Je Slovenská republika štátom Slovákov? Podľa ústavy určite nie. Opäť je tu Deň ústavy  – 1. september a opäť liberálni a ultraľavicoví extrémisti (vyznávajúci zásadne globálny, predtým internacionálny princíp) spochybňujú najmä Preambulu Ústavy Slovenskej republiky. Predtým túto tému pravidelne otvárali príslušníci menšín, najmä maďarskej, hoci národ slovenský, na rozdiel od menšín, nemá v ústave zakotvené nijaké práva! Štátny jazyk nemožno totiž považovať za právo národa, ale za integračný, logický nástroj sociálnej súdržnosti spoločnosti a väčšinovo komunikujúcej verejnosti, obývajúcej územie Slovenskej republiky. Moderní globálni extrémisti, reznutí typickým ultraľavicovým anarchizmom buď nevedia, o čom hovoria – volajúc po „občianskom princípe“ v ústave – alebo rozprávajú o ničom, čomu vôbec nerozumejú a teda ako klasickí angažovaní idioti  narobia viac škody ako úžitku. V tejto analytickej eseji si ukážeme, že nie oni, ale Slováci ťahajú za kratší koniec lana, či skôr, a žiaľ, už len za roztrhaný špagátik, ktorý sa nám šmýka z rúk stále viac a viac.

WANTED: Slovenský národ

Ani „my, národ slovenský“, ani preambula v celku – ako tvrdia kritici všetkého národného – vôbec neurčuje „národný tón“ celej ústave. Pokúsim sa ich usvedčiť z účelového klamstva aj príkladmi v závere z iných ústav štátov EÚ. Právo na sebaurčenie má podľa medzinárodným noriem iba národ a je to právo kolektívne, na rozdiel od ostatných druhov práv a súčasne neprenosné, nepremlčateľné a nescudziteľné.  Ak si Slováci konečne uplatnili v modernej histórii toto právo (druhýkrát), je prirodzené, legitímne a logické, že v preambule túto skutočnosť oznamujú svetu prológom „My, národ slovenský“… Neheterogénnej kategórii „občanov“ sa takéto právo na štátne sebaurčenie nepriznáva. Ešte aj mnohonárodnostné USA používajú pojem „americký národ“. Politická a právna kategória „občania“ sú a môžu byť  v hre, až keď štát vznikne (alebo existuje) a potom im patrí všetka moc. Ak by sa náhodou zloženie obyvateľstva zmenilo, ani tak však nemôžu vydediť pôvodný národ ako oprávnený subjekt medzinárodného sebaurčovacieho práva a nositeľa identity, špecifickej kultúrnej a skúsenostnej jedinečnej rozmanitosti. Spochybňovania sú len salámovou metódou antinárodnej a antislovenskej nenávisti. Túto nenávisť si však isté špecializované orgány vôbec nevšímajú. Zjavne aj preto, že ústava, ani vykonávacie predpisy špeciálne nechránia kategóriu „slovenský národ“, ani jeho príslušníka. V zákonodarnej aj justičnej praxi sme si totiž nechali vnútiť  neomarxistickú extrémistickú ideológiu, podľa ktorej prejavy nenávisti či rasový útok nemožno spáchať a priori na nijakého príslušníka etnickej, jazykovej, kultúrnej ani náboženskej väčšiny! A to napriek tomu, že hneď Prvý článok ústavy jasne hovorí, že Slovenská republika sa neriadi nijakou ideológiou! Dochádza tak zo strany neznámych páchateľov, ale známych a spoločensky nebezpečných ideológií v spojení s cudzou mocou k vystavovaniu príslušníkov väčšinového národa v praxi k netrestateľným útokom, vrátane dehonestovania, poškodzovania dobrého mena, nálepkovania spochybňovania či iným typom útokov na identitu Slovákov, ktorú ústava – na rozdiel od ostatných etník – vôbec nechráni! Na ospravedlnenie tvorcov slúžil fakt, že tieto moderné ultraľavicové extrémistické ideológie prenikli do verejného priestoru až v ostatnom čase.

Koho štát vlastne sme?

Takže podľa platnej ústavy, žiaľ, občan identifikujúci sa ako Slovák, ako člen slovenského národa nepožíva špeciálnu ochranu ako napríklad príslušníci menšín, etnických a náboženských skupín, žijúci na území SR spolu so Slovákmi. Tu sme zrazu všetci pod spoločným menovateľom „občania“, hoci hovoríme o národných právach a ochrane identity a nie o právach politických, v ktorých „moderná“ prax pozná a presadzuje voči „inakým“ rôzne výnimky a dokonca nadpráva.

Menšinám a etnickým skupinám sa špeciálne venuje v Ústave SR dokonca samostatný IV. Oddiel – „Práva národnostných menšín a etnických skupín“ a články 33. a 34 ústavy! O akom „národnom princípe“ v ústave klamlivo hovoria nenávistní kritici, ktorých ani médiá, ani politici nedokážu umlčať argumentmi a faktami? Kvantitatívna analýza frekvencie slov a pomenovaní nám dokáže, že Ústava SR vôbec v ničom nepripomína, že ide o štát primárne vytvorení slovenským národom. Názov „Slovák“ vrátane sklonných tvarov sa vyskytuje iba raz, aj to v spojení „zahraniční Slováci“. Naopak zahraničie, to medzinárodné v ústave jednoznačne, pretože tento pojem je zastúpení v šokujúcej frekvencii, pripomínajúcej protektorát, akoby ani nešlo o zvrchovaný štát. Celkovo termín „medzinárodný“ má v ústave dominantné zastúpenie – až 65x! Podľa frekvencie slov a pojmov Ústava SR je jednoznačne občianska s občianskym princípom. Chcete dôkaz? Pojem „občan“ v sklonných tvaroch sa vyskytuje 55x! Ani národnosti sa nemusia hanbiť. Ustava ich spomína 9x, „etnické skupiny“ tiež 9x a „menšiny“ 8x, z toho raz priamo v preambule. Ak by ste v ústave hľadali pojem „národ“, tak ho, okrem preambuly, nikde inde v texte ústavy nenájdete! Prídavné meno „národný“ sa spomína iba raz v de fakto (éra globalizácie a nadnárodných korporácií) už archaickom spojení „národné hospodárstvo“. V tomto medzinárodno-občiansko-etnickom pralese sa len mihotá pojem „slovenský jazyk“ v súvislosti s ustanovením štátneho jazyka (na ktorý si menšiny presadili početné výnimky).

Patrí nám vôbec štát?

Takže sme odhalili smutnú pravdu o obsahu našej ústavy, v ktorej vychádzame v ústrety komukoľvek a čomukoľvek cudziemu, len národ slovenský sa v nej môže cítiť ako sirota. Slabou náplasťou zadosťučinenia na úrovni neopodstatneného vyvinenia  je dôkaz o klamstve o údajnom národnom princípe Ústavy SR, aj o prejavoch nacionalizmu. Tvorcovia ústavy v zmysle konštitučnej logiky a formy postupovali správne. Žiaľ, už nie pri obsahu, do ktorého sa im podarilo prepašovať iba preambulu bez právnej sily. Mimochodom so zakomponovaním  cyrilometodských tradícií do preambuly mali vraj najväčší problém paradoxne „kresťanskí“ demokrati! Tí ale mali problém aj so zvrchovanosťou, aj so samotnou ústavou a dokonca aj so vznikom samostatného Slovenska… Dnes má toto antislovenské potomstvo mnoho nových politických klonov a -izmov, postupujúca globalizácia aj integrácia, dokonca niekde do „jadra“ gniavi národ, národné aj slovenské. Ak prišiel čas na zásadnú revíziu ústavy, či na nové skomponovanie najvyššieho zákona, tak potom len v náprave podľa národného princípu, lebo všetko národné, slovenské sa v systéme potláča, vrátane výchovno-vzdelávacieho procesu. Treba hľadať a presadiť nové ochranné princípy. A nemusíme sa báť, že nebudú „európske“ ako sa určite ozvú ľavicovo-globálni extrémisti.

Národ ako božská prirodzenosť

Nijaká cudzia moc nemôže mať nárok na rozhodovanie zvrchovaných zástupcov Občanov Slovenskej republiky. Slovenská republika je dedičným a nemenným miestom žitia slovenského národa, ktorý si uplatnil právo na sebaurčenie a správu vecí verejných podľa svojich hodnôt a kde uplatňuje a rozvíja Genia loci a poslanie svojho národného Egregora.  Ústava má mať božskú pečať. „Len blázon by sa pýtal, kto dal slobodu Sparte alebo Rímu. Tieto republiky nezískali zakladacie listiny od ľudí. Dostali ich od Boha a prirodzenosti“. (Sidney, Disc. sur. le. gouv I,2. 1968) Najvyšší zákon – ústava – preto musí v špeciálnom oddiele – podobne ako napr. národnosti – chrániť práva a hodnoty slovenského národa, aby vo svete rozvíjal svoje špecifické danosti! Národ je jediný hegemón. A jediný suverén, ktorý môže dať súhlas na zmeny v ústave sú občania Slovenskej republiky vo všeľudovom hlasovaní. Toto je jediná schopná budúcnosť reformy Ústavy Slovenskej republiky. Treba však prekonať nielen politickú, ale aj stavovskú bariéru, kde si „ústavní právnici“ namýšľajú, že sú architekti, hoci v skutočnosti sú len „murári“ ústavy.

Národné preambuly a ústavy štátov EÚ

Nás, Slovákov, vycvičili, aby sme sa porovnávali so zahraničím. Porovnanie s ústavami niektorých štátov EÚ ukáže, že zbytočne žijeme v strachu a v tieni zo svojho národného ja. Keďže hlavným mestom únie je Brusel, pozrime sa najskôr do Belgicka. Napriek tomu, že Belgická federácia má tri národné komunity, regióny a štyri jazykové oblasti, v ústave najeurópskejšieho štátu sa nehovorí o občanoch, ale o „Belgičanoch“(!), ktorí sú si pred zákonom rovní. Neviem ako by zareagovali naši najsvetobčianskejší kozmopoliti, multikulturalisti a najmä príslušníci etnických menšín, keby sa Slovensko inšpirovalo v roku 1992 práve Belgickom. Využívanie práv a slobôd belgický najvyšší zákon nepriznáva – ako v Slovenskej republike „občanom“ či „každému“ (vágne znenie našej ústavy) – ale opäť konkrétne a nacionálne „Belgičanom“!

Preambula ústavy Španielskeho kráľovstva sa začína podobne ako slovenská: „Španielsky národ…“ a zaväzuje sa „chrániť všetkých Španielov“, ale už nepridáva ako slovenská aj menšiny či etniká. Úvodné ustanovenia hovoria iba o „Španielskom ľude“, alebo o „španielskom národe“, ba doslova ustanovuje, že „Ústava je založená na nezrušiteľnej jednote španielskeho národa, spoločnej a nedeliteľnej vlasti všetkých Španielov“. Opäť nijaká zmienka o menšinách či etnikách… alebo o „občanoch“, či „každom“…

V gréckej ústave sú si „všetci Gréci pred zákonom rovní“ a tiež nie občania, ale „Gréci“  majú právo sa …zhromažďovať.“ Iritujúci pojem „slovenský štát“ má svojho pendanta v portugalskej ústave (čl.8), kde sa píše o portugalskom štáte, s národnou hymnou „A Portuguesa!“.  Zopakujem: „národnou“ de iure a de fakto – nie štátnou ako u nás!

Zatiaľ čo slovenská ústava používa vágny a zvratný tvar, resp. trpný rod, fínska ústava presne (národným prívlastkom) deklaruje, že sú to „Fínski občania“, ktorí „požívajú práva na slobodu prejavu“. Hoci sa írska preambula začína „My, ľud Írska“ texte pripomína už „zápas otcov so stáročiami ťažkých skúšok“ (podobný osud ako slovenský národ) a vyjadruje „vďačné pripomínanie ich hrdinského a neúnavného zápasu za vydobytie nezávislosti, ktorý írskemu národu po práve patrí“. Hneď po preambule, je časť „Národ“. Definuje sa tu nie štátne, ale národné územie. V oddiely ústavy „Štát“ sa definuje „národná politika a národný jazyk“. Článok 9 určuje, že „základnými politickými povinnosťami všetkých občanov sú vernosť národu a oddanosť štátu“ (!) Na Slovensku pôsobiaci piskloši z mainstreamových médií a tretieho slniečkárskeho sektora by si zrejme pri takomto ustanovení u nás museli vlasy vytrhať…

Francúzska ústava nepozná iný pojem pre svojich občanov ako Francúzov. Preambula v mene francúzskeho ľudu o.i. prehlasuje, že „Národ zabezpečuje jednotlivcovi i rodine podmienky potrebné k rozvoju“, že „národ vyhlasuje solidaritu a rovnosť všetkých Francúzov“, ba že je to Národ, ktorý „zaručuje deťom i dospelým prístup k vyučovaniu i k vzdelaniu“. Nemecká ústava (Najvyšší zákon) pomenúva oprávnený subjekt opäť nie ako občanov, ale ako Nemcov: „Všetci Nemci majú právo sa … zhromažďovať„.(čl.8) Opäť sú to „všetci Nemci, ktorí požívajú slobodu pohybu“. Zatiaľ čo slovenská ústava hovorí iba o „každom“, nemecký Základný zákon spresňuje, že je to „Každý Nemec“, kto má rovnaké práva…

Krátky exkurz po ústavách niektorých krajín Európskej únie ukazuje, že národný princíp v najvyšších zákonoch vyspelých demokracií vôbec nie je prežitý, ba že nie je ani v rozpore s tzv.občianskym princípom. Nie je ani na ujmu príslušníkov národnostných menšín. Ústavy síce podliehajú vývoju a novelizácii, avšak preambuly rešpektujú historický národný zápas za nezávislosť, ba dokonca uznávajú alebo sa hlásia k vlastnej duchovnej tradícii, resp. aj vierovyznaniu.  V tejto súvislosti je zarážajúce a slovenský národ urážajúce, že niektorým dokonca prekáža aj odvolanie sa na cyrilometodskú tradíciu. Druhý oddiel ústavy Gréckej republiky stanovuje, že prevládajúcim náboženstvom v Grécku je Východná ortodoxná cirkev Kristova. „Uznávajúc za hlavu nášho Pána, Ježiša Krista, zostáva Ortodoxná cirkev Grécka svojím dogmatom neoddeliteľne spojená s Veľkou cirkvou v Konštantinopole a s každou cirkvou Krista rovnakého vyznania…“ Aj nemecký ľud si v preambule svojho Základného zákona (ústavy) pripomína „vedomie svojej zodpovednosti pred Bohom“.

A záver a poučenie? Našťastie Boh aj národy existujú aj bez ohľadu na to, či ich ústavy štátov spomínajú, chránia… alebo nie. Niektoré národy sa to neboja deklarovať. Prečo by práve Slovensko malo byť a ostať multikultúrnou bezidentitnou výnimkou? Hore hlavu, Slováci! My sme tu nielen doma, ale toto je aj náš domov, naše rodisko, naša vlasť! Inú mať nikde na svete nemôžeme  a nebudeme. Hrozí, že sa necháme vydediť. Sami sebou.

Rafael Rafaj

predseda INŠTITÚTU NÁRODNEJ POLITIKY

Zdroj: https://www.hlavnespravy.sk/ustava-alebo-kde-sa-v-nej-stratil-narod-slovaci/1508456