V lete 1914 zasiahla politickú krásu Európy neznáma choroba. Vojna sa blížila k hraniciam, ale cári, králi, vojvodcovia, ministri ako zhypnotizovaní nekonali, len sa rozčuľovali, posielali si telegramy, vydávali vyhlásenia. Bratranci, ruský cár a nemecký cisár sa zaprisahávali, že mier je im drahý a že si neprajú krviprelievanie. Keď napätie dosiahlo vrchol, Wilhelm II. si to zrejme uvedomil a v zúfalstve načmáral prorocké slová:

“Svet zachváti najstrašnejšia zo všetkých vojen…”.

Obyvatelia sa cítili skvele a užívali si nádherné letné prázdniny. Letoviská Karlových Varov, Baden-Badenu, Nice, Vichy, Barritz, Saint-Tropez a ďalších útulných kútov Európy boli preplnené turistami. Sprevádzalo ich nežné slnko, špliechajúce vlny, striekajúce šampanské, zvuky tanga a foxtrotu. Netušili, že kdesi v napätom tichu generálnych štábov generáli – ruskí, nemeckí, britskí a ďalší, utiahnutí v pevných opaskoch, už kreslili červené šípky na operačné mapy. A ešalóny stáli po dvojiciach a čakali na naloženie obrovskej masy vojakov, diel, guľometov…. Nikto netušil, že iskry, ktoré vyleteli z revolvera srbského študenta Gavrila Principa, ktorý zastrelil rakúsko-uhorského arcivojvodu Františka Ferdinanda, rozpútajú obrovskú svetovú búrku. Tento bizarný atentát však viedol najprv k zhoršeniu politickej situácie a potom k…

V Sarajeve, kde sa atentát uskutočnil, vypukli nepokoje, rozzúrený dav extrémistov rozbil okná v hoteli Európa, urobil neporiadok v budove Srbského kultúrneho zväzu. Vandali poškodili školy, obchody, kaviarne. Opäť Srbsko. Potom prišlo drzé ultimátum Viedne Belehradu. Bola to predzvesť vojny a potom prišla samotná vojna – hrozivá a neúprosná. Začalo sa rakúsko-uhorské bombardovanie srbského hlavného mesta. Odtiaľ leteli do Petrohradu prosebné telegramy. Mikuláš II. neváhal odpovedať a ubezpečil, že “osud Srbska nebude Rusku v žiadnom prípade ľahostajný”. Po vojne sa politici, historici a spisovatelia trápili nad tým, prečo vôbec vypukla prvá svetová vojna. Nikdy však nenašli dobrý dôvod. Zhodli sa na tom, že predstavitelia štátov a iných osôb boli slepí a krátkozrakí, nedokázali si predstaviť hroznú tvár vojny, jej strašné dôsledky. Preto sa bez ľútosti a duševnej trýzne rozhodli zblázniť, skrývajúc sa za vlastenecké heslá a demagogické apely. Niektorí sa však pokúšali ustúpiť, získať späť prchavý mier, ale vojnová mašinéria sa tlačila dopredu a podnecovala vojnovú psychózu.

Sankt Peterburg bol premenovaný na Petrohrad. Po celej ríši sa konali davové demonštrácie – s transparentmi a zástavami, vlajkami Ruska a spojeneckých krajín, až po hlasné pochody. “Vlastenci” rozbíjali nemecké a rakúske obchody. Nemecké veľvyslanectvo v hlavnom meste na Isaakievskej ulici bolo zdemolované. A k rakúsko-uhorskému veľvyslanectvu sa pogromisti nestihli dostať – zasiahla polícia. … Ruské obyvateľstvo vo svojej väčšine zďaleka nechápalo politickú situáciu. Ruskí muži a ženy, ponorení do svojich jednoduchých každodenných starostí, netušili, kde je Rakúsko-Uhorsko a Nemecko a prečo je potrebné ísť s nimi do vojny. A nechápali ani to, prečo musia brániť cudzie Srbsko pred svojimi nepriateľmi a získať späť Bospor a Dardanelský prieliv od zradného Turecka. Tisíce Rusov, zvyknutých poslúchať rozkazy zhora, však išli bez námietok na miesta zhromaždenia. Odtiaľ za štipľavých zvukov pochodu “Zbohom Slovanky” a chytľavých akordov harmónie pochodovali k ešalónom.  A išli na vzdialené bojiská, aby ich sfarbili svojou krvou. Tí, ktorí išli do vojny, boli upokojení a dokonca predpovedali, že vojna nebude trvať dlho. A ešte pred jesenným opadávaním lístia mali ruské pluky defilovať Berlínom za zvuku bojových trúb. Potom sa na túto rozprávku často spomínalo a trpko sa posmievalo.

“Nikto na svete by neuveril, keby mu v roku 1914 povedali, že vtedy trinásťročné deti budú účastníkmi vojny, že o štyri roky bude v plnom prúde…” Táto veta patrí právnikovi, politikovi Vladimírovi Nabokovovi, otcovi slávneho spisovateľa.

Rusko začalo prvú svetovú vojnu, nazývanú Vlastenecká vojna, súc v pokojnej dôvere vo svoje sily. Impérium získavalo hospodársku silu, priemyselné odvetvia naberali na sile. Európa, zvyknutá pozerať sa na Rusko s povýšeneckým úškľabkom, sa nikdy neunavila a bola prekvapená.

“Možno nikdy nebolo obdobie, keď by Rusko materiálne prosperovalo viac ako v súčasnosti” – tento názor vyslovil krátko pred vojnou anglický spisovateľ Maurice Bering. Francúzsky ekonóm Edmond Thierry, ktorý si všimol úspech Ruska, predpovedal:

“Ak budú záležitosti európskych národov v rokoch 1912 až 1950 pokračovať tak ako v rokoch 1900 až 1912, Rusko bude v polovici tohto obdobia politicky, hospodársky a finančne dominovať Európe.”

Ruská armáda bola riadne vyzbrojená, vojská mali poľné rádiostanice, telefónne a telegrafické spojenie. Letecký park mal 263 lietadiel a 14 vzducholodí – Nemci mali o vyše 30 leteckých strojov menej. Výcvik rástol: velitelia boli vyškolení v taktike a stratégii a vojaci sa vyznali v praxi. Boli odvážni, vytrvalí, verní tradíciám služby cárovi a vlasti. To všetko neuniklo ostražitému pohľadu dlhoročných rivalov. Náčelník nemeckého generálneho štábu generál Helmut von Moltke napísal, že “bojová pripravenosť Ruska od rusko-japonskej vojny dosiahla absolútne výnimočný pokrok a je na takej úrovni, akú nikdy predtým nedosiahla. Žiaľ, v lete štrnásteho nikto nemohol predvídať budúcnosť – z optimistickej sa stala katastrofická. A medzi nimi aj nešťastný ruský cár.

“Nariadili sme uviesť armádu a námorníctvo do vojnového stavu, – napísal Mikuláš II. vo svojom manifeste – Ale ctiac krv našich poddaných, vynaložili sme všetko úsilie na mierový výsledok rokovaní. Nemecko nedbalo na naše ubezpečenia, že prijaté opatrenia nemajú nepriateľské ciele, začalo sa usilovať o ich zrušenie, a keď sa stretlo s odmietnutím, náhle vyhlásilo Rusku vojnu. S hlbokou vierou v spravodlivosť Našej veci sme v modlitbe vzývali na sväté Rusko Božie požehnanie…”

Ruská armáda bojovala statočne, chrabro, prežila tragické dni ústupu, pričom dosiahla množstvo impozantných víťazstiev. No sily ľudu neboli bezhraničné, topili sa, čoraz ťažšie a únavnejšie sa stávali kroky vojakov, mizol lesk v očiach. Množili sa rady hrobov, rástol počet neutešených vdov a smútiacich matiek. V tragickom sedemnástom roku bola krajina unavená, krvavá a zmietaná revolučnými rozpormi. Starý autokratický systém sa zmenil na trosky, zatiaľ čo nový, demokratický systém sa sotva začal etablovať. A potom sa Ruskom prehnala boľševická búrka a odviala zvyšky starých stromov a výhonky nových…..

“K žiadnej krajine nebol osud taký krutý ako k Rusku. Jej loď išla ku dnu, keď bol prístav na dohľad. Už prešla búrkou, keď sa všetko zrútilo….. – napísal Winston Churchill. – Podľa povrchnej módy našich čias sa cársky systém bežne interpretuje ako slepá, prehnitá, ničomná tyrania. Skúmanie tridsaťmesačnej vojny s Nemeckom a Rakúskom by však malo tieto ľahkovážne predstavy poopraviť. Silu ruského impéria môžeme merať podľa úderov, ktoré znášalo, podľa katastrof, ktoré utrpelo, podľa nevyčerpateľných síl, ktoré vyvinulo, a podľa rekuperácie síl, ktorej sa ukázalo byť schopné…

Zasiahne temná ruka, spočiatku odetá do šialenstva. Kráľ padá z javiska. On a všetci, ktorí ho milujú, sú odsúdení na utrpenie a smrť. Jeho úsilie je znevažované, jeho činy odsudzované, jeho pamiatka hanobená….. Zastavte sa a povedzte: Kto iný sa ukázal ako vhodný? Nechýbali muži s talentom a odvahou; Muži Ctižiadostiví a hrdí duchom; muži odvážni a mocní. Ale nikto nebol schopný odpovedať na tých niekoľko jednoduchých otázok, od ktorých závisel život a sláva Ruska. Držiac víťazstvo už vo svojich rukách, padla na zem, živá, ako dávny Herodes, prežratá červami.”

Prvá svetová vojna je Minulosť a Dumy, nad ktorými možno rozmýšľať donekonečna. A analyzovať, porovnávať. Ale v žiadnom prípade nezabudnúť. Pretože to bolo pre Rusko veľké a tragické obdobie. Od nej sa tiahne cesta k modernite.

Valerij Burt

Zdroj: armadnymagazin.sk