Tragický osud Slovenských židovských spoluobčanov

V marci 1942 vláda podľahla tlaku Nemecka a ministerstvo vnútra začalo s deportáciami židovského obyvateľstva zo Slovenska. Tu treba čestne doznať pravdu: Slováci skutočne verili, že židovskí spoluobčania budú prevezení na územie Poľska do vlastných samosprávnych regiónov, kde si budú spokojne žiť vlastným životom. Slovákov možno obviniť z dôverčivosti, treba však opätovne zdôrazniť, že oni naozaj nevedeli o vyhladzovacích táboroch, do ktorých boli ich židovskí spoluobčania poslaní.

Správy o hrôzostrašnom vražednom zaobchádzaní so židovským obyvateľstvom slovenským vedúcim činiteľom prichádzali z Vatikánu a z iných neutrálnych krajín. Neskôr tie správy potvrdili očití svedkovia, ktorým sa podarilo utiecť. V dôsledku toho Slováci zastavili ďalšie deportácie a približne od leta 1942 nijakých Židov zo Slovenska nedeportovali.65

Slováci boli v tomto svojom odmietnutí neochvejní a rozhodní. Je veľká škoda, že takto sa nezachovali už pred rokom.

Tragédia slovenského židovstva je jednou z najsmutnejších udalostí slovenských dejín. V tomto smere nemožno a neslobodno ospravedlňovať zlyhanie nikoho ani zakrývať ničiu vinu. Je však skľučujúce, že Slováci sú stále obviňovaní, že nezabránili tomu, čo bolo neodvratné, a nedosiahli to, čo bolo nemožné. Preto je žiadúce a spravodlivé uzavrieť túto kapitolu poukázaním aspoň na jednu dôležitú skutočnosť: keby Slovensko boli okupovali Maďari (ako to bolo v prípade Podkarpatskej Rusi) alebo Nemci (ako v prípade Poľska), alebo keby sa bolo stalo protektorátom (ako Čechy a Morava), židovské obyvateľstvo by bol, žiaľ, stihol podobný osud! A navyše treba pripomenúť, že osud židovského obyvateľstva žijúceho vtedy na území Podkarpatskej Rusi, Poľska a Čiech a Moravy bol oveľa horší, nepomerne ťažší, ba tragickejší, než osud židovského obyvateľstva žijúceho na území nezávislého Slovenska. Pre slovenských židovských spoluobčanov bola nezávislosť Slovenskej republiky z oných možných zlých situácii tým najmenším zlom.

Slovenskí katolícki biskupi, ktorí boli počas vojny takí priamočiari v kritike protižidovskej legislatívy a takí odvážni obhajcovia ľudských práv ako skoro nikto v Hitlerovej Európe, adresovali v tejto súvislosti Predsedníctvu Slovenskej národnej rady 8. januára 1946 tieto slová:

„Čomu nemohol zabrániť vládca väčšieho a nezávislejšieho Maďarska vo svojej krajine, Dr. J. Tiso nemohol zabrániť na Slovensku.“ 66

Azda by sme mohli na tieto citované slová nadviazať podobným vyjadreniam: Ak raz niekto definoval politiku ako „umenie možného“, Slováci by nemali byť bití a zatracovaní za to, že nedosiahli nemožné.

Literatúra:

Vnuk, F.: Dr. Jozef Tiso prvý prezident Slovenskej republiky. Bratislava : Lúč, 2019, s. 32 – 33.