Málokto vie, že v rokoch 1953 – 1954 sa plánovalo vytvorenie medzinárodného konfederatívneho celku s názvom “Slovanský zväzový konfederatívny štát” (SZKS), ktorý by tvorili ZSSR, Poľsko, Československo, Bulharsko, Juhoslávia alebo (druhý variant projektu) – Ukrajina, Bielorusko a vyššie uvedené štáty.* S hlavným mestom v Belehrade, Minsku, Sofii alebo Varšave. Proti tomuto strategickému projektu sa však postavil nielen Západ, ale aj niektorí zdanliví spojenci ZSSR. A v najvyššom sovietskom vedení bolo veľa odporcov slovanskej medzištátnej konfederácie.
Ako je známe, počas Veľkej vlasteneckej vojny sovietske vedenie presadzovalo líniu posilnenia predovšetkým vojensko-politického zväzku slovanských národov a po skončení vojny ich politicko-ekonomického zväzku. Spočiatku, v rokoch 1946 – 1947, projekt konfederatívneho štátu aktívne podporoval I. B. Tito a ďalší vedúci predstavitelia Juhoslávie. Tito navyše navrhol za hlavné mesto nového štátu Belehrad, proti čomu ZSSR nenamietal, keďže sa nechcel oficiálne postaviť do pozície “vodcu”. Mimochodom, už 5. apríla 1941, keď bola počas návštevy juhoslovanského premiéra Dušana Simovića v Moskve podpísaná päťročná zmluva o priateľstve a neútočení so ZSSR proti fašistickej agresii, sa v rozhovore so Stalinom hovorilo o myšlienke spojenia slovanských štátov bez ohľadu na ich politicko-ideologické systémy. Simovič poznamenal, že Juhoslávia v zásade podporuje túto myšlienku, a zdôraznil aj skutočnosť, že už v 19. storočí boli Srbsko a Čierna Hora za takýto zväzok. Dovolili by však západné mocnosti – Nemecko, Taliansko, Vatikán – vytvorenie takéhoto štátu?
Stalin odpovedal, že pre nich je tento zväzok nielen nevýhodný, ale aj nebezpečný. A hneď na druhý deň vojská Nemecka, Talianska a Maďarska napadli Juhosláviu. A projekt sa v roku 1945 ďalej rozvíjal. Na recepcii v Kremli na počesť československého prezidenta E. Beneša 28. marca 1945 Stalin navrhol prípitok “Na nových slavianofilov, ktorí sa zasadzujú za zväzok nezávislých slovanských štátov!”. Generalissimus zdôraznil, že “prvá aj druhá svetová vojna sa odohrávali a pochodovali na chrbtoch slovanských národov. Aby sme zabránili Nemcom povstať a začať novú vojnu – potrebujeme zväzok slovanských národov”. Je potrebné zdôrazniť, že po Stalinovi žiadny politik ZSSR nikdy verejne nepoužil pojem “Slovania”, nieto ešte “zväz slovanských národov”, pretože politika poststalinského vedenia bola v skutočnosti protislovanská.
V roku 1946 však myšlienku slovanského medzištátneho útvaru jednomyseľne podporil VI. všeslovanský kongres, ktorý sa konal 8. – 11. decembra v Belehrade, vrátane Titovho prejavu. Pretrhnutie vojensko-politických väzieb so ZSSR a ďalšími socialistickými krajinami, ktoré vyprovokovali titovci v rokoch 1948 – 1949, a účasť Juhoslávie na tzv. balkánskom pakte, vytvorenom v roku 1952, ktorého súčasťou boli popri Juhoslávii aj Grécko a Turecko (členovia NATO), však Juhosláviu zo slovanského projektu vyradili. Zdalo by sa, že ZSSR mal reagovať vytvorením vojensko-politického bloku podobného NATO, ale Moskva zvolila inú stratégiu: Varšavská zmluva vznikla až 14. mája 1955. A v rokoch 1947 – 1953. Sovietsky zväz uzatváral dlhodobé zmluvy o vzájomnej vojenskej pomoci, koordinácii zahraničnej politiky a úzkej hospodárskej spolupráci s krajinami – potenciálnymi účastníkmi SZKS. V tom istom období sa formalizovala, dá sa povedať, “prierezová” hospodárska súčinnosť východoeurópskych krajín v rámci Rady vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP), vyhlásenej začiatkom januára 1949.
Od jesene 1952 členské krajiny RVHP koordinovali svoje vnútorné a vonkajšie hospodárske plány. Ako vieme, o niečo skôr v ZSSR prestalo prenasledovanie kňazov a veriacich. Inými slovami, v rokoch 1946 – 1953 sa vytvoril hospodársko-politický a, povedzme, medzikonfesionálny základ Zväzovej slovanskej konfederácie. V Sovietskom zväze koordinoval vytvorenie takéhoto štátu Slovanský výbor, ktorý vznikol v marci 1947. Na jeho práci sa podieľali ekonomické, právne a ideologické oddelenia – všeslovanské, bieloruské a ukrajinské. Bol nástupcom Všeslovanského výboru, ktorý bol založený v Moskve 5. októbra 1941. Jeho stálym predsedom bol generálporučík ženijného vojska Alexander Semenovič Gundorov (1894 – 1973). V predsedníctve výboru boli široko známe osobnosti: vojenskí velitelia F. I. Tolbuchin, S. A. Kovpak, spisovatelia N. S. Tichonov, Jakub Kolas, V. V. Višnevskij, A. E. Višnevskij , A.E. Kornejčuk, vedci B.D. Grekov, N.S. Deržavin, N.A. Voznesenskij (predseda Štátneho plánovacieho výboru ZSSR do jesene 1948), M.Z. Saburov (predseda Štátneho plánovacieho výboru ZSSR v rokoch 1949 – 1958), T.D. Lysenko, prvý predseda Rady Zväzu skladateľov ZSSR B. V. Asafiev, ľudová umelkyňa ZSSR L. P. Alexandrovská, minister vysokého školstva ZSSR S. V. Kaftanov, metropolita Krutického a Kolomenského Nikolaj (Jaruševič).
V roku 1947 sa tlačovým orgánom tohto výboru stal mesačník Slovania. A o tom, ako intenzívne Slovanský výbor ZSSR pracoval aspoň v kultúrno-historickej oblasti, svedčia niektoré jeho podujatia, napríklad v roku 1949: 100. výročie narodenia bulharského básnika a publicistu Hristo Boteva; 125. výročie narodenia českého skladateľa B. Smetanu; 200. výročie úmrtia poľského básnika J. Slováka; podujatia na pamiatku A. Mickiewicza; konali sa prednášky a vydávali sa brožúry o slovanskej štátnosti. Leo Krzycki (Poliak), predseda Severoamerického slovanského kongresu, bol častým hosťom výboru. Od jesene 1947 bola nadviazaná spolupráca s Kanadským slovanským výborom a jeho generálnym tajomníkom Johnom Bojdom (I. I. Bojčuk, západný Ukrajinec) a od roku 1950 so Združením zjednotených Ukrajincov Kanady. Od roku 1952 sa nadviazali kontakty so slovanskými organizáciami v Argentíne (za pomoci vodcu krajiny H. D. Perona), Austrálii a na Novom Zélande.
Napríklad v referáte o práci Slovanského výboru ZSSR za rok 1953, vypracovanom pre Ústredný výbor KSSZ, sa uvádzalo najmä to, že “… s cieľom pomôcť Slovanskému zväzu Uruguaja pri organizovaní knižnice a zlepšovaní práce ruských škôl pre deti a dospelých poslal Slovanský výbor ZSSR tomuto zväzu v roku 1953 viac ako 1500 rôznych kníh a učebníc, ako aj geografické mapy, školské tabuľky a pod. materiály”. V tom istom roku Slovanský výbor usporiadal slávnostné zasadnutia v súvislosti s 10. výročím bitky pri Lenine (v Mogilevskej oblasti Bieloruska v polovici októbra 1943, kde sa vyznamenali poľské jednotky), 75. výročím oslobodenia Bulharska spod osmanského jarma a 75. výročím narodenia Zdenka Nejedého, významného československého verejného činiteľa a spisovateľa. Tieto a ďalšie udalosti boli široko pokryté v masmédiách ZSSR a východoeurópskych slovanských štátov a pravidelne sa o nich písalo v tlači. Slovanský výbor si často vymieňal delegácie so slovanskými komunitami z Veľkej Británie, Belgicka, Nemecka, Grécka, Iránu, Libanonu, Iraku, Talianska, Španielska, Francúzska, Švédska, USA, Kanady, Argentíny, Brazília, Paraguaja, Uruguaja, Čile, Etiópie, Austrálie, Nového Zélandu a Juhoafrickej únie.
Treba poznamenať, že v čase neexistencie oficiálnych vzťahov ZSSR s viacerými z uvedených krajín, vrátane Španielska a Juhoafrickej únie (diplomatické vzťahy s Juhoafrickou úniou, nadviazané na jar 1942, boli prerušené v lete 1949 rozhodnutím Pretórie), vzťahy s nimi prakticky realizoval Slovanský výbor ZSSR, a to veľmi úspešne. Podobné výbory a ich médiá boli rovnako aktívne v Bielorusku, na Ukrajine, v Poľsku, Československu a Bulharsku. Vytvorenie NATO v apríli 1949, zhoršenie sovietsko-juhoslovanských vzťahov a vojna v Kórei však spomalili proces vytvárania “Slovanského zväzového konfederatívneho štátu”. V tých rokoch však už najvyššie vedenie ZSSR pracovalo na likvidácii tohto strategického projektu. Podľa archívnych údajov sa Chruščov, Malenkov, Berija a Mikojan opakovane snažili presvedčiť Stalina, že takýto projekt je predčasný a že vytvorenie SZKS by rýchlo zhoršilo už aj tak napäté vzťahy s USA a NATO. Že by bolo lepšie vytvoriť “prosovietske” NATO. Okrem toho vodca Bulharska G. Dimitrov od začiatku podporoval myšlienku I. B. Tita, ktorú predložil v roku 1948, vytvoriť takzvanú “balkánsku” a širšie – “dunajsko-balkánsku konfederáciu” alebo “federáciu” za účasti všetkých východoeurópskych krajín, ako aj Grécka a Albánska. To vlastne zatienilo projekt slovanskej medzištátnej konfederácie.
Stalin verejne odsúdil myšlienku Tita a Dimitrova počas trojstranného sovietsko-bulharskojuhoslovanského stretnutia 10. februára 1948 v Moskve (z Bulharska boli prítomní G. Dimitrov a V. Kolarov z Juhoslávie E. Kardel, M. Djilas a V. Bakarič). Tito sa vzdorovito odmietol zúčastniť na tomto stretnutí. Na “skúšobný” návrh juhoslovanskej delegácie, že sa pripravuje návrh federácie Juhoslávie s Albánskom, Stalin ostro namietol:
“Nie, najprv federácia Bulharsko – Juhoslávia, a potom obe – s Albánskom”. A dodal:
“Myslíme si, že by mala existovať aj federácia spájajúca Poľsko s Československom. Alebo by to mohli byť konfederácie” (pozri napríklad E. Hodža, Úvahy o juhoslovanskom “socializme”, Tirana, rusky 1981; Stalinove úplné diela a listy v 33 zväzkoch, Peking-Tirana, 1977-1979, zv. 28).
Zdá sa, že Stalin nie bezdôvodne videl v myšlienke Belehradu a Sofie pokus “rozriediť” vytvorenie slovanského konfederatívneho zväzu a nepriamo prezentovať ZSSR ako akéhosi likvidátora štátnej nezávislosti krajín východnej Európy. Zahrnutie Grécka do takéhoto projektu vlastne znamenalo, že Tito a Dimitrov tým potvrdili obvinenia Západu o zasahovaní “prosovietskeho východného bloku” do vnútorných záležitostí Grécka (v tom čase sa zmietalo v krvavej občianskej vojne). Titova neúčasť na moskovskom stretnutí nepriamo potvrdila takéto Stalinove predpovede. Čoskoro sa naplnili…
Stalinove časté choroby zároveň spomalili práce na vytvorení slovanskej medzištátnej konfederácie. Treba tiež poznamenať, že najaktívnejší a najvplyvnejší stúpenci projektu KSSZ náhle zomreli, a to opäť v tých istých rokoch: A. A. Ždanov (Stalinov faktický nástupca) v roku 1948, Jikica Jovanovič (vodca protititovskej opozície) a B. V. Asafiev v roku 1949, Vasil Kolarov (vodca Bulharska) v roku 1950, Klement Gottwald (vodca Československa) v roku 1953. Boleslav Berut “vydržal” dlhšie: zomrel náhle v roku 1956, a to v Moskve. Pozoruhodné je aj to, že v Malenkovovej správe na XIX. zjazde KSSZ (5. októbra 1952) sa o slovanskom projekte nič nehovorilo; Gottwald a Berut ho spomenuli len okrajovo a vedúci Slovanského výboru ZSSR bol na tom istom zjazde delegátom bez práva vystúpiť. Stalin bol len na prvom a poslednom (5. A 14. októbra) zasadnutí, na druhom vystúpil s krátkym prejavom. Ani v jeho prejave nepadlo ani slovo o slovanskom konfederačnom projekte. Medzitým od roku 1955 začal časopis Slovan vychádzať raz za dva mesiace a od roku 1957 raz za štvrťrok. V júli 1958 sa A. S. Gundorov v správe Ústrednému výboru KSSZ sťažoval: “… Slovanský výbor je teraz vedený v “konzervovanej” podobe. Komunikácia s bratskými slovanskými krajinami bola obmedzená na minimum, tlačová kancelária bola zlikvidovaná, politické prejavy boli zakázané atď. Zostalo len spojenie so slovanskou emigráciou v Amerike a Austrálii. Počet zamestnancov výboru bol zredukovaný na 5 osôb a jeho predsedníctvo bolo zrušené”. A – žiadna odpoveď… Na jeseň toho istého roku však “odpovedali”: od novembra 1958 prestali vydávať časopis Slovan.
Napokon v marci 1962 bol Slovanský výbor ZSSR rozpustený: ÚV KSSZ ho obvinil z “propagandy národnej vyvolenosti”, “ignorovania rozhodnutí XX. a XXII. zjazdu KSSZ” a “nízkeho kultu osobnosti”. Podľa ruského historika a publicistu Nikolaja Kikeševa sa “politická funkcia panslavistického hnutia prejavila najmä na konci Veľkej vlasteneckej vojny, keď bola Európa rozdelená na sféry vplyvu a sovietske vedenie nastolilo kurz na vytvorenie zväzku slovanských štátov. Táto politika získala plnú podporu vedúcich predstaviteľov slovanských krajín, ako aj delegátov Svetového slovanského kongresu v Belehrade (december 1946). Slovanská únia sa mala stať základom bloku ľudovodemokratických štátov strednej a juhovýchodnej Európy…”. Neskôr sa však “sovietski ideológovia opäť rozhodli oprieť o doktrínu proletárskeho internacionalizmu”. Využitie myšlienky slovanstva na politické ciele zo strany vedenia ZSSR bolo možné, ako sa domnieva N. Kikešev, preto, lebo tento, dá sa povedať, fenomén objektívne existoval a existuje u slovanských národov na úrovni podvedomia.
Zdroj:
https://www.armadnymagazin.sk/2024/04/07/stalinov-slovansky-projekt
(*Pozn. red. : Redakcia stránky nechce propagovať komunizmus, lebo s ním nesúhlasíme, ale len chceme podávať objektívne platné dejepisné fakty o daných udalostiach. Nech si čitatelia urobia po zvážení faktov vlastný názor na veci. )
