„Občas prezident povedal: „Ideme do sekretariátu“ alebo „do redakcie“. Šli sme peši ulicami Bratislavy. Ľudia ho, pravda, poznali, prihovorili sa mu a on sa s každým srdečne porozprával. Naša cesta do sekretariátu strany trvala obyčajne viac ako hodinu. Popri Manderláku, keď začala jarná sezóna, ženy z blízkych dedín (kofy) mali svoje malé stánky so zeleninou a neskôr aj s ovocím. Keď sme prechádzali popri stánkoch, prezident sa zastavil a porozprával sa s 3-4 ženami o bežných denných veciach: ako ide obchod, ako sa má ich rodina, atď. Na sekretariáte sa rozprával nielen s generálnym sekretárom strany, ale aj s viacerými pracovníkmi a úradníkmi. Kládol otázky, dával úpravy a zaujímal sa o všetko. Späť sme šli zasa najčastejšie peši, niekedy však, keď čas už bol hodne pokročilý, autom sekretariátu.

Raz sa stalo, že vojdúc do pracovne som nenašiel Prezidenta... Konečne ho našli na jednej ulici mesta ako sa rozprával s ľuďmi. Vyšiel z paláca sám, malými bočnými dverami. Keď sme mu pripomenuli, koľko obáv nám narobil, povedal nám iba s malým úsmevom: „Ak sa ja nemôžem priamo stretať so svojim ľudom, tak zanechám svoj úrad.“

(Dr. Karol Murín, Spomienky a svedectvo, s. 29-30)