pripravenej provokácie bolo vytvoriť pre svetové média podľa možnosti čo najzápornejší obraz o slovenskom emancipačnom hnutí.
Odvtedy už uplynulo takmer štvrťstoročie a pamätníci marcových udalostí spred sedemdesiatich šiestich rokov pomaly vymierajú. Súčasné generácie masírované médiami, publicistami a tiežhistorikmi majú málo odhodlania verejne si pripomenúť štrnásty marec 1939. Oficiálna štátna doktrína dôsledne obchádza tento dátum, aj keď bez šiestich rokov prvej štátnej samostatnosti sotva by mohla vzniknúť aj súčasná Slovenská republika
Ivan MRVA. Autor je historik.
Zdroj:https://snn.sk/news/v-dejinach-slovenskeho-naroda-je-strnasty-marec-vynimocny-datum/
