Anketa – odpovedá prof. Dr. phil. Emília Hrabovec
Uverejnil Historický zborník, roč. 27, 2017, č. 1, s. 102-127. ISSN 1335-8723.
Prečo sa Jozef Tiso zaraďuje medzi slovenských katolíckych dejateľov, ktorí prijali vznik I. Československej republiky pozitívne, ale ich výhrady voči štátnej politike ich viedli k opozičnej politike?
Jozef Tiso prijal vznik Česko-Slovenskej republiky pozitívne, pretože si uvedomoval, že zotrvanie v Uhorsku by znamenalo pre Slovákov národný zánik. Veľmi rýchlo sa však musel presvedčiť o tom, že aj česko-slovenský štát, postavený na laicistických fundamentoch a na ideológii čechoslovakizmu, napriek nepochybným pozitívnym stránkam priniesol pre národnú a kresťanskú identitu slovenského národa vážne ohrozenia. Toto poznanie a zároveň povedomie zodpovednosti za osud národa, vychádzajúce z teologického myslenia, ktoré z večných právd Kristovho posolstva nečerpalo iba články viery, nasmerované do večnosti, ale aj orientačné zásady pre mravné konanie jednotlivcov i spoločenstiev vo všetkých okolnostiach historického ľudského časopriestoru, v duchu ktorého Tiso svoje kňazské evanjelizačno-pastoračné pôsobenie chápal nielen ako službu pre spásu nesmrteľných duší, ale aj ako spoluzodpovednosť za ich časné blaho a uskutočňovanie prirodzeného práva a spravodlivosti, priviedli Tisu hneď po prevrate 1918 aj do aktívnej politiky, ktorá vzhľadom na charakter štátu a situáciu Slovákov v ňom nemohla byť inou než prevažne opozičnou.
Predstavoval štátoprávny program Pittsburskej dohody prezentovaný aj Jozefom Tisom, ako politikom, optimum národno-emancipačného úsilia Slovákov?
Program politickej autonómie Slovenska, ktorá by umožnila národu základné politické samourčenie a rozvoj duchovných, hospodárskych a kultúrnych síl bol za daných okolností primeraným politickým programom. V celkovej perspektíve národno-emancipačného úsilia bol však iba jednou z vývojových fáz, ktorá nebola a nemohla byť konečnou. Preto sa v priebehu tridsiatych rokov čoraz častejšie hlásila k slovu národná politika s prívetkom „aj za cenu republiky“, ktorá už poukazovala na to, že vývoj postupne smeroval k národnej štátnosti. Tak, ako to príznačne vyjadril Andrej Hlinka v odpovedi talianskym novinárom po veľkej autonomistickej manifestácii v Bratislave v júni 1938: „Poznáte národ, ktorý by nechcel vlastný štát?“
Prečo sa Jozef Tiso profiloval vedľa Andreja Hlinku v politike (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strany ako významný slovenský politik? Usmerňoval politiku tejto strany aj počas života Andreja Hlinku? Ak áno tak do akej miery?
Jozef Tiso sa v (Hlinkovej) Slovenskej ľudovej strane profiloval vďaka svojim prirodzeným schopnostiam, dnes temer nepredstaviteľnému pracovnému nasadeniu a oddanosti veci, predovšetkým však vďaka výraznému politickému talentu. V politike totiž nestačí nadšenie a dobrá vôľa, ale treba mať aj potrebné schopnosti. Tiso dostal od Boha do vienka veľkú charizmu osobnosti, rečnícky talent, schopnosť získať si ľudí a nepochybné politické nadanie a politické myslenie, ktoré mu umožňovalo zorientovať sa v komplikovaných politických situáciách a hľadať primerané, morálne legitímne strategické a taktické prostriedky na dosiahnutie cieľa. Vďaka týmto vlastnostiam sa Tiso už v polovici dvadsiatych rokov dostal do vedenia strany, ktorú od roku 1925 zastupoval aj v pražskom parlamente a ktorej politiku už v tomto čase popri Hlinkovi v mnohých otázkach aj priamo či nepriamo usmerňoval. Bol to Tiso, ktorý napríklad zásadným spôsobom prispel k tomu, že strana v januári 1927 vstúpila do vlády, preto nebolo náhodné, že sa stal jedným z dvoch ministrov, ktorí ju v nej zastupovali.
Ako ovplyvňoval Jozef Tiso aktívne doktrínu HSĽS pred 14. marcom a po 14. marci 1939? Bol Tiso v ideologických veciach skôr pragmatik, alebo teoretik?
Tiso bol jedným z mála politikov v slovenských dejinách, ktorí dokázali nielen pracovať na praktickom politickom poli, ale vedeli aj systematicky teoreticky a konceptuálne myslieť a postaviť slovenskú politiku na pevný teoretický programový základ. Tiso pri tom vychádzal z katolíckej náuky o spoločnosti, ako ju hlásali vtedajšie pápežské sociálne encykliky a dobové teologické a katolícke politické myslenie, s ktorým sa systematicky zoznámil ešte počas svojich viedenských univerzitných štúdií. Túto náuku potom samostatne doplnil a dopracoval pre slovenské podmienky. V podmienkach národa, žijúceho po stáročia bez vlastného štátu, sa pre katolíckeho politika neotvárala iba otázka vzťahu ľudskej osoby, rodiny a štátu, Cirkvi a štátu, akú si kládli rakúski či nemeckí kresťanskí politici, ale aj otázka uplatnenia prirodzeného práva na život pre politicky, ekonomicky i kultúrne zotročený a liberálno-sekularistickými vplyvmi vo svojom kresťanskom duchovnom dedičstve ohrozený slovenský národ, ktorú príslušníci „štátotvorných” národov pre seba riešiť nepotrebovali. Tisov politický talent spočíval aj v tom, že nielen deklaroval programový cieľ emancipácie slovenského národa, ale dokázal ho aj teoreticky vysvetliť a odôvodniť vo svetle všeobecných zásad kresťanskej morálky a sociálnej náuky Cirkvi i všeobecných politických princípov a prevteliť do programových dokumentov strany a prístupným spôsobom aj do verejných prejavov pre najširšie ľudové vrstvy, a napokon aj prakticky uplatniť v každodennej konkrétnej politike. V nej vedel byť Tiso aj veľmi pragmatický. Nebol to však machiavellistický pragmatizmus, ktorého jediným kritériom je bezprostredná užitočnosť bez ohľadu na morálnu prípustnosť prostriedkov, ale konanie, ktorého ciele i prostriedky viazal na jasné morálne kritériá. Politiku Tiso nechápal ako mocenský nástroj na získanie individuálnych či skupinových dobier ako je osobná kariéra alebo majetok, voči ktorým zostal po celý život úplne imúnny, ani ako osobné pohodlie a bezpečnosť, ale ako službu Cirkvi a spoločnému dobru národa aj za cenu obetí.
Ako by ste charakterizovali Tisove názory a postoje k európskej a svetovej politike od septembra 1938 do mája 1945?
Tisovou prioritou nikdy nebola zahraničná, tobôž svetová politika, ale politika vnútorná, bezprostredne nasmerovaná na potreby Slovenska. Iba vonkajšie okolnosti ho ako politika prinútili konfrontovať sa aj so zahraničným dianím. Od jesene 1938 Tiso jasne videl, že parížske mierové usporiadanie, na ktorom bola vybudovaná dovtedajšia európska rovnováha i zahraničná orientácia ČSR, sa rozložilo (aj keď si zároveň uvedomoval, že sa tak stalo aj vinou dovtedajšej európskej politiky, ktorá často rozhodovala a konala bez Boha alebo proti Bohu a bez ohľadu na prirodzené záujmy národov), že západné veľmoci, o ktoré sa opierala prvá ČSR, rezignovali na vplyv na dianie v strednej Európe a hegemónne postavenie v nej zaujala Nemecká ríša. Situácia Slovenska, za ktorého osudy Tiso ako predseda autonómnej vlády v októbri 1938 prevzal politickú zodpovednosť, bola pre Slovensko o to vážnejšia, že sa zahraničnopoliticky nemalo o koho oprieť: Maďarsko a Poľsko mali voči Slovensku územné nároky, ktoré mierili až k jeho úplnému pohlteniu, Praha bola zaujatá vlastnými problémami a autonómiu Slovenska vnímala ako dočasné riešenie, ktoré bolo treba revidovať, západným veľmociam bolo Slovensko v najlepšom prípade ľahostajné a váhu nemeckej dominancie v stredoeurópskom priestore odzrkadľoval výrok Winstona Churchilla, za ktorým stála mocná britská ríša: „Nie je v našich silách určiť, kadiaľ pôjdu hranice Česko-Slovenska ani hranice v strednej Európe. Tie pôjdu tadiaľ, kadiaľ ich povedie Nemecká ríša.“ V tejto konštelácii očakávať od Slovenska, za ktorým mocensko-politicky nestál nikto a nič, nejakú priamu silovú konfrontáciu s Nemeckou ríšou, proti ktorej záujmom si netrúfli konať ani veľmoci, by bolo absurdné.
Napriek tomuto zložitému vonkajšiemu kontextu vnímal Tiso, rovnako, ako veľká väčšina slovenského národa, vznik Slovenskej republiky v marci 1939 ako prirodzený výsledok dlhodobého národno-emancipačného procesu, ktorého konkrétne okolnosti zrodu mohla vonkajšia politická konštelácia ovplyvniť, ale nie zásadne podmieniť, pretože k národno-štátnej emancipácii smerovala túžba po samourčení a logika celých slovenských dejín.
Ako zodpovedný politik malého národa a jeho malého štátu, ktorý navyše nesídlil niekde na atlantickej periférii ako Portugalsko, ani nesedel na bankových trezoroch a v stabilite po zuby ozbrojenej a dlhodobo rešpektovanej neutrality ako Švajčiarsko, ale ocitol sa v samom epicentre stredoeurópskeho diania, nemohol Tiso v danej mocensko-politickej konštelácii robiť iné, ako rešpektovať geopolitický diktát situácie, ktorú Slováci ani nespôsobili, ani nemohli zmeniť, a usilovať sa čo najviac ochrániť územnú, fyzickú i duchovnú integritu slovenského národa.
Postoj Spojencov, ktorí sa rozhodli staviť na kartu obnovy Československa, pretože lepšie vyhovovalo ich politickým a ideologickým záujmom než samostatné Slovensko, postavil slovenskú politiku a aj Tisu do prakticky bezvýchodiskovej situácie, pretože jej nedal možnosť v príhodnej chvíli sa emancipovať od nemeckej dominancie, ale zároveň si uchovať vlastný štát, ale rozhodol bez Slovákov o Slovákoch, úplne odignorujúc ich najelementárnejšie právo na vlastný život vo vlastných hraniciach a vlastných duchovných a kultúrnych tradíciách. Napriek tomu Tiso do poslednej chvíle dúfal, že sa mu podarí senzibilizovať západných Spojencov, aby zohľadnili aspoň najelementárnejšie slovenské záujmy. Preto sa na konci marca 1945 vydal do exilu, vypracoval pre Američanov memorandum, vysvetlľujúce geopolitické nevyhnutnosti slovenskej politiky a v máji 1945 požiadal kardinála Faulhabera, aby americkej vojenskej správe oznámil miesto jeho pobytu v Bavorsku. Tisovo sklamanie, že ani západní víťazi nerešpektovali práva národov a kresťanské zásady usporiadania medzinárodného spolužitia, zdieľal aj pápež Pius XII., keď v júni 1945 verejne kritizoval neúctu voči prirodzeným právam jednotlivcov i národov vrátane malých či porazených a domáhal sa pre ne práva, aby smeli vziať do vlastných rúk svoj osud a nemuseli akceptovať, „že im je vnucovaný nový politický a kultúrny systém, ktorý veľká väčšina ich obyvateľstva rozhodne odmieta“.
Vnímal Tiso rozpor medzi nacistickou rasovou ideológiou a katolíckou sociálnou náukou? Súhlasil s rasovým zákonodarstvom I. SR a deportáciami židovského obyvateľstva, alebo im len v danom dobovom kontexte nedokázal zabrániť ?
Medzi prejavmi a článkami Jozefa Tisu sa až do roku 1938 nenachádza ani jeden, v ktorom by sa spomínala otázka Židov na Slovensku. Už táto skutočnosť ako aj normálne vzťahy, v ničom sa neodlišujuce od vzťahov s príslušníkmi iných vierovyznaní, ktoré ako kňaz i politik udržiaval so Židmi, ukazujú, že v Tisovom myslení táto otázka nehrala žiadnu rolu. Až v jeseni 1938, keď sa Nemecko stalo dominantým politickým faktorom v strednej Európe, stredoeurópske štáty sa priam pretekali, aby si získali jeho priazeň, a „riešenie židovskej otázky” bolo najzákladnejším bodom, priam fixáciou Hitlerovho ideologicko-politického programu, bol s otázkou Židov už z titulu svojho úradu ministerského predsedu konfrontovaný aj Tiso. Ani vtedy, ani neskôr však v jeho myslení nemala miesto rasovo či ideologicky motivovaná nevraživosť, ani nábožensky motivovaný antijudaizmus. Pnutia v slovensko-židovských vzťahoch vnímal v ich národnom a sociálnom rozmere.
Keď po nemeckom mocenskom zásahu do slovenského politického života v Salzburgu v júli 1940 zosilneli pozície malej, ale Berlínom podporovanej radikálnej skupiny okolo Vojtecha Tuku, presadzujúcej slovenský národný socializmus, Nemci sa jej prostredníctvom a tvrdým nátlakom usilovali presadiť aj na Slovensku „riešenie židovskej otázky” podľa svojich predstáv a tieto snahy v septembri 1941 vyústili do prijatia smutnoznámeho tzv. „Židovského kódexu”, zavádzajúceho rasové kritériá, nemal Tiso ako prezident ústavné právomoci, aby zabránil vykonávaniu tohto vládneho nariadenia, ani reálnu mocenskú pozíciu, aby sa postavil proti Nemeckej ríši, ktorá bola na vrchole svojej moci, ovládala prakticky celú Európu a svoju predstavu „riešenia židovskej otázky” presadzovala všade tam, kam siahal jej vplyv. Tiso situáciou veľmi trpel a preto už po Salzburgu, potom po prijatí „Židovského kódexu” i počas deportácií (o ktorých skutočnom smerovaní však vtedy na Slovensku nikto nič netušil) preto vážne zvažoval, že sa zriekne svojej funkcie a stiahne sa z politiky. Od tohto úmyslu ho odhovárali zodpovední politickí priatelia i cirkevní predstavitelia vrátane jeho ordinára biskupa Kmeťku, v tomto zmysle intervenovali cez Kmeťku aj predstavitelia židovských organizácií, pretože si napospol uvedomovali, že iba Tiso mal autoritu a vplyv aspoň čiastočne mierniť od Nemcov vyžadované a ich slovenskými súputníkmi vykonávané nariadenia, kým jeho rezignácia by bola otvorila cestu radikálnym elementom v slovenskej politike a vyprovokovala tvrdý Hitlerov zásah. V tejto situácii zvolil Tiso v súlade s katolíckou teologickou morálkou jedinú cestu, ktorá mu zostávala a ktorou svojím spôsobom šiel aj sám Pius XII.: úsilie o minimalizáciu strát a maximalizáciu pomoci, ktorej bol za daných okolností schopný.
Bol súdny proces s Jozefom Tisom a všeobecne ľudové retribučne súdnictvo spravodlivé, objektívne a nestranné? Bol takým aj proces pred Národným súdom? Sú dôvody jeho obžaloby a rozsudku z hľadiska slovenského emancipačného procesu prijateľné a akceptovateľné?
Ľudové retribučné súdnictvo nebolo ani spravodlivé, ani objektívne, ani nestranné a ani sa k týmto zásadám nehlásilo. Bolo politickým súdnictvom, sledujúcim politické ciele, ktoré sa nehlásilo ani k tradičným zásadám európskeho súdnictva, aké platia od antických čias, ale aplikovalo revolučné procedurálne normy ako retroaktivita a porušenie princípu nullum crimen sine lege. Najväčší dôraz bol v procese proti Jozefovi Tisovi venovaný rozbitiu Česko-Slovenska, teda inak povedané, Tiso ako prezident Slovenskej republiky a stelesnenie slovenského emancipačného procesu mal byť v prvom rade exemplárne potrestaný za to, že si Slováci dovolili vytvoriť vlastný štát, jeho súdom a potrestaním mala byť kriminalizovaná a aj pre budúcnosť odsúdená snaha slovenského národa o národno-štátnu emancipáciu. Protižidovským opatreniam venoval proces iba okrajovú pozornosť, aj keď si uvedomoval ich závažnosť.
Bol trest smrti pre Jozefa Tisa z hľadiska slovenských dejín a národného vývoj slovenského národa dejinnou udalosťou, ktorá rozdeľuje spoločnosť aj historiografiu?
Trest smrti rozdeľuje dnes, keď je už slovenská spoločnosť poznačená desaťročiami ideologického ovplyvňovania. V čase, keď bol rozsudok vynesený a vykonaný, rozdeľoval oveľa menej, pretože veľká väčšina slovenského národa tento trest odmietala. V apríli 1947 prežívala väčšina národa okamihy hlbokého poníženia, zranenia a smútku.
Je možné a historicky správne hodnotiť politické pôsobenie Jozefa Tisa, súčasne platnými štandardami politiky?
Historické hodnotenie znamená hodnotenie v súradniciach doby, nie spätnou projekciou. To je základná poučka o historickej metóde, ktorú sprostredkúva historický proseminár v prvom semestri. Aj Tisovo rozhodovanie a konanie treba posudzovať vo svetle možností, ktoré mal a v historickom kontexte, v ktorom konal. Bolo by tak treba robiť na základe pozorného empirického štúdia prameňov a vo vzájomnej vecnej konfrontácii názorov a hodnotení jednotlivých Tisových politických krokov a rozhodnutí, ktorá jediná umožní priblížiť sa k pravde. Politika nemá vstupovať do historického bádania, má preň iba garantovať slobodný priestor. A čo sú súčasné štandardy politiky? Dnešná politika sa zväčša vyhýba objektívnym, človeka presahujúcim morálnym kritériám, bez ktorých sa hodnotenie jej „štandardov“ nezaobíde, alebo priam neguje ich existenciu, obmedzujúc sa na niektoré procedurálne, ale obsahovo a hodnotovo vyprázdnené postupy. Demokracia je však systém, ktorý – ako to veľakrát jasne zdôrazňovali aj všetci povojnoví pápeži vrátane Pia XII., ktorý spolu so svojou Cirkvou prežíval povojnové roky – viac než akýkoľvek iný politický systém vyžaduje mravný fundament. Demokracia totiž žije z predpokladov, ktoré sama nevie garantovať. Inak povedané, aby fungovala, potrebuje občanov s mravným povedomím o tom, čo je správne a čo nesprávne, čo je dobré a čo zlé, občanov s vedomím zodpovednosti, s chápaním politiky vo svetle služby a solidarity. Tieto predpoklady však môže poskytnúť iba kresťanská morálka, nie formálno-bezduché politické mechanizmy a aritmetiky.
Aké miesto v historickom vedomí má osobnosť Jozefa Tisa a kto tento obraz tejto osobnosti vytvára? Je jeho hodnotenie závislé politických stanovísk historiografie po 2. svetovej vojne, alebo skôr od úrovne súčasného politického či spoločenského diškurzu a reflexie tej doby povrchným a odborne nekompetentným mediálnym mainstreemom?
Slovenský národ má hlboko narušené historické povedomie. Je to dôsledkom dlhodobej absencie vlastnej štátnosti, vlastných politických štruktúr, ktoré by boli mali záujem, vôľu a schopnosť vytvoriť rámec a podmienky pre spoznávanie a pestovanie národných dejín. Československý štát, ktorého bolo Slovensko od roku 1945 na temer pol storočia opätovne súčasťou, nemal záujem nezaujato sprostredkúvať poznanie slovenských dejín, ale dejiny naopak chápal ako mocenský a ideologický nástroj na pretváranie povedomia národa, na postupnú likvidáciu samostatnej slovenskej národnej a kresťanskej duchovno-kultúrnej identity a jej nahrádzanie identitou „československou” a komunistickou, resp. po páde komunizmu liberálno-svetoobčianskou. Vo svetle takejto ideologicky podloženej interpretačnej perspektívy objektívne hodnotenie dejín prvej Slovenskej republiky i osobnosti Jozefa Tisu nemalo miesto, ba naopak, bolo predmetom tabuizácií alebo najväčších dezinterpretácií, pretože Tiso stelesňoval dve dimenzie slovenskej identity, ktoré sa zdali byť nezosúladiteľné s myšlienkou československej štátnosti, či už v komunistickej alebo v liberálnej podobe: slovenskosti a kresťanskosti. Hoci v roku 1993 bola obnovená slovenská štátnosť, nebola naplnená slovenskými obsahmi, nesprevádzala ju snaha o slovenský pohľad na dejiny, o národný historický naratív. Pod hlavičkou dvojkríža sa tak paradoxne naďalej perpetuovali deformácie a cudzie interpretačné nánosy. Kým v deväťdesiatych rokoch ešte existoval väčší priestor slobody na konfrontáciu názorov, dnes tvrdá ruka ideologicky motivovaného diktátu priestor slobody opäť tak zúžila, že sa slobodné historické bádanie stáva nielen vecou vedeckej kompetencie, ale aj občianskej odvahy.
Zdroj: https://www.zsi.sk/clovek-a-politik-jozef-tiso-vyznamna-osobnost-slovenskych-dejin/
