Branislav Čech, 18. apríla 2022
18. apríla 1947 bol popravený prezident 1. Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso, za ktorého vlády nebol vykonaný ani jeden politický rozsudok smrti.
Protislovenská propaganda sa uchyľuje k tvrdeniu, že Dr. Jozef Tiso bol vojnovým zločincom. Toto tvrdenie je však účelovo vymyslené klamstvo.
1. Pojem vojnového zločinca bol právne presne vymedzený. Komisia spojených národov pre vojnové zločiny definovala 33 činov, ktoré sa pokladali za vojnové zločiny a vymedzila pojem zločinov proti ľudskosti a zločinov proti mieru. Komisia potom zriadila osobitný výbor, v ktorom pracovali aj 5 reprezentanti čs. vlády (Ečer, Fanderlík, Mayr-Harting, Neumann, Zeman). Výbor mal odbočky a úradovne v 18 štátoch a občas vydával listiny mien osôb obvinených alebo podozrivých z vojnových zločinov. Od decembra 1944 do 31. marca 1948 výbor vyhotovil 60 takýchto listín, ktoré obsahovali vyše 36 000 mien. Československo predložilo komisii mená 1 543 Nemcov a 14 Maďarov. Oficiálny štatistický rozbor týchto listín udáva, spomedzi 36 529 osôb je 24 453 obvinených z vojnových zločinov a z nich je 22 409 Nemcov, 1 204 Talianov, 402 Bulharov, 363 Japoncov, 62 Maďarov, 9 Albáncov a 4 Rumuni. Listiny obsahujú ešte aj mená ďalších 9 520 podozrivých osôb a 2 556 materiálnych svedkov. Medzi týmito menami sa však nenachádza ani jedna osoba slovenskej alebo česko-slovenskej národnosti.
Okrem zásahov do sudcovskej nezávislosti a aplikovania retroaktívneho zákonodarstva sa v procese proti J. Tisovi a spol. porušilo aj viacero ďalších základných pravidiel právnej praxe. Okrem iných nebolo pripustené svedectvo partizánov Jána Bagoša, Michala Mičáka, Michala Motýľa, Jaroslava Foltýna a ďalších, v ktorom sa hovorí, že Dr. Jozef Tiso bol dobrým zástancom a ochrancom zajatých partizánov v Nemecku, keď dňa 25. novembra 1944 vyprosil 100 slovenských partizánov z Nemecka. Toto svedectvo sa však pred čsl. Národný súd zo známych dôvodov nikdy nedostalo…
Ako je známe, jedno z najvážnejších previnení, za ktoré bol Tiso Národným súdom odsúdený bol „trestný čin zrady na povstaní“. Do tohto trestného činu bolo zahrnuté aj dekorovanie nemeckých vojakov po potlačení povstania v Banskej Bystrici a vyhlásené za „vlastizradu“… Naproti tomu, sudcovia Medzinárodného vojenského tribunálu v procese, ktorý sa viedol s predstaviteľmi Hlavného veliteľstva nemeckej brannej moci vyhlásil, že partizáni, ktorí viedli útoky proti nemeckej okupačnej armáde, konali nelegálne a neboli oprávnení spoliehať sa, že sú chránení medzinárodným právom“. Tribunál kvalifikoval partizánsku činnosť ako nezákonnú a svoj rozsudok zakončil slovami: „Obžalovaných nemožno obviňovať z trestných činov za to, že popravili zajatcov, ktorí boli príslušníkmi ilegálneho odbojového hnutia.“…
2. Hlavný prokurátor štátu Izrael Gedeon Hausner prehlásil po preštudovaní dokumentov, že na základe dokladov z celoštátnych a bezpečnostných, najmä nemeckých musí potvrdiť, že prezident Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom.
3. Dr. Simon Wiesenthal, univerzitný profesor, nositeľ Nobelovej ceny za mier, riaditeľ Židovského “Centra pre odhaľovanie skrývajúcich sa nacistov s celosvetovou pôsobnosťou “osobne vyhlásil toto: ”Osobnosť Dr. Jozefa Tisu je pre mňa z hľadiska vykonávania jeho prezidentskej funkcie – nezaujímavá. Pretože ja sa zaoberám vojnovými zločincami a Dr. J. Tiso nim nebol, povedal Dr. Simon Wiesenthal.
4. Generálny prokurátor Českej a Slovenskej federatívnej republiky JUDr. Tibor Böhm z pozície svojho úradu v roku 1990 vyhlásil, že Prezident Dr. Jozef Tiso nebol vojnovým zločincom.
5. 10. decembra 1948 prijalo Valné zhromaždenie Spojených národov Deklaráciu ľudských práv. Táto Deklarácia zaručuje každému človeku: nezávislý a nezaujatý súd, predpoklad neviny, až kým sa nedokáže vina a neprípustnosť retroaktívneho stíhania. Ani jeden z týchto princípov sa nezachoval pri procesoch so slovenskými politickými väzňami, preto možno oprávnene konštatovať, že rozsudky vykonané Národným súdom a ľudovými súdmi sú dávno anulované Deklaráciou ľudských práv… Za všetky skutky bol Dr. Jozef Tiso odsúdený retroaktívne!!!, čo v medzinárodnom chápaní práva bolo porušením základných slobôd.
6. Anton Rašla – obžalobca Dr. Jozefa Tisa – a teda priamy účastník spomínaného súdneho procesu v liste Ferdinandovi Čatlošovi z roku 1966 okrem iného priznáva:
„NIKDY SA NEBOJÍM PRIZNAŤ (A UVIEDOL SOM TO AJ VO SVOJEJ HABILITAČNEJ PRÁCI O PODSTATE MIMORIADNEHO SÚDNICTVA), ŽE NÁRODNÝ SÚD A ĽUDOVÉ SÚDY PO R. 1945 BOLI MIMORIADNYMI SÚDMI, REVOLUČNÝMI SÚDMI, KDE AKO JE ZNÁME SA ANI TAK NEHĽADÁ OBJEKTÍVNA PRAVDA, AKO TVORÍ HISTORICKÁ POLITICKÁ PRAVDA. OBJEKTÍVNU HISTORICKÚ PRAVDU SÚ POVOLANÍ ODHALIŤ VEDECKOU METÓDOU HISTORICI – NIEKEDY Z TAKTICKÝCH DÔVODOV PO URČITOM ČASOVOM ODSTUPE. NA TO BUDÚ MAŤ DOKUMENTY, PAMÄTI A SVEDECTVÁ.“ …
„LENŽE V REVOLUČNOM POLITICKOM PROCESE (AKÝM SÚDY V R. 1945-47 BOLI), NEŠLO VÔBEC O VAŠU OSOBU, ALE O TO, ABY NOVEJ POLITICKEJ GARNITÚRE NIK V BUDÚCNOSTI NEVYTÝKAL, ŽE SA NEDIŠTANCOVALA OD „FAŠISTICKÉHO REŽIMU SLOVENSKÉHO ŠTÁTU“. TU ŠLO O TO, ABY CELÝ NÁROD NEBOL OBVIŇOVANÝ ZNÁMYMI FORMULÁCIAMI – KTORÉ SOM MUSEL AJ JA V SVOJOM PROCESE VYPOČUŤ – : „VŠICHNI STE ZRADILI“. AK NEMAL BYŤ CELÝ NÁROD OBJEKTOM POMSTY, MUSELI SME „VINNÍKA“ NÁJSŤ HOCI I V TELEFÓNNOM ZOZNAME…“
List je uložený je uložený v SNK v Martine v literárnom archíve v pozostalosti F. Čatloša pod spisovou značkou 129 B20.
1. Slovenskej republike a jej prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi sa dnes v prorežimových médiách podsúvajú len negatíva – napr. židovská otázka. Snažia sa vtlačiť do myslí Slovákov nejaký punc hanby – stále sa máme niekomu ospravedlňovať a kajať sa. Najpravdepodobneším dôvodom tejto propagandy sa javí snaha o rozklad/rozpredanie štátu protislovenskými zločincami – pretože spoločenstvu s pocitom hanby a poníženia sa veľmi ľahko podsúvajú nevýhodné medzištátne zmluvy a dohovory… Rozhodnutia súčasnej vazalskej vlády tomuto predpokladu plne nasvedčujú.
Prezident 1. Slovenskej republiky Dr. Jozef Tiso vojnovým zločincom nie je a nikdy nebol.
Tí, čo nás chcú presviedčať o opaku by mali svoje tvrdenia obhájiť vo verejných diskusiách so skutočnými historikmi pred očami celého slovenského národa.
O týchto a podobných témach by sa v štátoch pýšiacich sa demokratickým zriadením malo verejne a slobodne diskutovať. No verejnoprávne médiá sa stali nástrojom politického režimu a jednostrannej propagandy, ktoré rovnako ako za predchádzajúcej totality slobodnú diskusiu vo svojich reláciách zakázali. Otvorenej diskusie sa boja – preto ju nemôžu pripustiť. V konfrontácii s faktami by sa totiž ich lživé konštrukcie roztopili ako jarný sneh.
Jednoduchšie ako verejne diskutovať je opierať sa o represívne zložky režimu – predovšetkým politickú políciu NAKA a tzv. Špeciálnu prokuratúru, ktoré nežiadúcu pravdu potláčajú už v zárodku…
