POHREB PÁNA PREZIDENTA
DR. JOZEFA TISU
OSOBNÝ PRIATEĽ O. JOZEFA STAŠU
To, čo tu píšem o pohrebe p. prezidenta dr. Jozefa Tisu, som počul z úst Otca Jozefa Stašu, saleziána, ktorý bol v tom čase duchovným väzenia krajského súdu (Justičný palác) v Bratislave.
Rozsudok trestu smrti povrazom, ktorý vyniesol nad dr. Tisom Krajský súd v Bratislave 15. apríla 1947, sa previedol pražskými ministrami (okrem 7 slovenských) odmietli udeliť mu amnestiu, dr. Tiso po dobrej príprave na smrť zanechal slovenskému národu svoj testament: „V duchu tejto obety, ktorú prinášam, odkazujem slovenskému národu, aby bol svorný a jednotný v sledovaní veľkej zásady: Za Boha a národ – vždy, všade a v každom ohľade... Tomuto zákonu slúžil som celý svoj život a preto sa považujem za mučeníka...“
Citujem tu teraz to, čo mi utkvelo v pamäti z rozprávania Otca Jozefa Stašu:
„Asi o 10. hod. večer 18. apríla 1947 prišli ku mne dvaja členovia z ŠTB a vyzvali ma, aby som si pripravil potrebné veci k pohrebu prezidenta dr. Tisu a aby som čakal, kým príde asi o hodinu po mňa osobné auto. Pripravil som si rochetku, čiernu štólu, rituál a kropáčik so svätenou vodou. Takto pripravený som čakal pri vchode ústavu (Saleziánsky ústav na Miletičovej ulici). Okolo 11. hod. zastalo auto pred ústavom, v ktorej sedel za volantom šofér a ti istí dvaja eštebáci, ktorí mi pred hodinou prišli oznámiť pohreb nebohého p. prezidenta. Nasadol som do auta a uháňali sme smerom ku krajského súdu. Keď sme dorazili do väzenia Krajského súdu, tu už stálo pred malou miestnosťou, ktorá slúžila za márnicu, asi 12 štátnych funkcionárov ako: riaditeľ väzenia, štátny prokurátor, dvaja advokáti, súdny zapisovateľ a niekoľko členov ŠTB v civile atď. Riaditeľ väzenia, štátny prokurátor ma voviedli do márnice, kde stála na katafalku otvorená rakva s telom nebohého p. prezidenta Tisu vo svojom čiernom kňazskom obleku s bielym kolárkom okolo krku. Pri hlave rakvy stáli dve zažaté sviece. Pozrel som sa mu bližšie do tváre a videl som nad kňazským kolárom modrinu od povrazu. Vložil som mu do zložených rúk ruženec, pomodlil som sa žalm „Miserere Mei Deus“ a pokropil som telo svätenou vodou. Nato členovia od pohrebného ústavu zatvorili rakvu a odniesli ju do na dvore stojaceho pohrebného vozu. Nasadli sme do osobných aut a v sprievode za pohrebným vozom sme sa vybrali za doprovodu štyroch žandárov na motorkách na cintorín, ktorý sa nachádzal na predmestí Bratislavy zvanom Trnávka (vtedajšia Dornkappel). Všimol som si, že cintorín bol celý obkľúčený žandármi a eštebákmi, aby don zamedzili vstup nepovolaným osobám.
Dorazili sme na cintorín niečo po polnoci. Hlavnou alejou sme sa viezli asi 100 m, odtiaľ sme zabočili napravo, kde sa pohrebný voz zastavil pri jednom čerstvo vykopanom hrobe. Ako sme chceli vystúpiť z áut, veliteľ sprievodu dal rozkaz ostať v autách a pohrebný voz sa pohol a zastavil sa asi 20 metrov ďalej pri druhom otvorenom hrobe. Po vyložení rakvy z voza sme všetci vystúpili z áut a postavili sme sa okolo rakvy. Tu dal štátny prokurátor rozkaz otvoriť rakvu, aby sme sa presvedčili, či je v nej mŕtvola p. prezidenta. Po obhliadke mŕtvoly, rakvu zatvorili a ja som pri svetle elektrických lámp, ktorými mi svietili riaditeľ väzenia a štátny prokurátor, vykropil jamu a rakvu zosnulého a odbavil v tichosti pohrebné obrady.
Po skončení pohrebných obradov a výkrope sme dostali rozkaz nasadnúť do aut a v doprovode tých istých žandárov na motorkách sme opustili cintorín. Nakoľko som už z predošlých pohrebov dobre poznal cintorín, presne som si zapamätal podľa niektorých náhrobných kameňov hrob, do ktorého mali pochovať telo nebohého prezident dr. Tisu. Čo sa po našom odchode z cintorína stalo s rakvou a telom zosnulého, či ju naozaj vložili do hrobu alebo naložili na pohrebný voz a odviedli na neznáme miesto, nevime...“
Podľa svedectva očitých svedkov boli medzi a poza hrobami poschovávaní študenti vysokoškoláci, ktorí sa nejakým spôsobom dozvedeli o pohrebe p. prezidenta dr. Tisu a dostali sa nepozorovane vo večerných hodinách na cintorín a takto sledovali z diaľky jeho pohreb. Dôkazom toho aj je, že na druhý deň po pohrebe bol čerstvý Tisov hrob celý pokrytý čerstvými kvetmi, hoci bránu do cintorína strážili ešte žandári a každého, kto šiel na cintorín, legitimovali.
Na tretí deň popoludní som bol i ja s jedným spolubratom pomodliť sa na hrobe nebohého pána prezidenta.
Podľa všeobecnej mienky slovenského ľudu, telo p. prezidenta dr. Tisu nepochovali na dornkappelskom cintoríne, ale odviedli ešte v tú noc do krematória v Brne, kde ho spopolnili a popol hodili do rieky Moravy alebo niektorej inej rieky...
Benešovský fanatizmus a nenávisť voči Slovákom a ich nedávnej novoutvorenej, prekvitajúcej Slovenskej republike, na čele ktorej stál národom milovaný prezident dr. Jozef Tiso, chcel sa vyhnúť tomu, aby sa Tisov hrob stal symbolom rozkvetu a slobody slovenského národa, to je, pútnickým miestom. No tu sa dr. Beneš a jeho klika veľmi pomýlili. Telo hanobne popraveného prezidenta Slovenského štátu síce zničili, ale pamiatka na neho ostala a ostane navždy v srdciach Slovákov žijúcich pod Tatrami a aj tých, čo žijú roztratení po celom svete...!
Kanadský Slovák – 17. marca 1984, str. 4
Zdroj:
Slovenský Rodoľud, Dr. Jozef Tiso (1887 - 1947). 18. apríla 1992. 45 výročie jeho smrti. Trenčín: Vydavateľstvo Ivana Štelcera, s. 149 – 151.
