SLOVENSKÍ BISKUPI O PREZIDENTOVI TISOVI
FRANTIŠEK VNUK, Austrália
Odhalenie pamätnej tabule dr. Jozefa Tisu v Bánovciach a jej odstránenie sú názornou ukážkou, že mnohé zmeny, ktoré „nežná revolúcia“ so sebou priniesla, sú iba zmenami na povrchu; pod povrchom ešte ďalej pôsobia tie isté mechanizmy a reflexy, ktoré kontrolovali a riadili každodenný život slovenského občana v nedávnej minulosti. Zdá sa, že o slobode tlače a slobode prejavu rozhoduje ten istý aparát, ktorý v minulosti určoval, čo je „pokrokové, mierové, socialistické“, a to sa potom vyzdvihovalo a servírovalo masám, či mali na to chuť, alebo nie; a čo je „reakčné, klerikálne, fašistické“ a to sa potom hanobilo a zakazovalo.
Ľud má však svoj vlastný cit pre spravodlivosť a naučil sa myslieť svojim rozumom. Vie rozoznávať medzi dobrom a zlom, pravdou a lžou. Nedá sa diktovať ani pri výbere svojich národných hrdinov. Už prestal počúvať na kuvičie hlasy všelijakých mudrlantov a riadi sa hlasom svojho svedomia. Chýba mu však odvaha.
Je smutné, že na našom rodnom Slovensku každý odrodilec a privandrovalec môže hanobiť našu minulosť a našich národovcov, pri čom mu tlač a oznamovacie prostriedky vždy poskytnú priestor, lebo u nás máme „slobodu tlače a prejavu“. Ale keď sa Slovák chce ozvať na obranu svojej minulosti a na očistenie mena našich zaslúžilých pracovníkov, hneď ho zahriaknu, že je „fašista“. Vyrútia sa aj na časopisy, ktoré sa usilujú podať výklad našej minulosti spod slovenského zorného uhla, alebo vyhodnotiť slovenských politických pracovníkov zo slovenského národného stanoviska. Vedia vytvoriť takú hystériu, že aj ľudia pevného presvedčenia a bezúhonnej minulosti sa dajú zakríknuť a zahnať do mlčania.
Keď čítam, čo všetko sa popísalo v našej tlači v súvislosti s odhalením pamätnej tabule dr. Tisu, je mi veľmi smutno. Je mi smutno, že tí, čo majú pravdu, väčšinou čušia, zakiaľ tí, čo nás dosiaľ kŕmili lžami a častovali všelijakými nadávkami, sa smelo a vyzývavo rozkrikujú ďalej. „Katolícke noviny“, ktoré by mali stáť v popredí boja za pravdu a mali by viesť kampaň za rehabilitáciu slovenských biskupov, kňazov, katolíckej inteligencie a statočného veriaceho ľudu, píšu tak, ako keby ich čitatelia patrili do trpiacej („ecclesia patiens“) a nie bojujúcej cirkvi („ecclesia militans“). Kam sa podela odvaha a priebojnosť tohto týždenníka slovenských katolíkov, ktorú mal v rokoch 1946-48, keď v redakcii pracoval Jur Koza Matejov?
V rokoch 1945-48 boli pre katolícku cirkev na Slovensku ťažšie časy, než sú dnes. Všetky vedúce pozície mali v rukách komunisti, alebo proti katolícky orientovaní „demokrati“. Vtedajší slovenskí biskupi mali však odvahu ozvať sa na obranu prenasledovaných, ohováraných a falošne obviňovaných. (Kiež by to urobili aj dnes, no žiaľ, realita je iná – pozn. redakcie)
Ozvali sa aj na obranu dr. Jozefa Tisu a nezaškodí, keď tento ich list po 45 rokoch znovu odcitujeme. Na prebudenie bojazlivých a posmelenie zakríknutých.
Slovenskí katolícki biskupi poslali v januári 1946 predsedníctvu SNR tento list:
Slávne Predsedníctvo SNR v Bratislave.
Katolícky biskupský zbor Slovenska v posledných rokoch častejšie sa obracal na príslušné vládne miesta v záujme tých, čo trpeli, boli väznení alebo boli prenasledovaní, a to bez ohľadu na to, či šlo o katolíkov alebo inovercov. Príklad božského Samaritána a jeho pozitívny príkaz nás pobádal a povzbudzoval k tomu, aby sme pozdvihli svoj ochranný hlas v záujme ľudí, trpiacich z politických a rasových príčin, a to vtedy, keď sme mohli očakávať za to pre seba rôzne príkorie.
Tento najšľachetnejší vzor všetkých dejín a jeho príkaz, vyjadrený v evanjeliu, máme na mysli i teraz, keď si dovoľujeme úctivo odporúčať do Vašej blahosklonnosti osud bývalého prezidenta dr. Jozefa Tisu. Činíme tak nielen preto, že ide o katolíckeho kňaza, ale i preto, lebo riešenie jeho osobnej otázky bude mať ďalekosiahly vplyv na zmýšľanie a chovanie sa čiastky slovenského národa voči obnovenej ČSR a jej predstaviteľom.
Pobáda nás ďalej k tomuto kroku i tá všeobecne známa a každým objektovým posudzovateľom pripúšťaná skutočnosť, že dr. Jozef Tiso bol vždy kňaz horlivý, bezúhonného života. Vo svojej rozsiahlej aktivite usiloval sa pracovať pre dobro celku a osobne sa neobohacoval.
Vysluhovať spravodlivosť patrí medzi najťažšie úlohy štátnej moci. Skúsenosť dokazuje, že táto chúlostivá úloha sa priťažuje, keď ide o súdenie politických previní. Dejiny učia, koľko osudných omylov sa stalo práve pri politických procesoch, čo vyplýva z chúlostivej úlohy nestranne posudzovať činnosť politického odporcu. Preto nie je zriedkavosťou, že po vynesení prísnych rozsudkov v politických procesoch sa prv – neskôr volalo po ich revízii.
Pri posudzovaní činnosti, najmä politického činiteľa, majú byť smerodajné i jeho úmysly. Väčšina slovenského národa je s nami presvedčená, že úmysly dr. Jozefa Tisu pri verejnej činnosti boli tie najlepšie.
Zaiste vyskytli sa i chyby a katolícki biskupi Slovenska neopomenuli ani vtedy upozorniť ho na ne. No žiada sa tuná uviesť všeobecne známu skutočnosť, že aj tí najobratnejší verejní politickí činitelia urobili často veľmi závažne chyby. No napriek tomu nezaujatý pozorovateľ – či súčasník, či historik – vie vyviesť celkový úsudok len vtedy, keď zhodnotí i to, čo pozitívneho a dobrého vykonali. A tento klad často vyváži chyby, do ktorých vo svojej slabosti upadli.
Nebude od veci posvietiť aj z iného hľadiska na tie chyby, ktoré sa pripisujú dr. Jozefovi Tisovi. Uctive poukazujeme aspoň na niektoré okolnosti.
Po najnovších vyhláseniach terajších činiteľov už hneď žilinské udalosti z októbra 1938 stavajú sa do iného svetla, než ako to jednostranná propaganda chce verejnosti nahovoriť, ba i v tlači bolo poukázané na to, že v týchto politických zmenách účasť mali takmer všetky slovenské politické strany.
Žiada sa tu pripomenúť i ten závažný dokument, ktorý práve teraz bol zverejnený pri známom norimberskom procese; ide o list bývalého maďarského ríšskeho správcu, ktorý bol poslal do Berlína dňa 13. marca 1939. Táto závažná okolnosť zasa celkom iný význam dáva rozhodnutiu dr. Jozefa Tisu a ostatných vtedajších politických činiteľov dňa 14. marca 1939. Prichodí sa zamyslieť nad tým, čo by sa bolo stalo so slovenským národom, keby plán Horthyho bol zvíťazil.
Máme tiež vedomosť o tom, že po vynesení protižidovských nariadení dr. Jozef Tiso bol ochotný zrieť sa prezidentstva. Ak tak neurobil, stalo sa preto, že snažil sa jednak hatiť a mierniť účinky týchto opatrení, jednak zabrániť väčšiemu zlu. Hodno uvážiť, že čo nevedel prekaziť vo väčšom a nezávislejšom Maďarsku ríšsky správca – to nebol vstave prekaziť ani dr. Jozef Tiso.
Po uvážení všetkých okolností pri časovom odstupe aj iné pranierované politické chyby – ako vojna na východe, udalosti okolo 29. augusta 1944 – budú možno ináč posudzované, ako to jednostranná propaganda robí.
Celá slovenská verejnosť sleduje vývoj udalostí okolo dr. Jozefa Tisu a vo väčšine zaujíma záporný postoj voči tým snahám, ktoré chcú vyvolať nenávisť voči jeho osobe. Týmto sa len zväčšuje neblahé trieštenie národa, ktorý najmä teraz by sa mal zjednotiť a vypäť všetky sily pre budovateľskú prácu. Bude patriť štátnej prezieravosti a veľmi poslúži pokoju národa, keď prípad dr. Jozefa Tisu vyrieši sa spôsobom šetrným a nie bezohľadnou tvrdosťou. Tieto vyššie zretele nás tiež pobádajú k tomu, aby sme úctivo predložili na láskavé uváženie a prajné vybavenie svoju prosbu.
S výrazom hlbokej úcty.
Bratislava, dňa 8. januára 1946.
Dr. Karol Kmeťko v.r, arcibiskup – biskup nitriansky,
Jozef Čársky v.r., biskup, ap. admin.,
Dr. Andrej Škrábik v.r., biskup banskobystrický,
Dr. Jozef Tomanóczy v.r.,
Dr. Pavol Jantausch v.r.,
Dr. Eduard Nécsey v.r., svätiaci biskup
(Z knihy Slovenský rodoľub Dr. Jozef Tiso (1887 – 1947), Trenčín : Vydavateľstvo Ivana Štelcera, 1992, s. 75 - 78).
